Výhľad zo Žigmundovej veže dómu na divadlo a Hlavnú ulicu
  • V 15. storočí boli väčšie než Bratislava a majú najväčšiu pamiatkovú rezerváciu na Slovensku,
  • dóm sv. Alžbety, župný dom, stará radnica, meštianske paláce a meštianske domy na Hlavnej ulici aj v priľahlých uličkách,
  • jeden z najzachovalejších súborov židovských pamiatok na Slovensku,
  • replika domu z Osmanskej ríše, kde žil v exile protihabsburský povstalecký vodca František II. Rákoci,
  • v roku 2013 boli s francúzskym Marseille Európskym hlavným mestom kultúry, vďaka čomu mohli zrekonštruovať ďalšie budovy na kultúrne využitie.

Úvodná fotografia k tomuto článku ukazuje pohľad z Dómu svätej Alžbety na divadlo a Hlavnú ulicu. Nič objavné som nevymyslel, v rôznych obmenách ju nájdete na sociálnych sieťach aj turistických portáloch. Čo je však zaujímavé, podobne zobrazovali Košice aj na niektorých historických pohľadniciach zo začiatku 20. storočia.

Je to malá ukážka toho, že centrum Košíc si uchovalo mnohé zo svojich historických hodnôt. Košická pamiatková rezervácia je najväčšia na Slovensku, teda ešte väčšia než bratislavská.

Ak máte radi prvenstvá, je ich ešte niekoľko. Podľa historika Dušana Kováča boli Košice v 15. storočí so 7000 obyvateľmi najväčším mestom na území Slovenska. Kráľ Ľudovít I. (1342 – 82) ich vyhlásil za druhé v krajine po Budíne.

Košický kožušnícky cech datovaný do roku 1307 je najstarším doloženým cechom na Slovensku. V roku 1369 udelil spomínaný anjouovský kráľ Ľudovít Košiciam ako prvému európskemu mestu erb.

Vráťme sa však k nášmu pohľadu zo Žigmundovej veže dómu. Divadlo reprezentuje architektúru konca 19. storočia. Dvojvežový bývalý jezuitský kostol pochádza zo 17. storočia. Jezuiti spočiatku viedli košickú univerzitu, ktorá mala aj rekatolizačnú úlohu. Kaviareň Slávia zastupuje secesiu. 

Gotické pamiatky treba často hľadať v detailoch, klenbách alebo múroch vo vnútri domov, ktoré už majú novšie fasády. Na Levočskom dome hneď vedľa jezuitského kostola však gotiku uvidíte aj zvonka. Pôvodne stredoveká je aj budova starej radnice, hoci do dnešnej podoby bola prestavaná neskôr. Jej nádvorie zas ukrýva prvorepublikové kino Slovan.

Stroho vyzerá budova bývalého finančného riaditeľstva, ktorá za prvej republiky nahradila väčšiu časť historickej Spišskej komory. Možno by na túto prestavbu Košičania nespomínali dobre, lenže v roku 1935 sa pri stavebných prácach našiel poklad 2920 zlatých mincí. Vážil 11,5 kilogramu a dnes ho vystavuje Východoslovenské múzeum v trezore ako svoju najväčšiu atrakciu.

Dóm sv. Alžbety s kaplnkou sv. Michala.

Košice sú príliš veľké na to, aby sa všetko zaujímavé vtesnalo na jednu fotografiu. Okrem samotného dómu nevidieť štyri synagógy a jednu modlitebňu, najstarší existujúci kostol dominikánov, zvyšky hradieb, Hrnčiarsku ulicu, ktorú sa mesto snaží pretvoriť na uličku remesiel, Jakabov palác, o ktorý sa magistrát súdil a sídlil v ňom prezident Edvard Beneš. To sú len príklady, je toho oveľa viac.

Pamiatkový úrad sa v dokumente o zachovalosti košickej pamiatkovej rezervácie vyjadruje pochvalne. Centrum Košíc si podľa neho zachovalo osobitnú atmosféru malého 50- až 60-tisícového mesta z prelomu 19. a 20. storočia. Oceňuje „príjemnú ľudskú mierku“, dvorové krídla alebo prejazdy. Hlavná ulica je pešou zónou a aj čímsi ako obývačkou.

A čo socialistické stopy? Sú tu. Poriadne prebúrané je Námestie osloboditeľov. Z pôvodnej štvrte Erzsébetváros zostali len zvyšky. Historický hotel Schalkház nahradil hotel Slovan, ktorý sa neskôr zmenil na DoubleTree Hilton. Projektovali ho architekti Jiří Drahoš a Ivan Matušík a z jeho rozostavanej konštrukcie ľudia v auguste 1968 hádzali tehly na sovietskych okupantov.

V Košiciach si pochvaľovali aj zrekonštruovanú železničnú stanicu. Pôvodná historická stanica bola zbúraná v roku 1974. Ak sa pozriete na historické fotografie, dnes by zrejme patrila k najkrajším na Slovensku, možno popri kežmarskej a leopoldovskej.

Symbolická je aj premena pôvodného mlynského náhonu na rušnú cestu s betónovým podjazdom. Jakabov palác si všetci fotia, predstavte si však, že by ste k nemu prichádzali od stanice cez romantický mostík ponad vodu a nie ponad autá.

Trocha histórie: Najstaršia zmienka o Košiciach pochádza z roku 1230. Označené boli ako villa, teda osada. Územie však bolo osídlené už skôr, napríklad na vrchu Hradová ľudia žili ešte v dobe bronzovej. Ako sa však vypracovali na druhé mesto po Budíne?

Jednou priaznivou okolnosťou boli obchodné cesty. V stredoveku mesto prepájali s Krakovom, Ľvivom, Budínom, Debrecínom a Veľkým Varadínom. Obzvlášť s Krakovom si boli Košice blízke.

No a okrem toho sa rozhodli pridať sa v roku 1312 na správnu stranu. Mešťania bojovali pri Rozhanovciach po boku kráľa Karola Róberta proti magnátskemu rodu Omodejovcov. Bitka sa pre kráľa skončila víťazne a podarilo sa mu eliminovať jedných z troch hlavných súperov, ktorí vtedy do veľkej miery ovládali Uhorsko. (Zvyšnými dvomi boli páni z Kyseku a najmä Matúš Čák Trenčiansky).

Mali na to aj svoje dôvody, Omodejovci sa snažili postaviť si na mestských pozemkoch hrad, ktorý však už nestihli dokončiť. Neskôr ho Košičania získali do vlastných rúk a jeho zvyšky na kopci Hradová sú dnes obľúbenou vychádzkovou lokalitou.

Zvyšky košického hradu

Anjouovskí králi túto pomoc podľa Lexikonu stredovekých miest s vďakou spomínali vo výsadných listinách. Košice mali niektoré privilégiá už pred nimi, v roku 1297, teda ešte za prvej uhorskej dynastie Arpádovcov, sa už označovali ako civitas, teda veľké mesto.

Za Karola Róberta a jeho nástupcu Ľudovíta I. však získali ešte väčšie výsady. Práve Ľudovít udelil mestu v roku 1347 privilégiá podľa Budína. Košice sa stali postavením v krajine druhými po Budíne. 

V súčte s predchádzajúcimi výsadami si Košice mohli voliť richtára a farára, mali súdnu právomoc s možnosťou odvolať sa ku kráľovi alebo taverníkovi, smeli usporadúvať týždenné trhy aj výročné jarmoky. Od roku 1361 museli kupci z Poľska a Rusi povinne zložiť tovar v meste. Oficiálne nesmel bez súhlasu mesta do Košíc vstúpiť žiaden šľachtic.

Stredoveké Košice si môžete predstaviť aj takto: uprostred mesta bol ostrov oddelený potokom, na ktorom sa nachádzal kostol a neskôr Dóm svätej Alžbety. Zároveň tam stála aj najstaršia radnica, ktorá už neexistuje. Kaplnka sv. Michala, ktorá s dómom susedí, zrejme slúžila ako cintorínska. V stredoveku sa ešte pochovávalo okolo kostolov v meste. Medzi obyvateľmi boli Slováci aj Nemci.

Hradby mali Košice približne od druhej polovice 13. storočia, postupne ich však modernizovali. Existovala už aj Hlavná ulica, Mäsiarska a Kováčska (pôvodne Slovenská), ktoré pretínala Alžbetina a Mlynská ulica. Do mesta viedli tri brány, Dolná, Horná a Hnilná, ku ktorým neskôr pribudla ešte Mlynská a Maľovaná. Ako celok sa brány nezachovali, podzemné časti Dolnej brány sa však dajú prezrieť.

Okolo mesta vyrástlo niekoľko predmestí, na južnom bol založený špitál.

Spomedzi kostolov, ktoré v Košiciach zostali dodnes, v stredoveku okrem dómu vznikol aj dominikánsky kostol (v súčasnosti najstarší v centre mesta, hoci jeho podoba sa medzičasom zmenila) a františkánsky (prestavaný, ale má zachované niektoré prvky). Na predmestiach sa nachádzali aj ďalšie kostoly, ktorých polohu však už historici nepoznajú.

Dominikánsky kostol, najstarší existujúci kostol v centre Košíc

A ešte jedna črta, ktorú mali len tie najvýznamnejšie mestá. V meste fungovala mincovňa, okrem iného sa v nej od roku 1356 razil takzvaný košický florén. Zlato pochádzalo z obce Zlatá Idka.

Ako veľké mesto boli Košice viackrát centrom udalostí v Uhorsku. Keď Ján Jiskra z Brandýsa ako kapitán zastupoval záujmy kráľovnej Alžbety a jej syna Ladislava Pohrobka, zastával funkciu kapitána Košíc a stredoslovenských banských miest. V roku 1491 zas na Košice útočil poľský princ Ján Albrecht Jagelovský, ktorý sa nechcel zmieriť s tým, že sa uhorským kráľom stal jeho brat Vladislav.

Košice na rozdiel od Prešova a Sabinova nedobyl, poškodil však Dóm svätej Alžbety. 

Historici niekedy označujú porážku Uhorska pri Moháči v roku 1526 za symbolický prelom medzi stredovekom a novovekom. Pre Košice osmanská expanzia a následné obsadenie veľkej časti Uhorska mala dôsledky. Okrem vojenských aj ekonomické. Obchodné cesty, z ktorých Košice bohatli, prestávali byť také dôležité. Zámorské objavy, ktorých impulzom bola aj turecká expanzia, presmerovali veľkú časť európskeho obchodu na západnú časť kontinentu.

Podľa dokumentu o pamiatkovej rezervácii sa mesto stalo významným centrom protitureckej obrany. Keď Osmania ovládli v roku 1596 Jáger, do mesta utekala pred Turkami šľachta, kupci aj cirkevní hodnostári. V Košiciach sídlil hlavný kapitanát, vojenská správa východu krajiny. Približne do tohto obdobia zasadzuje spisovateľ Juraj Červenák jednu zo svojich historických detektívok s kapitánom Steinom a notárom Barbaričom.

To sme už v časoch reformácie. Pätica miest Košice, Prešov, Bardejov, Levoča a Sabinov vytvorila vyznanie viery pod názvom Confessio Pentapolitana. Dóm patril protestantom, richtárom sa v roku 1603 stal humanistický učenec Ján Bocatius, ktorý predtým vyučoval v Prešove. 

Keď evanjelikom kostol začiatkom roka 1604 odobrali, vypuklo ešte v tom istom roku prvé veľké povstanie proti Habsburgovcom na čele so Štefanom Bočkajom. Vzburu, počas ktorej sa tento sedmohradský magnát nechal zvoliť za uhorského kráľa, viedol práve z Košíc.

Vrátna ulica zakrivená podľa hradieb

Mesto potom zasiahli aj ďalšie protihabsburské povstania. Podľa pamiatkarov cisárske a povstalecké vojská bezohľadne ničili a vykorisťovali mestské hospodárstvo a ochromovali obchod. Vodcu posledného z povstaní Františka II. Rákociho si však v Košiciach dodnes považujú. V roku 1906 jeho pozostatky priviezli do Košíc a slávnostne pochovali v dóme. Za Horthyho okupácie postavili na Hrnčiarskej ulici repliku domu z tureckého Tekirdağu, kde Rákoci dožil svoj život v exile.

Habsburgovci a katolícka cirkev na presadzovanie katolíckej viery využili aj novú univerzitu. Založil ju biskup Benedikt Kišdy v roku 1657 a spravoval ju jezuitský rád. Mala filozofickú, teologickú aj jazykovú fakultu a kráľ Leopold I. (1657 – 1705) ju zrovnoprávnil s univerzitami v Trnave, vo Viedni, v Prahe či Kolíne. Vysoká škola fungovala v Košiciach až do roku 1922, od čias Márie Terézie už ako štátna kráľovská akadémia a od polovice 19. storočia ako právnická akadémia.

Pamiatkari v dokumente o pamiatkovej rezervácii napísali, že v 18. a 19. storočí sa Košice dostávali do úzadia za Pešť a Bratislavu a ocitli sa v postavení provincie. Stále však prichádzala šľachta, ktorá meštianske domy na Hlavnej ulici prestavovala na mestské paláce. V roku 1804 sa Košice stali sídlom biskupstva, čo sa napríklad Bratislave podarilo až v modernej dobe. Biskupský palác stojí hneď oproti dómu.

Druhá polovica 19. storočia priniesla aj do Košíc rozvoj priemyslu. Ak už sme začali porovnávanie s Bratislavou, železnica prišla do Košíc neskôr než do súčasného hlavného mesta. Prvý vlak sa do Košíc dostal v roku 1860 po Tiskej železnici, ktorá viedla z Pešti do Miškovca. O desať rokov neskôr bola postavená trať do Kysaku a Prešova, ktorá sa následne spojila so železnicou z Bohumína ako Košicko-bohumínska železnica.

Mestskú železnicu mali Košice ako prvé mesto na území dnešného Slovenska. Dopravu spustili v roku 1891, kým v Bratislave začali jazdiť električky v roku 1895. V Košiciach však spočiatku ťahali vozne koníky a neskôr parné rušne, elektrifikácia prišla až v roku 1913. 

Počet obyvateľov rástol, v roku 1847 ich malo mesto 14-tisíc, koncom 19. storočia 40-tisíc. Od roku 1886 boli Košice jedným zo štyroch municipiálnych miest na Slovensku, čo boli mestá s postavením župy a najsilnejšou samosprávou. Ďalšími boli Bratislava, Komárno a Banská Štiavnica.

Aj v záverečných rokoch Uhorska boli Košice vojenským mestom. Pozrite sa napríklad na žltú budovu na Námestí Maratónu mieru zo začiatku 20. storočia, ktorú dnes využíva Východoslovenské múzeum na prírodovedné expozície. Pôvodne tam sídlilo vojenské veliteľstvo. Aj ústavný súd funguje v bývalých kasárňach. Pamiatkari poznamenávajú, že na pláne mesta z roku 1914 sa nachádza 19 komplexov vojenských budov. Pribúdali priemyselné podniky aj špecializované školy, viaceré z nich patria dnes medzi košické pamiatky. 

Podľa uhorského sčítania ľudu sa v roku 1910 v Košiciach hlásilo k maďarskej národnosti 75 percent obyvateľstva. Maďarský spisovateľ Sándor Márai, ktorý sa v Košiciach narodil, vyhlásil, že hoci mesto hovorilo viacerými jazykmi, odjakživa cítilo maďarsky. Rozrastalo sa židovské obyvateľstvo, ktoré sa smelo v Košiciach ako kráľovskom meste usídliť až v roku 1841. Dodnes sa zachovali štyri synagógy a jedna modlitebňa. Na porovnanie, v Bratislave zostala len jedna.

Ortodoxná synagóga z prvej republiky na Puškinovej ulici

Synagógy dokumentujú rôznorodosť košickej architektúry. Ortodoxná synagóga z konca 19. storočia na Zvonárskej ulici je uhorská klasika. Dodnes používanú synagógu z prvej republiky na Puškinovej ulici navrhol architekt Ľudovít Oelschläger, autor kina Slovan. Vzhľad má už modernejší, hoci oblúky jej dodávajú orientálny vzhľad. Bývalá neologická synagóga je prerobená na Dom umenia, jej kupolu vidieť z mnohých miest Košíc. Niekdajšia chasidská synagóga na Krmanovej vyzerá skromne, navyše je prestavaná. Zoznam dopĺňa ešte modlitebňa pri synagóge na Zvonárskej.

Hlavná ulica získala svoju dnešnú tvár do veľkej miery v 19. a začiatkom 20. storočia. Fasády sa skrášľovali, meštianske domy sa menili na paláce či kasíno, pribudlo divadlo. Z tohto obdobia pochádzajú aj dnes rušné ulice za stredovekým jadrom, napríklad Moyzesova, Štúrova alebo Štefánikova. Hradby sa búrali od začiatku 19. storočia, ich tvar dnes kopíruje Vrátna, Baštová, Zvonárska alebo Hrnčiarska ulica.

Značnú časť pekných budov z tohto obdobia projektovali alebo stavali Michal Répászky a Peter Jakab. Répászky stál aj za domom na začiatku Hlavnej ulice, kde býval spisovateľ Sándor Márai. Nájomný dom Márai označoval za moderný a architekt naň podľa neho „prilepil všetko, čo mohla ctižiadosť architekta z konca storočia na takýto zbrusu nový nájomný dom nacápať“, cituje Máraia historička Zuzana Labudová.

Salón podľa nej Márai označil za najzbytočnejšiu miestnosť a v predizbe sa zabudlo na kúrenie, takže v zime návštevníkom mrzli kožuchy.

Aj Andrássyho palác z konca 19. storočia bol podľa Labudovej článku napriek svojmu názvu nájomným bytovým domom s obchodnými priestormi.

Do tohto, dalo by sa povedať z veľkej časti uhorského prostredia, vstúpila koncom decembra 1918 československá armáda. Prebehlo to pokojne, čo bolo podľa historičky Veroniky Szeghy-Gayer zásluhou sociálnodemokratického politika Miklósa Molnára, reprezentanta uhorských orgánov. Adoptovala si ho aj československá vláda a v júni, keď do Košíc vtrhla maďarská Červená armáda, pracoval pre Maďarskú republiku rád. 

„Prvý slovenský policajný kapitán mesta, Jozef Kohút, napísal, že Košice sa vďaka Molnárovi vyhli komunistickému teroru,“ povedala Szeghy-Gayer v rozhovore pre Denník N. Na rozdiel od iných miest Košice krátko po prvej svetovej vojne nezažili ani rabovačky židovských obchodov.

Moyzesova ulica s domami z 19. a začiatku 20. storočia

Československé vojská sa do Košíc opäť dostali v júli 1919 a Molnár odišiel do Maďarska, neskôr sa však vrátil do Košíc a vytvoril šesťzväzkovú zbierku historických dokumentov. V československých Košiciach zas mesto ovplyvnili prichádzajúci Česi. Spomeňme aspoň dva príklady.

Ten prvý je kontroverzný. V rokoch 1922 až 1924 bol veliteľom pešej divízie československej armády v Košiciach generál Radola Gajda. Pôvodne bol legionárom v Rusku, neskôr sa však stal so svojou stranou Národní obec fašistická predstaviteľom fašizmu v Čechách. V Košiciach sa však zaslúžil o rekonštrukciu kúpeľov pri Ťahanovciach. Tamojší prameň dodnes nazývajú Gajdovka.

Druhým bol správca a riaditeľ Východoslovenského múzea Josef Polák. Okrem toho, že rozšíril zbierky múzea, práve on pomohol rozvoju výtvarnej skupiny označovanej ako Košická moderna, ktorá mala podľa odborníkov svetovú úroveň. V múzeu fungovala výtvarná škola a len počas 20. rokov sa podľa stránky webumenia.sk konalo viac ako sto výstav.

Autori ako Július Jakoby, Anton Jasusch alebo Konštantín Bauer sa v Košiciach narodili, prípadne sa prisťahovali v mladom veku. V Košiciach však pôsobilo aj niekoľko maďarských autorov, ktorí buď nemohli v Maďarsku ostať, alebo uprednostnili demokratickejšie Československo. Často pritom išlo o ľudí s kritickým pohľadom na spoločenské dianie, čo sa prejavovalo aj na ich obrazoch.

Josef Polák viedol múzeum v rokoch 1919 až 1938, keď Košice pripadli horthyovskému Maďarsku. Za druhej svetovej vojny ho nacisti pre spoluprácu s odbojom v Prahe poslali do Osvienčimu.

Dedičstvom prvej republiky je tiež Medzinárodný maratón mieru. Po prvý raz sa bežal v roku 1924 a v ďalších rokoch sa na ňom zúčastnilo niekoľko neskorších olympijských víťazov. Pri začiatku podujatia stál košický atlét Béla Braun. Neskôr si zmenil meno na Vojtech Bukovský a rovnako ako sochára Vojtecha Löfflera ho prezývali Béla báči. 

Bývalá budova vojenského veliteľstva, neskôr prírodovedné múzeum na Námestí Maratónu mieru

Kultúrne prežili Košice za prvej republiky svoje zlaté obdobie, ekonomicky to bolo ťažšie. Počas hospodárskej krízy v 30. rokoch skrachovalo viacero podnikov. Maďarsko potom v roku 1938 vďaka Viedenskej arbitráži získalo Košice ako jediné z dnešných ôsmich krajských miest na Slovensku.

Už za Horthyho prišli protižidovské opatrenia. Teror však nastal po nástupe Strany šípových krížov v roku 1944 a nemeckej okupácii Maďarska. Novinár Zoltán Szalay píše, že nemeckí vojenskí lídri si Košice vybrali ako svoj prvý maďarský cieľ na očistenie od židov. Brutálnymi metódami sa vyznačoval maďarský policajný veliteľ László Csatáry, ktorý po vojne žil v Kanade a obchodoval tam s umením. Muž zodpovedný za deportácie takmer 16-tisíc ľudí do táborov smrti sa dožil 98 rokov a neodpykal si žiadny trest.

Nyilašovci mali na svedomí hromadné popravy pri Hornáde a v Čermeli. Na cintoríne v mestskej časti Juh dodnes nájdete pamätníky 12 ľudí obesených 5. januára 1945 na Hlavnej ulici a 17 zastrelených pri Ťahanovskom tuneli. Tento zločin spáchali 17. januára, dva dni pred príchodom Červenej armády. 

V apríli sa Košice na niekoľko týždňov stali sídlom československej vlády. V Jakabovom paláci sa usídlil prezident Edvard Beneš, v župnom vláda. Na jej čele stál sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger. Podľa niektorých historikov bol agentom NKVD a Košický vládny program vyhlásený v sieni župného domu už počítal s orientáciou na Sovietsky zväz.

Nadišlo obdobie budovania aj búrania. V roku 1960 sa začalo s výstavbou VSŽ, ktoré spracovávali sovietsku železnú rudu privážanú po širokorozchodnej trati. Vznikli VSS, magnezitové závody, tepláreň, mäsokombinát, mliekárne, odevné závody, Frucona, Ryba alebo Východoslovenské tlačiarne. V 50. rokoch otvorili Vysokú školu technickú aj Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika.

Hrobka Rudolfa Mózera na cintoríne sv. Rozálie

Výstavba sa neobmedzovala len na sídliská, akými sú napríklad Terasa, Juh, KVP či Dargovských hrdinov. Zbúraná bola historická železničná stanica alebo hotel Schalkház na Hlavnej ulici. So zemou zrovnali veľkú časť takzvaných huštákov, predmestí nadväzujúcich na historické centrum, ktoré existovali už v stredoveku.

Ani s centrom to istý čas nevyzeralo dobre. Pamiatkari spomínajú, že väčšina meštianskych domov v historickom jadre sa využívala ako štátne nájomné byty, typicky bez ústredného kúrenia alebo s WC na konci pavlače pre viacero bytov. Bývať tam prichádzali sociálne slabšie skupiny „s nízkymi požiadavkami na kultúru a hygienu bývania“. Viacerí pochádzali zo zbúranej rómskej štvrte Tábor na okraji centra. Ondrej Ficeri vo svojej štúdii o Luníku IX uvádza, že sa koncentrovali na Hlavnej, Hradbovej, Kováčskej alebo Vrátnej. Mäsiarska ulica (vtedy Sverdlovova) získala dokonca prezývku Nový tábor a pre sťažnosti tam uzavreli pohostinstvo Smažienka, ktoré nahradili mliečnym barom, píše ďalej Ficeri.

Zmenilo sa aj národnostné zloženie celého mesta. V roku 1930 sa v Košiciach hlásilo k československej národnosti približne 60 percent zo 70-tisíc obyvateľov. Za Maďarov sa označilo 16 percent ľudí a podobné percento uvádzalo židovské vierovyznanie. Dva roky po páde komunizmu, v roku 1991, už maďarská národnosť v Košiciach nedosahovala ani dve percentá.

Odvrátenú stránku režimu dokumentuje košické Múzeum obetí komunizmu. Ponúka príbehy prenasledovaných, ale aj mapu, na ktorej môžete nájsť zoznam obetí vo vašej obci. Len na centrum Košíc pripadá 1600 odsúdených, 330 odvlečených do gulagov, z toho 26 zomrelo, 211 vysťahovaných a jeden popravený. Ďalšie obete vykazujú samostatne v mestských častiach.

K tomu treba pripočítať sedem mŕtvych a viac ako 70 zranených počas sovietskej okupácie v roku 1968. V Košiciach kládli ľudia aktívny odpor a zaznamenali tam aj najviac obetí. Mnohí z nich sa nachádzali len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Hlavná ulica sa stala pešou zónou už v 80. rokoch 20. storočia, čo mnohým mestám na Slovensku chýba dodnes. Túto myšlienku presadzoval Rudolf Schuster, neskorší košický primátor a prezident. Hovoril, že sa inšpiroval západonemeckým Wuppertalom, s ktorým mali Košice družbu. Po revolúcii, keď bol Schuster primátorom, pribudol aj obnovený potok.

Bývalá plaváreň, neskôr Kunsthalle

V roku 2013 získali Košice titul Európskeho hlavného mesta kultúry. Pre mesto to znamenalo prísun peňazí na kultúrne projekty, keďže hlavná myšlienka tohto projektu je pomôcť mestám zasiahnutým ekonomickými zmenami či úpadkom priemyslu nájsť niečo ako nový začiatok. Celkový rozpočet projektu presiahol 100 miliónov eur.

V Košiciach tento nový začiatok nastal v kasárňach južne od centra mesta, kde vznikol Kulturpark. Zo socialistickej plavárne pri mestskom parku sa stala Kunsthalle. Plávať sa tam už nedá, zato umelecké diela môžu návštevníci vidieť priamo v bazéne. Na sídliskách sa bývalé tepelné výmenníky premenili na kultúrne alebo spoločenské centrá s názvom SPOTs.

Britská BBC tieto zmeny prirovnávala k škótskemu Glasgowu a mesto opisovala vo svojej cestovateľskej rubrike s nadšením. Kritici poukazovali na prestavbu kasární v réžii firiem Doprastav a Dúha. Architektonicky sa síce vydarila, no otvorenie meškalo a od Dúhy sa mesto snažilo vymáhať pokuty.

Kultúrne centrá v Košiciach však vznikali aj bez podpory z veľkých projektov. Príkladom je Tabačka, bývalá tabaková továreň na sever od centra.

Ešte krátko k mestským častiam, ktoré patria popri Starom Meste do prvého košického okresu. Časť Sever nadväzuje na historické centrum. Prekvapil ma najmä areál bývalého výchovného ústavu pre deti, ľudovo polepšovne, zo začiatku 20. storočia na Komenského ulici. Dnes slúži univerzite a zahŕňa desať pamiatkovo chránených budov škôl, internátov, dielní, ale aj hasičskú zbrojnicu. 

Bývalý prevýchovný ústav pre deti v mestskej časti Sever

Cintorín Rozália pri kalvárii označil turistický sprievodca Milan Kolcun pre denník Korzár za jeden z najkrajších na Slovensku. Hrobky ponúkajú nielen estetický zážitok, ale aj prehľad mien významných Košičanov. Ak to chcete vziať z negatívnej strany, viaceré trpia, povedzme to tak, dôsledkami ľudskej ľahostajnosti a smutnej minulosti.

K Severu patrí bývalý košický hrad aj pôvodne historické vilové lokality Čermeľ a Bankov. Tak, ako sa Kavečany vyznačujú zoo, v Čermeli je atrakciou Detská železnica Košice.

Ťahanovce a Kavečany sú bývalé dediny. Spomínali sa už v stredoveku, v Ťahanovciach mali Košičania vinice, Kavečany boli od čias kráľa Žigmunda (1387 – 1437) košickým majetkom. V oboch mestských častiach by ste našli historické kostoly. V Kavečanoch by sa však ľudia asi čudovali, keby ste tam prišli za pamiatkami, a nie do zoologickej záhrady alebo na bobovú dráhu.

Štvrť Džungľa postavili za prvej republiky a komunisti ju chceli v 70. rokoch zbúrať. Sídlisko Ťahanovce začali stavať v roku 1985. Mestským častiam vo zvyšných troch košických okresoch sú venované samostatné články.

Ostatne, tento text bol už aj tak dosť dlhý, nie? Tak to s väčšími mestami býva. Naraz ich neskonzumujete, za jeden deň nespoznáte a krátke články sa o nich píšu ťažko, pretože je toho veľa, o čom by sa dalo rozprávať.

Pramene:

…Alexander Jiroušek: Košice. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1986.
…Ladislav Rozman: Košice. Vydavateľstvo Košice 1979
…Juraj Szaszák: Pamätihodnosti mesta Košice. AB-ART, Bratislava 2002.
…Anna Halásová, Martina Schmiedlová: Pamiatky židovskej architektúry v Košiciach. Agentúra K, Košice 1992.
…Radoslav Mokriš a kol.: História Košíc pre budúcnosť mesta (zásady ochrany pamiatkovej rezervácie). TypoPress Košice 2005.
…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikon stredovekých miest na Slovensku.
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…Dávid Pásztor: Ako po pár rokoch vyzerajú Košice, zmenené na hlavné mesto kultúry. Denník N, 2018
…Karol Sudor: Milan Kolcun naučil Košičanov chodiť na platené prehliadky vlastného mesta. Denník N, 2021
…Zoltán Szalay: Dejiny Košíc na začiatku 20. storočia zásadne ovplyvnil umelecký stolár, na ktorého všetci zabudli. Denník N, 2021.
…Miro Kern: Kameňmi a tehlami proti Sovietom – najväčší masaker z augusta 1968 bol v Košiciach. Denník N, 2018.
…Zoltán Szalay: Nacistická obluda v Košiciach. Denník N, 2022
…Múzeum obetí komunizmu (web mok.sk)
…Nick McAteer, James Rampton, Jonathan France, Mária Tajtáková, Sophie Lehouelleur: Ex-post Evaluation of the 2013 European Capitals of Culture. https://culture.ec.europa.eu/
…Alžbeta Linhardová: Pešia zóna na Hlavnej ulici má 25 rokov. Ako si na toto obdobie spomína bývalý primátor Košíc Rudolf Schuster? Korzár, 2009.
…Nazi war crimes suspect Laszlo Csatary dies. BBC, 2013.
…Luke Waterson: Europe’s unknown Capital of Culture. BBC, 2013.
…Milan Kolcun: Cintorín Rozália patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Korzár, 2004.
…webumenia.sk
…Martina Karmanová: Košická moderna v SNG. Rádio Slovensko (RTVS), 2014.
…V Košiciach pred sto rokmi otvárali slávne Gajdove kúpele. vkjb.sk
…Zuzana Labudová: Bývanie v mestskom dome Košíc v druhej polovici 19. storočia: medzi pohodlím a reprezentáciou. Forum historiae 2/2016.
…Ondrej Ficeri: Luník IX, zrod rómskeho geta. Centrum spoločenských a psychologických vied SAV, 2022.

Podrobné informácie o ďalších častiach mesta nájdete na samostatných podstránkach:

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Košiciach (v Starom Meste a okrese Košice 1)

Zaujímavé články o Košiciach

Fotogaléria

Fotky sú z rokov 2023 až 2025. Popisy k fotkám sú podľa stránky Pamiatkového úradu SR, pammap.sk, IAJGS. Veľa pamiatok vzniklo v stredoveku a neskôr ich v 19. alebo 20. storočí prestavali, preto často pred informáciou o období vzniku dopĺňam slovo pôvodne.