Bývalý obecný dom zo začiatku 20. storočia. Neskôr sa zmenil na mestský úrad, v budove bol hotel aj kaviareň.
  • V časti Likier pracovala od konca 19. storočia fabrika najvýznamnejšieho uhorského železiarskeho trustu – Rimamuránsko-šalgotarjánskej spoločnosti.
  • Mestský a robotnícky dom z prvej polovice 20. storočia.

Cesta z Likiera do Hnúšte. Naľavo ošarpané prízemné domy, za nimi panelák. Napravo betónový plot s ostnatým drôtom a budovou s vybitými oknami. Ešte komíny. Inak veľa nevidíte a veľa by ste ani neočakávali. Práve sa však nachádzate pri bývalých veľkých železiarňach Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti, kde vznikla v 80. rokoch 19. storočia prvá vysoká koksová pec na Slovensku.

Keby ste sa dostali do areálu, videli by ste z pôvodnej továrne viac. Ak aj nie, okolo vás sú budovy, ktoré fabrike slúžili. Súčasná nemocnica bol pôvodne sirotinec, ošarpané domy zas obytnou kolóniou. Neďaleko chátra bývalé kasíno. Trochu prestavané, so sčernenými stopami po požiari, ale stále s oblúkovými oknami na priečelí. V roku 2016 tam hrajúce sa deti našli mŕtvolu.

Nešťastnému zakliesnenému bezdomovcovi Pavlovi sa už pomôcť nedá. Celému tomuto významnému miestu priemyselnej histórie Slovenska hádam ešte stále áno.

Hnúšťa, samozrejme, nie je len o bývalých železiarňach. Je tu katolícky kostol, evanjelický kostol, socha Janka Francisciho, na ktorého hlave si ustlala hrdlička. Zrekonštruovaná a pamiatkovo chránená Petrivaldského vila alebo bývalý obecný dom s rokom 1906 na štíte. Tie si všimnete určite a patria k tomu peknému.

Petrivaldského vila

Bývalý kaštieľ v Mariássyovskej záhrade, kde rastie viac než storočná katalpa, som videl opustený a bez okien. V susednej kúrii fungovala pizzeria. Cintorín skrýva hrobku rodu Fayovcov aj zopár židovských hrobov. Smerom do časti Maša nad Klenovskou Rimavou natrafíte na kamenný most. Občas ho prezývajú turecký, hoci vznikol zrejme v 18. storočí, keď boli turecké výboje v týchto krajoch už dávno minulosťou.

Trocha histórie: Hnúšťa má staršiu históriu než železiarne. V stredoveku ju vlastnili Sečéniovci, v 16. storočí lúpeživý rytier Matej Bašo, po ňom Felediovci, Kubíniovci a nakoniec Fayovci.

Fayovcov zažil aj štúrovec Ján Francisci-Rimavský (1822-1905), ktorý sa v Hnúšti narodil. Pre gemerského druhého viceišpána Gustáva Faya pracoval, hoci ho označoval za tuhého Maďara, a na jeho matku Teréziu rodenú Kubíniovú si spomínal ako dobročinnú a nábožne založenú vdovu.

Hnúšťu svojej mladosti Francisci označil za dedinu, kým napríklad dnešnú obec Rimavská Seč popisoval ako mestečko. Spomínal, že sa za jeho čias nezvyklo v Hnúšti piť zo studní, len z troch žliabkov, a už vtedy sa učilo po maďarsky.

O cholerovej epidémii v roku 1831 napísal, že „všeobecný strach panoval, keď ľudia neboli istí, či do rána druhého dňa dožijú“. Telá vyvážal silný kováč Fasinger na cmiter a ľudia sa chránili okolo hrdla uviazanými meštekmi „s akýmisi bielymi práškami“.

V revolučných 40. rokoch Francisci v regióne organizoval slovenských dobrovoľníkov. Aj v hnúšťanskej železnej hute jeho patroly nazbierali „vojenskej koristi“.

Ložisko mastenca a magnezitu na Mútniku

Železiarstvo v Hnúšti a okolí fungovalo už v 18. storočí, na jeho výrobu sa však využívalo drevo. Na produkciu vo väčšom meradle však bolo potrebné uhlie. Prvé uhorské vysoké pece na koks vznikli v rokoch 1883 až 1885 na zelenej lúke medzi Likierom a Hnúšťou. Nové železiarne podľa článku historika Lukáša Pateru komplexne premenili celé uhorské hutníctvo. V západnej Európe už fungovali o desaťročia skôr.

Nová Rimamuránsko-šalgótarjánska železiarska účastinná spoločnosť (RIMA), ktorá vznikla zlúčením Rimamuránskeho železiarskeho spolku a Šalgótarjánskou spoločnosťou, bola najväčšou súkromnou firmou v tomto odvetví v Uhorsku. Uhlie si vozila po železnici zo Sliezska, využívala, že smerom do Košíc často premávali prázdne vozne. Od roku 1874 už existovala aj trať z dnešného Jesenského do Hnúšte a nový závod stál hneď pri nej.

Železiarne ukončili výrobu podobne ako vo Zvolene a Krompachoch krátko po vzniku Československej republiky. Patera píše, že na zastavení produkcie sa počas hospodárskej krízy v roku 1921 firma RIMA dohodla s českými železiarňami.

Prechodne vtedy skončila aj ťažba magnezitu a mastenca v lokalite Mútnik, ktorá prebiehala od 19. storočia. Železiarsky areál však kúpila firma Blasberg a urobila v ňom závod na suchú destiláciu dreva. Neskôr sa z nej stali Slovenské lúčobné závody.

Počas Slovenského štátu Hnúšťa fungovala ako okresné mesto, pretože väčšiu Rimavskú Sobotu získalo vo Viedenskej arbitráži Maďarsko.

Budovy ťažobného závodu na magnezit a mastenec na Mútniku neminiete, ak sa vyberiete do hnúšťanskej časti Polom. Od železničnej zastávky pôjdete do tejto kedysi samostatnej dediny kľukatou cestou takmer päť kilometrov. „A nemáte bicykel?“ pýtal sa ma okoloidúci. Nemal som, no do Polomu som prišiel.

Táto osada leží v nadmorskej výške takmer 700 metrov a kým za prvej republiky mala viac než 200 obyvateľov, v súčasnosti ich je podľa webovej stránky mesta len 38. O to viac tradičných domov tam uvidíte, škoda, že o mnohé z nich sa nemá kto postarať.

Osada Polom

Podobný osud mala osada Brádno. Tiež patrí k Hnúšti, hoci od mesta je ešte ďalej, takmer deväť kilometrov v horách. Kým som sa do Brádna cez kopce dostal, bol už takmer večer. Mojím cieľom bol evanjelický kostol z 18. storočia, čerstvo vyhlásený za pamiatku, schátraný, ale s oknom v tvare kľúčovej dierky a krásnou vežou zakončenou dvojitým cibuľovým zastrešením.

Svojou veľkosťou kostol akoby do Brádna ani nepatril, tamojších 24 obyvateľov by jeho lavice zaplnilo mnohokrát. Dovnútra som sa nedostal, no na fotografiách vidieť drevené balkóny na zdobených stĺpoch.

Miestny obyvateľ ma inštruoval, aby som fotil z cesty a nie z lúky, po ktorej chodia zvieratá. Rád som mu vyhovel. Čudoval sa, čo takto proti noci.

Ťažko sa to vysvetľuje. Je to asi taká vášeň, akou bolo čítanie pre ľudového spisovateľa a kníhkupca Mateja Hrebendu (1796-1880), ktorý žil v ďalšej z dnešných častí Hnúšte, v Hačave.

Hrebenda mal odmalička poškodený zrak, vo svojom životopise spomína, že v deviatom roku života už večer ani pri svetle čítať nemohol. Neskôr už sám nečítal vôbec, chodil však aj štyri až päť dedín ďaleko za ľuďmi, ktorí mu boli ochotní predčítať. Nielen si tak cvičil pamäť, ale v štrnástich rokoch začal sám veršovať.

Môj tip je, že dnes by Hnúšťu napriek všetkým problémom nepovažoval za beznádejnú.

Pramene:

…hnusta.sk
…Lukáš Patera: 140 rokov od spustenia prvej koksovej vysokej pece v Uhorsku. Historická revue / SME, 2024.
…Ján Francisci: Vlastný životopis. Zlatý fond, sme.sk
…Matej Hrebenda: Životopis M. Hrebendu r. 1860 na jar písaný. Zlatý fond, sme.sk
…tureckymost.sk
…Július Bolfík: Okres Rimavská Sobota. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1986.
…zoznam národných kultúrnych pamiatok
…opakované osobné návštevy
…zoznam pamätihodností Hnúšte

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Hnúšti

Zaujímavé články o Hnúšti

Fotogaléria

Fotky sú z roku 2024. Popisy k fotkám sú podľa stránky mesta Hnúšťa, zoznamu pamätihodností Hnúšte, zoznamu Pamiatkového úradu SR, webu IAJGS a rimava.sk.