Kostol na mieste zaniknutého prievidzského hradu. Mariánska ulica.
  • V stredoveku sa stala kráľovským mestom, ale toto postavenie si neudržala,
  • centrom baníckeho regiónu sa stala až za komunizmu, za prvej republiky bola menšia než Handlová,
  • starú Prievidzu pripomínajú kostoly, kláštory a meštianske domy sčasti zachované na námestí, stredoveký kostol sa nachádza aj na vŕšku na mieste bývalého hradu,
  • pamiatkou je tiež železničné depo neďaleko stanice.

Prievidza bola pred druhou svetovou vojnou menším mestom, za socializmu ju prestavali na centrum baníckeho regiónu s 55-tisíc obyvateľmi. Tento pomer síl sa prejavuje aj na jej centre, komunistické stavby pôvodný historický stred mesta dosť zatieňujú. Aj keď časť hlavného námestia a jeho bezprostredného okolia ešte stále pripomína starú Prievidzu.

V stredoveku sa Prievidza vďaka výsadnej listine kráľovnej Márie z roku 1383 stala kráľovským mestom s najvyšším stupňom samosprávy. Výsady až do roku 1770 rešpektovali aj zemepáni z Bojníc, do ktorých panstva mesto patrilo. Zvrat nastal až za Pálffyovcov, ktorí si na súde vynútili ich neplatnosť.

Prievidzský kostol svätého Bartolomeja neďaleko centrálneho Námestia Slobody pochádza zo stredoveku. Samotné námestie s pôvodným štvorcovým pôdorysom je už historické len čiastočne. Na dvoch stranách stále stoja poschodové meštianske domy s barokovým či klasicistickým priečelím, ďalšiu časť však už zaberá socialistický Prior. Renesančnú radnicu zbúrali ešte za prvej republiky. Bezprostredne v okolí námestia prežilo niekoľko ďalších domov – napríklad bývalý daňový úrad na Kláštornej či meštiansky dom z 19. storočia na Hviezdoslavovej.

Okrem najstaršieho bartolomejského kostola sa dá v centre Prievidze vidieť aj piaristický kostol a kláštor. Piaristov do Prievidze zavolala v 17. storočí vdova po jednom z majiteľov Bojnického zámku Pavla Pálffyho Františka. Cieľom ich misie bolo vrátiť do Prievidze katolícku vieru, mesto bolo totiž po predchádzajúcich pánoch Bojníc Thurzovcoch silne evanjelické.

Po menšej prechádzke sa dá z centra mesta dostať k tretiemu historickému prievidzskému kostolu na Mariánskom vŕšku. Na tomto mieste stál v 13. a 14. storočí dnes už úplne zabudnutý prievidzský hrad. Koncom 14. storočia sa tam usadila rehoľa karmelitánov, ktorú si zrejme pozval rod Jelšavskovcov, ktorý v tom čase držal hrad v Bojniciach a snažil sa vytvorením nového kláštora s právom trhu oslabiť vtedy ešte slobodnú kráľovskú Prievidzu. Kostol má románsku časť, opevnenie je renesančné.

Na úplne opačnom konci mesta sa dá vidieť historické rušňové depo zo začiatku 20. storočia, keď sa Prievidza stala železničnou križovatkou. Hlavnú trať z Veľkých Bielic pri Partizánskom dostavali v roku 1896, nasledovala odbočka do Nitrianskeho Pravna (1909) a Handlovej (1909).

V roku 1921 mala Prievidza 5400 obyvateľov. Miestni pracovali vo vlastných živnostiach alebo v potravinárskom podniku Carpathia, drevárskej spoločnosti či v kameňolome. Ťažba uhlia v neďalekých Novákoch a Cigli sa začala rozbiehať až za Slovenského štátu, respektíve za komunizmu. Výnimkou bola Handlová – tam sa uhlie dolovalo ešte koncom Uhorska a za prvej republiky žilo v Handlovej dvakrát toľko obyvateľov ako v Prievidzi.

Prievidza sa tak za bývalého režimu stala centrom uhoľného regiónu a veľká časť obyvateľov dochádzala do okolitých baní za prácou. Druhá svetová vojna priniesla koniec dvom menšinám v Prievidzi – nemeckej a židovskej. Pred vojnou žilo v Prievidzi asi 200 Nemcov, ktorých po vojne odsunuli. Židov Slovenský štát vyviezol do koncentračných táborov, ich synagógu za komunizmu zbúrali a zostal len symbolický židovský cintorín na kraji mesta.

Fotky sú z rokov 2012 a 2007.