Bývalá radnica v Pezinku slúži ako mestské múzeum. V pozadí dolný kostol.
  • Bývalé kráľovské mesto, najväčšie z troch historických vinohradníckych miest pri Bratislave,
  • v centre je zámok, štyri historické kostoly, radnica, meštianske a vinohradnícke domy,
  • viacero starých mlynov, v Schaubmarovom mlyne našla miesto galéria insitného umenia, pri Fabianovom mlyne sa zachovala sušiareň pálffyovskej papierne.

Úvodná fotka ukazuje to krajšie z námestia v Pezinku. Radnica je symbolom čias, keď sa stal Pezinok slobodným kráľovským mestom. Výsady od Ferdinanda III. z roku 1647 pripomína tabuľa miestneho národného výboru vyrobená o 300 rokov neskôr. Kostol, nazývaný aj dolný, ktorého veža akoby nestihla vyrásť, rozpráva o zložitých náboženských pomeroch 17. storočia.

Obzrite sa však dozadu a uvidíte aj čosi iné. Namiesto poschodových meštianskych domov s obchodíkmi stojí bývalý socialistický hotel Grand s Billou. Bývalé jezuitské gymnázium vedľa Krušičovej kúrie zbúrali za prvej republiky. Nahradila ho povojnová novostavba mestského úradu.

Krušičova kúria, alebo nárožný dom s vežičkou na priľahlej ulici M.R. Štefánika aj susedný Kaviakov dom, sídlo Malokarpatského múzea, majú stáročnú históriu. Domy v ich susedstve ju nemajú vôbec.

Skrátka, Pezinok má ako bývalé kráľovské mesto prinajmenšom desiatky pamiatok a je na čo sa dívať. Ako najväčší z troch vinohradníckych miest pri Bratislave je však aj najviac „prebúraný“.

Okrem meštianskych a vinohradníckych domov stoja v centre mesta len desiatky metrov od seba štyri kostoly. Zámok kúpil a zrekonštruoval dnes už zosnulý podnikateľ Štefan Šimák starší, ktorý predtým predal skupine Penta denník Plus jeden deň a týždenník Plus 7 dní. Kým etnograf a botanik Jozef Ľudovít Holuby začiatkom 20. storočia ľutoval, že ľuďom nedovolia prísť ani do parku, dnes ho môžete navštíviť.

Na druhej strane, ak porovnáte historické pohľadnice s niektorými časťami dnešnej Holubyho, Štefánikovej alebo Farskej ulice, uvidíte, že mesto mohlo dnes vyzerať ešte lepšie. Symbolom je napríklad pamätník už neexistujúceho rodného domu skladateľa Eugena Suchoňa na trávniku medzi parkoviskom a kulturákom.

Nádvorie pezinského zámku, ktorý kúpil podnikateľ Štefan Šimák po predaji svojho vydavateľstva 7 plus.

Trocha histórie: Ak hľadáte stredoveký Pezinok, môžete začať pri Kostole Nanebovzatia Panny Márie. Spočiatku bol bez veže, no mohol slúžiť už osadám, z ktorých stredoveké mestečko vzniklo. Malo slovanských obyvateľov aj nemeckých kolonistov. Podľa pamiatkového úradu žili pôvodne každý na inej strane potoka. Na prelome 13. a 14. storočia vznikol vodný hrad, teda dnešný zámok rodiny Šimákovcov.

V roku 1361 sa zámok spomínal ako rodové sídlo pezinskej vetvy grófov zo Svätého Jura a Pezinka, pôvodne rodu Hunt-Poznanovcov. Panstvo ovládali až do prvej polovice 16. storočia. Krátko pred vymretím nechali upáliť 30 židov po obvinení z rituálnej vraždy kresťanského chlapca.

Pezinok síce získal právo organizovať týždenné trhy a neskôr aj výročné jarmoky, avšak slobodným kráľovským mestom sa stal až neskôr. Máloktorý z dnešných meštianskych domov má stredoveké korene. Kráľ Karol Róbert udelil v roku 1339 grófom právo ťažiť zlato, náleziská však neboli také výdatné ako pri Kremnici.

Stredovek sa spájal aj s ďalšími smutnými udalosťami. V roku 1442 zničili mesto ustupujúce oddiely poľského kráľa Vladislava, ktorý sa snažil získať uhorskú korunu. Následne Pezinok opevnili, ešte to však neboli hradby kamenné, ktorých zvyšky môžete vidieť dodnes, ale pravdepodobne palisádovité.

Niekedy sa z katastrofy zas podarí vyťažiť. Ďalšie storočia, najmä 16. a 17., boli pre Uhorsko obdobím tureckých vojen a protihabsburských povstaní. Pezinok však podľa Malokarpatského múzea práve počas tureckých výbojov zažil svoj vinohradnícky rozmach. Konkurencia z iných regiónov odpadla a vinohradníctvo, ktoré sa vrátane obchodu s vínom spomínalo už v stredoveku, začalo napredovať.

Nárožný meštiansky dom zo 17. storočia na ulici M. R. Štefánika. Vľavo od neho stojí Kaviakov dom, sídlo Malokarpatského múzea.

Mesto sa menilo, pribúdalo kamenných renesančných domov. S novým zemepánom Štefanom Ilešházim, ktorý je pochovaný vo farskom kostole, si Pezinčania nerozumeli, v roku 1615 však dostali od kráľa Mateja II. výsady slobodného kráľovského mestečka a od Ferdinanda III. v roku 1647 aj slobodného kráľovského mesta. V roku 1667 sa v Pezinku narodil barokový maliar Ján Kupecký, ktorý však väčšinu života prežil inde. Kópia Kupeckého rodného domu stojí na rovnomennej ulici neďaleko bývalého habánskeho dvora.

V tomto období sa už mesto začalo viac podobať na to, čo poznáte. Vznikli kamenné hradby s baštami a tromi bránami. Evanjelici si postavili takzvaný dolný kostol. Jeho veža, ktorá dodnes vyzerá tak trochu nedokončená (a aj naozaj je), slúžila mestu ako pozorovateľňa. Katolícka cirkev ju podľa historika Petra Sandtnera odkúpila až v roku 1942 za symbolickú korunu.

Osud tohto kostola vystihuje zložité náboženské pomery. Evanjelikom ho odňal kráľ Leopold I. a arcibiskup Juraj Selepčéni po zhruba 15 rokoch užívania v roku 1674. Za nasledujúcich 35 rokov ho evanjelici získali ešte trikrát, vždy však oň prišli. Nový kostol, najprv bez veže, si potom podobne ako v mnohých iných mestách postavili až v 80. rokoch 18. storočia. Spoločne ho využívali Nemci aj Slováci.

Starý farský kostol zaujal rád kapucínov, ktorý si však začiatkom 18. storočia postavil vlastný kostol s kláštorom na konci dnešnej Holubyho ulice. Komunisti ho v 50. rokoch 20. storočia zneužili na internovanie predstavených zo zrušených kláštorov či preškoľovanie bohoslovcov.

Devätnáste storočie, najmä jeho druhá polovica, prinieslo do Uhorska priemysel a ekonomický rozvoj. Pezinok mal viaceré predpoklady, aby z týchto možností ťažil. V 40. rokoch 19. storočia prišla do mesta konská železnica z Bratislavy, neskôr predĺžená do Trnavy a Serede. V 70. rokoch ju už nahradila parná železnica.

Pamätný dom J. Ľ. Holubyho

Na Cajle od roku 1850 fungovala továreň na kyselinu sírovú, ktorá zanikla v roku 1882. Ťažil sa antimón a pyrit. V mlyne na Cajlanskom potoku neskôr pracoval prvý uhorský závod na ihly a ihlové výrobky. V 19. storočí mali Pálffyovci tiež dielňu na pluhy, brány či mláťačky. Ešte staršiu históriu má pálfiovská papiereň. Sušiareň je chránená ako pamiatka.

Podľa historikov však žiaden priemyselný podnik nemal koncom 19. storočia viac než 20 zamestnancov. Zmenilo sa to až vznikom tehelní, ktoré mali desiatky až stovky pracovníkov. Budovy hornej tehelne môžete vidieť dodnes. Hotel s vežičkou, okolo ktorého vás už určite previezol expres z Bratislavy do Košíc alebo osobný vlak z Bratislavy do Trnavy, bol pôvodne sídlom ich viedenského majiteľa Štefana Krisera. V modernej dobe tehelne získala rodina Manovcov, známa z kauzy pezinská skládka, proti ktorej bojovala neskoršia prezidentka Zuzana Čaputová.

V lokalite dolnej tehelne sa nachádza rómska osada.

Vinohradníctvo pre Pezinok zostávalo popri priemysle stále dôležitým odvetvím. Ľudí stálo veľa síl. Jozef Ľudovít Holuby si všímal „veľmi mnoho mužov a žien obstarných, prácou cele strhaných, pri chôdzi nachýlených alebo zhrbených“ následkom namáhavej práce „pri rigolovaní, vysádzaní a okopávaní vinohradov, kde ľudia v ostrom uhle zohnutí“ pracujú za každého počasia.

Holuby žil v Pezinku na odpočinku začiatkom 20. storočia, jeho dom je národnou kultúrnou pamiatkou. Zažil aj epidémiu fyloxéry, spôsobenú voškou, ktorá ničila korene viniča. Zastaviť sa ju podarilo až skrížením domáceho viniča s odolnou americkou odrodou.

Zvyšok pereckého domu, teda domu vinohradíckeho richtára na Suchom vrchu

Pezinok z prelomu 19. a 20. storočia už nemal mestské brány a časť opevnenia bola odstránená, aby sa mohol rozrastať. Na mieste bývalého chudobinca a špitálu vyrástla štátna ľudová škola. Za prvej republiky pribudla meštianka v susedstve cintorína, sokolovňa a hasičská zbrojnica. Trochu prekvapí, že mesto nebolo koncom 19. storočia sídlom slúžnovského úradu, keď dostal prednosť maďarskejší Senec, ani sídlom okresu v medzivojnovom období, keď mala túto česť Modra.

Ešte za prvej republiky tvorili pätinu obyvateľov Pezinka Nemci, čo bol tretí najväčší podiel v okrese po Limbachu a Grünau (dnešná časť Pezinka Grinava).

Podobne ako v Bojniciach aj v Pezinku prešiel v Masarykovom období zámok do rúk štátu. Jeho poslednými šľachtickými majiteľmi boli od 17. storočia Pálffyovci. Podľa webu Šimák zámok to boli oni, kto mu dali vzhľad zámku, avšak nezvykli v ňom sídliť. Posledný z Pálffyovcov, Ján František Pálffy, chcel z pezinského zámku podobne ako z Bojníc urobiť múzeum, zomrel však v roku 1908. Jeho dediči sa potom hádali o majetok.

Nakoniec sa s nimi dohodol až československý štát a v 30. rokoch zámok získalo Slovenské vinohradnícke družstvo. Za komunizmu to boli potom Vinárske závody. Avšak s jednou prestávkou. Za druhej svetovej vojny zámok využívali nemeckí vojaci a práve oni si objednali výzdobu jeho rytierskej sály od pezinského maliara Augustína Bártu.

Podobne ako inde na Slovensku ani v Pezinku neprežila druhú svetovú vojnu veľká časť židovského obyvateľstva. Podľa webu mesta sa zo 400 ľudí vrátilo 42, málokto však zostal natrvalo. Výnimkou bol lekár Alfréd Weiss, ktorý pracoval do roku 1978.

To už v Pezinku nestála ani židovská synagóga. Komunisti ju zbúrali ešte v 50. rokoch. Prestavba mesta prebiehala aj inde. Staršie bytové domy na Mladoboleslavskej ulici mesto eviduje ako svoju pamätihodnosť, v 60. rokoch na námestí pribudol hotel Grand, na ulici M.R. Štefánika zas postavili obchodný dom a dom služieb.

Bývalá kúria Grünfeld

Kultúrny dom namiesto prízemných domčekov na Farskej a Potočnej pribudol v roku 1989. Búranie sa nezastavilo ani po Nežnej revolúcii. V 90. rokoch ešte demolovali a stavali na ulici M. R. Štefánika aj na Holubyho. Budovu okresného súdu postavili na mieste bývalého bastiónu. Bývalú Orlovňu na Sládkovičovej ulici, ktorá slúžila aj ako kino Urania alebo Zora, vymazal developerský projekt.

Podobne mohla dopadnúť aj niekoľkostoročná kúria Grünfeld. Mesto ju predalo ešte v roku 2009 za primátora Olivera Solgu, no v roku 2022 ju kúpilo naspäť. Dobrovoľníci potom začali robiť, čo sa dá. V kúrii bol pivovar aj mlyn, čo je podľa webu Grinavy unikát.

O tom, čo všetko zahŕňa obnova pamiatky, by vedeli hovoriť aj v Pezinskom zámku. Počas prehliadky sa dozviete, že Šimákovci zrekonštruovali viaceré miestnosti podľa dobových fotografií, dokupovali historické skrine, posteľ, truhlice či kabinety aj veľkú časť obrazov.

Oprava zdevastovanej historickej budovy je, veľmi voľne povedané, taká drahá ako exkluzívne umelecké diela zo skla, ktoré na zámku tiež vystavujú.

Pramene:

…Ján Milan Dubovský: Peripetie slobody (Pezinská čítanka). Mesto Pezinok, Pezinok 1997.
…Peter Sandtner: Sakrálne stavby v Pezinku na starých fotografiách. Mesto Pezinok, Pezinok 2008.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej zóne v Pezinku
…Zoznam pamätihodností Pezinka
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…pezinok.sk
…grinava.com
…Malokarpatské múzeum Pezinok
…Šimák zámok Pezinok
…Jozef Ľudovít Holuby. Obrazy zo života. Zlatý fond SME
…Mária Benedikovičová: Vzácna kúria má šancu na záchranu. Mesto Pezinok bude rozhodovať, či ju kúpi. Denník N, 2022

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Pezinku

Zaujímavé články o Pezinku

Fotogaléria

Fotky sú z roku 2024 a 2025. Popisy k fotkám sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR, zoznamu pamätihodností mesta Pezinok, webu hotela Kriser, register-architektury.sk, webu grinava.com a FB profilu Kúria Grünfeld – Grinavský majer