Na malý priestor som sa pokúsil vtesnať, aká rozmanitá Banská Štiavnica je. Najvyššie vidíte Starý zámok s hodinovou vežou, pod ním vežičku radnice, vpravo vežu slovenského kostola sv. Kataríny, vľavo kupolu evanjelického kostola a úplne vpravo vršok synagógy.
  • Banská Štiavnica patrí medzi slovenské mestá s najväčším počtom pamiatok, v 18. storočí bola tretia najväčšia v Uhorsku.
  • Centrum je zapísané na zozname UNESCO.
  • Starý a Nový zámok, meštianske domy, štôlne a tajchy.
  • Budovy bývalej baníckej akadémie, o ktorej sa hovorí, že bola prvou technickou vysokou školou na svete.
  • Kalvária rekonštruovaná dobrovoľníkmi.

Nebolo to tak dávno. Niekedy po roku 2000 sme v chladnú sobotu prišli do Banskej Štiavnice. V Starom zámku sme boli na prehliadke sami, len so sprievodcom. Nový zámok bol zatvorený. Veď je víkend. Kalvária vtedy ešte chátrala a Paumgartnerovský dom sa dal len tak preliezť. Štiavnica bola už od roku 1993 zapísaná na zozname UNESCO, no stretával som sa s názorom, že turistický ruch tam nikdy nebude fungovať dobre.

O necelých 20 rokov už mesto nechcelo byť luxusným skanzenom pre Bratislavčanov, ak si môžem požičať titulok z článku Patrika Garaja v Denníku N. Slovenské banské múzeum evidovalo v roku 2024, rok po požiari v centre mesta, podobné počty návštevníkov ako v roku 2002, no tržby zo vstupného vykazovalo desaťnásobne vyššie. Podľa výročnej správy organizácie Región Banská Štiavnica počet prenocovaní v meste stúpol medzi rokmi 2012 a 2019 zhruba 2,5-násobne.

„Návštevnosť v letnej sezóne dosiahla svoje limity,“ písalo sa v spomínanej správe. Dnes je pre návštevníka ťažšie mať mesto len pre seba. Niekedy, hoci nie vždy, skôr pripomína preplnený trh na Trojičnom námestí z obrazu maliara Edmunda Gwerka.

Banská Štiavnica patrila medzi najdôležitejšie banské mestá a ešte koncom 18. storočia bola podľa viacerých zdrojov tretím najväčším mestom v Uhorsku. Koncom 19. storočia už mala svoje najlepšie obdobie za sebou, stále však spolu s Bratislavou, Košicami a Komárnom patrila medzi štyri mestá s postavením župy na území Slovenska.

Bývalé gymnázium, empírový kostol Nanebovzatia Panny Márie a v pozadí kalvária

K zápisu do UNESCO jej pomohlo goticko-renesančné centrum s obomi zámkami, šachty a štôlne aj systém tajchov a jarkov, ktorý vynahrádzal nedostatok vody na poháňanie banských diel.

K tomu ešte pridajte malebnú polohu v kopcoch, ktorú si všímal už Masarykov slovník za prvej Československej republiky. (Čím ste starší, tým sú dokonca kopce strmšie). Mesto samotné propaguje, že si tu ľudia mohli uviazať kozu o komín alebo vchádzať z jednej strany domu na prízemie a z druhej rovno na druhé poschodie.

Trocha histórie: Stredoveké mestá často vznikali spojením viacerých osád, ktoré získali mestské práva. Je to aj prípad Banskej Štiavnice. Osada Bana sa nachádzala na vrchu Glanzenberg a druhá osada Štiavnica zas tvorila základ dnešného centra mesta.

Z osady Bana, ktorá mala aj mestský hrad, dnes zostali len vykopávky a základy stavieb. Ak by ste sa na vrch Glanzenberg vybrali, trochu budete musieť stúpať, odmenou vám však bude pekné miesto s výhľadom na široké okolie.

Štiavnica mala pôvodne dva kostoly. Prvý z nich bol zasvätený svätému Mikulášovi. Dnes sa volá kostol Nanebovzatia Panny Márie, prezývajú ho aj nemecký, a nachádza sa na Akademickej ulici. Jeho empírový vzhľad vám už stredovek zvonku pripomínať nebude, no má zachované aj románske murivo. Pri kostole v 13. až 16. storočí pôsobili dominikáni. Autori Lexikónu stredovekých miest upozorňujú, že tento rád vyhľadával mestské prostredie.

Druhým kostolom bol Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Dnes je súčasťou Starého zámku a prestavali ho na pevnosť v čase tureckého nebezpečenstva. Je to trochu zvláštne, môžete sa prechádzať po bývalej lodi kostola, ktorá už nemá klenbu, bočné múry boli prestavané na kuchyne či ubytovne vojakov a dívať sa na oblohu.

Pohľad na Starý zámok a Námestie sv. Trojice

Kostol sv. Kataríny, nazývaný aj slovenský, má dodnes gotickú podobu, je však o niečo novší. Postavili ho až v 15. storočí.

Mestské práva získala Banská Štiavnica zrejme v prvej polovici 13. storočia ešte pred mongolským vpádom do Uhorska. Známe sú však len z neskoršej zmienky z roku 1255. Banská Štiavnica bola slobodným kráľovským banským mestom, mala teda najvyšší možný stupeň samosprávy. Stala sa tiež súčasťou zväzu šiestich (neskôr siedmich) stredoslovenských banských miest spolu s Kremnicou, Banskou Bystricou, Novou Baňou, Ľubietovou, Pukancom a Banskou Belou).

K mestu patrila pôvodne aj Banská Belá, Banský Studenec, časť Štiavnických Baní a Žakýl a Hodruša. Banskej Belej sa podarilo osamostatniť, no keď sa o to isté pokúsila Hodruša, jej richtára koncom 15. storočia odvliekli do Štiavnice a bez súdu sťali.

Striebro z Banskej Štiavnice tvorilo podľa lexikónu zrejme už v 13. storočí významnú položku uhorského obchodu. Nemeckí ťažiari priniesli so sebou pokrokovejšie metódy a ovládli správu mesta. Do 16. storočia medzi mešťanov s domami na námestí Slovákov ani Maďarov príliš neprijímali.

Aj keď bola Štiavnica v stredoveku bohatým mestom, nevyhla sa vojenským útokom. Ťažké obdobie zažila v časoch, keď banské mestá zostali verné kráľovnej Alžbete a kapitánovi banských miest Jánovi Jiskrovi z Brandýsa. Vojská jágerského biskupa Šimona Rozgoňa a Ladislava Čecha, ktorí stáli na strane jej súpera Vladislava, v roku 1442 mesto napadli, vypálili a povraždili mnoho jej obyvateľov.

Kým v stredoveku mala medzi banskými mestami navrch Kremnica so svojím zlatom a mincovňou, kam posielali svoje striebro aj štiavnickí ťažiari, v ranom novoveku sa situácia začala otáčať.

Pohľad na Nový zámok z ulice A. Sládkoviča.

Dôvodov bolo viacero. Habsburgovci, ktorí v Uhorsku vládli od roku 1526, zriadili v Banskej Štiavnici hlavný komorskogrófsky úrad (v jeho budove nazývanej Kammerhof je dnes expozícia baníctva) a za Maximiliána I. zaviedli nový banský poriadok. Zjednodušene povedané, štátnu reguláciu baníctva preniesli z Kremnice do Banskej Štiavnice.

Ďalšou príčinou bolo, že baníctvo si po vyťažení zásob bližšie k povrchu zeme vyžadovalo investície do rozširovania baní, ale aj do ich odvodňovania. Do Banskej Štiavnici tieto investície prišli. V prvej polovici 17. storočia bol v Bieber štôlni po prvý raz použitý pušný prach. V roku 1690 sa podľa webu mesta vyťažilo v Štiavnici najviac striebra (29 ton) aj zlata (605 kilogramov).

V 18. storočí, keď v meste začala fungovať najprv banská škola a potom banská akadémia, vzniklo v regióne čosi ako ťažobné centrum prepojené so špičkovým výskumom a vývojom, ktorý reprezentoval Samuel Mikovíny ako tvorca vodohospodárskeho systému či Jozef Karol Hell, konštruktér mechanizmov na čerpanie vody.

Toto mesto už vyzeralo inak ako v stredoveku. Dôvodom boli turecké výboje. Keď v roku 1541 padol Budín, mesto malo oprávnené obavy o svoju bezpečnosť. V 16. storočí preto prestavali stredoveký kostol na pevnosť, dnes nazývanú Starý zámok, a na protiľahlom kopci postavili Nový zámok. Vznikli aj nové mestské brány, z ktorých sa však dodnes zachovala len Piargská.

Prítomnosť talianskych stavbárov využili aj mešťania a domy na námestí v tomto období prešli renesančnými prestavbami. Hoci Banskú Štiavnicu ako celok nikdy úplne neopevnili, Osmania sa do mesta nedostali. Vyplienili však okolité obce vrátane Banskej Belej, v 30. rokoch 17. storočia držali aj neďaleké Počúvadlo.

To, že na Počúvadle vznikne v 18. storočí jedna z najväčších umelých vodných nádrží, teda tajchov, ešte Turci nemohli vedieť. Tajchy so svojimi systémami prepúšťania vody a jarkami nahrádzali nedostatok väčších vodných potokov, ktoré by mohli poháňať banské stroje. Voda dokázala nahradiť prácu, ktorú inak museli robiť aj stovky koní.

„Banská Štiavnica sa stala v 18. storočí vzorom pre Európu v banskej technike,“ píše pamiatkový úrad v dokumente o pamiatkovej rezervácii. Banskú vysokú školu zriadenú v roku 1762 Máriou Teréziou označujú pamiatkari za prvú technickú vysokú školu svojho druhu na svete. Ako profesor na nej pôsobil aj chemik Anton Rupprecht, ktorý sa podieľal na európskej amalgamačnej metóde.

Prvé tajchy sa začali budovať ešte v 16. a 17. storočí, no až Mikovíny z nich v 18. storočí vytvoril systém. Celkovo ich v tomto období existovalo zhruba 50. Nie všetky prežili dodnes. Tie, čo sa zachovali, slúžia na kúpanie (Klinger, Počúvadlo, Veľká vodárenská nádrž), ale aj ako zásobáreň pitnej vody (Rozgrund).

Bančiansky tajch, jeden z menších tajchov

V 80. rokoch 18. storočia bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku, spolu so Štefultovom, Hodrušou a Bankami mala viac než 20-tisíc obyvateľov. Teda viac než v súčasnosti. Takmer polovicu obyvateľov koncom storočia tvorili baníci. Išlo však už o posledný vrchol Banskej Štiavnice, dodávajú pamiatkari.

Budovy baníckej akadémie, respektíve od roku 1846 Baníckej a lesníckej akadémie, sa nachádzajú nad nemeckým kostolom a medzi nimi sa rozprestiera botanická záhrada. Stavali ich väčšinou v 19. storočí, čo odráža aj fakt, že študentov pribúdalo.

Samotné baníctvo však už bolo na ceste nadol. Tajchy boli inováciou 18. storočia, no nasledujúce storočie pary, ktorá sa uplatnila aj v baníctve, už Štiavnica celkom nezachytila. Pamiatkový úrad poznamenáva, že v rokoch 1804 až 1805 malo mesto už len necelých 17-tisíc obyvateľov. Štiavnica pritom nebola výlučne banícka. Najmä druhá polovica 19. storočia bola typická rozvojom priemyslu, no nestačilo to na to, aby sa mesto udržalo v popredí.

Ak by sme si mali vymenovať aspoň niektoré podniky a remeselné dielne medzi 18. a začiatkom 20. storočia, dá sa začať pradiarňou a tlačiarňou, výrobou fajok štiavničiek a zvonov. Fungovala tu tiež tabaková továreň, v roku 1895 založil podľa stránky register-architektury.sk na dnešnej Mládežníckej ulici Žigmund Brettschneider závod na topánky. Vyrábal do roku 1919. Fabrika Schindlerka zas produkovala bielizeň. Za socializmu textilné podniky zlúčili do závodu Pleta, ktorý dokázal vyvážať výrobky aj do západných krajín.

Banská akadémia bola najvýznamnejšou štiavnickou školou, nie však jedinou. Na tunajšom evanjelickom lýceu študoval Andrej Sládkovič aj Sándor Petöfi. Jeho klasicistická budova pochádza z prvej polovice 19. storočia, pôvodne však fungovalo ešte v 16. storočí.

S protestantizmom to bolo v Štiavnici podobne ako v iných mestách vtedajšieho Uhorska kľukaté. Evanjelické náboženstvo sa medzi tunajším meštianstvom rozšírilo tak, že v 17. storočí bolo mesto podľa pamiatkarov takmer výlučne protestantské. Habsburgovci sa však s týmto stavom nechceli zmieriť. Do mesta prišli jezuiti a založili svoje gymnázium. Katolíkom vrátili kostoly, zrušili evanjelickú školu a vyhnali evanjelických učiteľov i kňazov. Protestanti sa ešte nakrátko vrátili počas neúspešného protihabsburského povstania Imricha Thökölyho.

Fritzovský dom

Aj výstavba krásnej kalvárie v 18. storočí, ktorú zachránili dobrovoľníci, bola pôvodne súčasťou rekatolizačných snáh. Evanjelici si mohli kostol opäť postaviť až koncom 18. storočia po vydaní Tolerančného patentu Jozefa II. Dodnes nemá vežu, čo vtedajšie pravidlá neumožňovali. Lýceum sa obnovilo, preto na ňom mohol študovať aj Sládkovič. Opäť však zaniklo za prvej Československej republiky.

V závere 19. a začiatkom 20. storočia patrila Banská Štiavnica (opäť spojená s Banskou Belou) stále medzi štyri municipiálne mestá na území Slovenska, ktorých postavenie bolo na úrovni župy. Počas prvej republiky sa však už počtom obyvateľov nepočítala ani do prvej desiatky slovenských miest. Nemecké obyvateľstvo bolo vtedy už len dvojpercentnou menšinou. K slovenskej národnosti sa hlásilo 88 percent ľudí a k maďarskej zhruba 10 percent. Banícka a lesnícka akadémia sa po vzniku Československa odsťahovala do Šoprone.

Každé mesto na Slovensku má svoje tragické príbehy 20. storočia, ktoré spôsobil najprv fašizmus a potom komunizmus. Ani Banská Štiavnica nie je výnimkou. Medzi popravenými v Kremničke skončila v roku 1944 aj manželka maliara Edmunda Gwerka Alžbeta Gwerková-Göllnerová.

„K moci sa tu potom postupne cez komunistov dostali tí istí gardisti, ktorí nás udávali,“ povedal v rozhovore pre Denník N Ladislav Welward, syn lekára, ktorého rodinu aj jeho samotného prenasledoval Slovenský štát aj komunisti. Dom jeho rodiny arizovali aj znárodnili a napokon zdevastovaný vrátili.

V roku 1950 už síce fungovala železničná Trať mládeže, na ktorej v rokoch 1948 až 1949 povinno-nepovinne pracovalo takmer 50-tisíc brigádnikov, no Štiavnica už nemala ani 10-tisíc obyvateľov. Trať začali stavať ešte za Slovenského štátu, no vtedy sa ju nepodarilo dokončiť. Pôvodne viedla do Štiavnice pomalšia úzkokoľajná železnica.

V roku 1950 bola v Štiavnici vyhlásená aj pamiatková rezervácia, búraniam sa však nevyhlo ani takéto historické mesto. Dnes to nie je až tak vidieť najmä preto, že pamiatok je stále veľmi veľa a socialistické stavby medzi nimi nevynikajú. V 80. rokoch takto zanikla obytno-remeselnícka štvrť na juhovýchodnom okraji s jedno až dvojpodlažnými domami, fajkárskou dielňou a pekárňou.

Pamiatkari píšu, že mala špecifický kolorit a génius loci. Domy na Trojičnom námestí v 70. a 80. rokoch obnovili v niektorých prípadoch tak, že ich radikálne prestavali a nahradili pôvodné prvky. Neskôr takýto postup vyšperkoval mečiarovský privatizér Alexander Rezeš, keď v historickom dome zbúral klenby a postavil bazén.

Kalvária z 18. storočia. Jej rekonštrukcia patrí k najkrajším príbehom mesta.

Našťastie, v Štiavnici je aj viacero pozitívnych príkladov rekonštrukcii. Jeden z najkrajších príkladov je obnova kalvárie. Web Kalvárskeho fondu píše, že ju komunisti znárodnili v roku 1951 a odvtedy sa začalo jej chátranie. Aktivisti zo Spolku Banskej Štiavnice´91 a Slovenského skautingu sa v roku 2007 zasadili o jej zapísanie na zoznam 100 najohrozenejších pamiatok sveta.

Súčasťou prác medzi rokmi 2008 až 2023 bola obnova Dolného aj Horného kostola, súsošia Sedembolestnej Panny Márie, obnovenie väčšiny kaplniek či dopĺňanie sochárskej výstavby. Web uvádza, že kalváriu navštívi ročne 70-tisíc ľudí, čo je porovnateľné s Betliarom.

Na záver portál kalvaria.org pridáva ešte odporúčanie farára Arpáda Hidvéghyho z Banskej Belej, ktoré spísal v roku 1901. „Pri návrate domov daj pozor, aby si nepremárnil, nestratil ten poklad, čo si mnohým namáhaním a putovaním nadobudol.“

Môj web už nemá čo dodať.

Pramene:

…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Historický ústav SAV, Bratislava 2010.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej rezervácii v Banskej Štiavnici
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…banskastiavnica.sk
…kalvaria.org
…Juraj Koník: Mimoriadny život Ladislava Welwarda: Najprv nás udávali a okrádali gardisti, potom komunisti. A boli to tí istí ľudia. Denník N, 2024
…Patrik Garaj: Banská Štiavnica nechce byť luxusným skanzenom pre Bratislavčanov. Denník N, 2018
…Vladimír Leksa: Ako Hellovci preslávili Banskú Štiavnicu po celom svete. Denník N, 2019.
…Zuzana Dedík Šidlíková: Kdeže len bane, boli časy, keď v Banskej Štiavnici ešte plietli svetovú módu. Denník N, 2015.
…Peter Apolen. Sľúbil, že ak dostane dobrú manželku, spraví niečo veľké. Pustil sa do obnovy kalvárie (rozhovor s Martinom Macharikom). Forbes, 2022.
…Výročné správy o činnosti múzeí SNM z rokov 2002 a 2024
…Výročná správa o činnosti a hospodárení v roku 2020, región Štiavnica

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Banskej Štiavnici

Zaujímavé články o Banskej Štiavnici

Fotogaléria

Väčšina fotografií vo fotogalérii je z roku 2025. Popisy k fotkám sú najmä podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR, historických pohľadníc.