Prešov - o mestách.sk

V 16. a 17. storočí bol jedným z centier evanjelickej vzdelanosti a patril k najvýznamnejším uhorským mestám,
na Hlavnej ulici je viac než stovka zachovaných meštianskych domov, viaceré patria medzi významné renesančné pamiatky,
spolu s Košicami a Bardejovom má Prešov najzachovalejší súbor židovských pamiatok,
kalvária z 18. storočia trochu pripomína Banskú Štiavnicu,
historické budovy Solivaru s múzeom.

Keby sa mestá na Slovensku tešili takej návštevnosti, akú hodnotu majú ich historické pamiatky, Prešov by na tom musel byť dobre. Takto to však nefunguje. Najväčšie šarišské mesto malo v roku 2025 menej nocľažníkov než Dudince a spomedzi miest na Slovensku skončilo devätnáste.

Ak hľadáte históriu, máte sa na čo pozerať. Hlavná ulica má viac pamiatkovo chránených budov než košická. Prešov zažil svoj vrchol v renesančnom období a dodnes je to na viacerých budovách vidieť. Do výšky ich vyťahujú ozdobné štítkové atiky, ktoré prekrývajú strechy. Všimnete si ich napríklad na Rákociho paláci alebo na fare, ale nielen tam.

Kostoly ponúkajú gotiku, renesanciu aj barok.

Gotiku reprezentuje kostol svätého Mikuláša na námestí. Prstom na nebo však píše, povedané s miestnou kapelou Komajota, až od začiatku 20. storočia. Jeho strecha vtedy získala súčasné ihlanovité zakončenie. Ako vyzerala baroková podoba veže, možno vidieť na fotografii Karola Divalda z roku 1867, ktorý mal v Prešove ateliér a prvú svetlotlačiarenskú dielňu na Slovensku.

Kostol láka odfotiť spolu s pamätníkom, na ktorom je kladivo, kosák a hviezda. Ani ja som tomu neodolal.

Renesanciu môžete pozorovať na susednom evanjelickom kostole, ktorý, na Slovensku netradične, nebol postavený až po Tolerančnom patente Jozefa II., ale už v 17. storočí. Pôvodne bol prepojený s budovou evanjelického kolégia. Barok zas uvidíte na dvojvežovom františkánskom kostole.

Aj židovských pamiatok je na slovenské pomery početne. Kým v Bratislave najkrajšiu synagógu zbúrali, v Prešove sa zachovali štyri. Dve z nich stoja v malej židovskej štvrti, aká sa na Slovensku hľadá ťažko. Teda, ešte s výnimkou Bardejova.

Potom je tu niekoľko pamiatok, ktoré čakajú na oživenie. Kalvária vám môže pripomínať Banskú Štiavnicu. Ak máte tento dojem, je oprávnený, kostol staval tak ako v Štiavnici pôvodom český jezuitský staviteľ František Perger. Rozdiel je však v tom, že v Prešove sa nenašlo toľko dobrovoľníkov, aby ju vzkriesili tak ako v Banskej Štiavnici.

Suchý mlyn zo 17. storočia je na Slovensku ďalším unikátom. Stojí vo vnútri hradieb a nepoháňala ho voda, ale kone. Ak by mesto čelilo útoku, mohlo tak stále mlieť múku, keďže vodné mlyny stáli už mimo hradieb.

Jeho stav je však smutný. Na fotke z roku 2023 pred ním zbadáte parkovisko, smetiak, zamurované okná a reklamné panely. „Aj keď je zrejmé, že podobných stavieb bolo v Uhorsku väčšie množstvo, takto autenticky zachovaný a vyše 400-ročný je už len tento prešovský mlyn,“ citoval Korzár v roku 2016 Dominika Sabola z pamiatkového úradu.

Vodáreň Kumšt trikrát menila svoj účel, najprv slúžila ako veža opevnenia, potom bola vodárňou a neskôr zas židovským múzeom. Web pamiatkynaslovensku.sk označuje túto stavbu za stredoeurópsky unikát, tiež však čaká na rekonštrukciu.

Pozitívnejší príbeh predstavuje Solivar, do ktorého vás z centra dovezie trolejbus. Hlavné budovy sú zrekonštruované a dajú sa navštíviť. Solivar pôvodne nebol súčasťou Prešova, pripojil sa k nemu až v roku 1971. Tvorí celú pamiatkovú zónu, popri hlavnej budove skladu, varne František a gápľa sa zachovali aj domy bývalých úradníkov.

Solivar mali priamo pod svojou správou Habsburgovci. Najstaršie budovy sú zo 17. storočia, aj keď ťažba sa začala oveľa skôr. Drevo sa tam v 19. storočí splavovalo 19 kilometrov dlhým kanálom, ktorý začiatkom 20. storočia nahradila železnička.

Trochu histórie: Ako to pri vzniku stredovekých miest bývalo, aj Prešov sa zrodil pospájaním viacerých osád. Na mieste súčasného farského kostola bola nemecká osada. Tam, kde sa dnes nachádza Slovenská ulica, zas slovenská. Treťou bola maďarská osada južne od nich. Slovania a Maďari slúžili pôvodne ako strážcovia.

Právne mal Prešov rovnakú štartovaciu čiaru ako blízky Veľký Šariš a Sabinov. V roku 1248 dostali všetky tri mestá základné privilégium, ktoré ich vyňalo spod právomocí šarišských županov. V roku 1299 prišli mestské výsady odvodené od práv pre spišských Sasov, opäť pre všetky tri mestá.

Ďalšie privilégium z roku 1374 Prešov vytiahlo na úroveň najvýznamnejších slobodných kráľovských miest Budína a Košíc. Zároveň sa mesto muselo opevniť, čo sa aj stalo.

*Starý solivar, budova obnovená po požiari.*

Stredoveký Prešov si môžete predstaviť ako mesto s viacerými kostolmi, ktorých tradícia pochádzala od pôvodných osád. Bol rozdelený na štyri štvrte a mal aj špitál, majere, mestské kúpele. Jadro mesta dopĺňalo horné a dolné predmestie. Dnešný farský kostol svätého Mikuláša patril k pôvodnej nemeckej osade a dodnes ho zdobia stredoveké sochy, gotické tabuľové obrazy a nástenné maľby.

Budova známa ako Caraffova väznica existovala už od 15. storočia, no slúžila na úschovu mestských mier a váh. Základnú časť obyvateľstva tvorili remeselníci a obchodníci. Tí nemuseli platiť v celej krajine mýto, ktoré sa, naopak, pri Prešove vyberalo od iných kupcov.

Vyberanie mýta sprevádzali spory, no stredoveké mestá dokázali medzi sebou spolupracovať. Prešov bol spolu s Košicami, Levočou, Bardejovom a Sabinovom súčasťou takzvanej Pentapolitany, zväzu piatich kráľovských miest na dnešnom východnom Slovensku. Fungoval už v 15. storočí a neskôr zohral významnú rolu pri šírení reformácie.

Podľa historika Dušana Kováča patril Prešov už v 15. storočí medzi najväčšie mestá na území dnešného Slovenska (za Košicami, Bratislavou, Trnavou či Bardejovom). Svoje hviezdne obdobie však zažil najmä počas raného novoveku.

Ekonomicky mestu pomohlo, keď získalo v roku 1537 právo skladu. Inak povedané, povinnosť pre obchodníkov vyložiť v meste tovar. Predtým Prešov otočil spojenectvo a pridal na stranu habsburského panovníka Ferdinanda I. proti Jánovi Zápoľskému.

Pribúdali cechy, konali sa trhy a jarmoky, prišli aj grécki alebo talianski obchodníci. Zároveň sa šírila reformácia. Nemeckí evanjelici získali farský kostol, slovenskí využívali špitálsky kostol a maďarskí si postavili nový kostol v 17. storočí.

Rastúci význam Prešova sa prelínal s vojnami, protihabsburskými povstaniami a bojmi s Turkami. Aj humanistický učenec a rektor prešovskej školy Ján Bocatius si povzdychol, že Uhorsko má všetko okrem mieru.

Bocatius hovoril, že sa snaží učiť pre život, čo bola v tom čase novinka. Žiakov brával aj na výlety, zároveň sa však zastával pri fyzických trestoch. Miloslava Bodnárová v zborníku venovanom tomuto učencovi píše, že ho považovali za najlepšieho učiteľa v hornom Uhorsku, čo prilákalo do Prešova mnoho žiakov. V Prešove pôsobil zhruba päť rokov (do roku 1599), potom sa odsťahoval do Košíc, kde sa stal richtárom.

Ďalšia osobnosť prešovského školstva Jakub Jakobeus prišiel až po porážke na českých stavov na Bielej hore, ktorá vyvolala rozsiahlu emigráciu. V Prešove pôsobil ako učiteľ na humanistickom lýceu aj ako evanjelický kňaz. Zomrel na mor.

V roku 1667 si evanjelici v Prešove založili kolégium, teda vysokú školu, ktorá mala byť protiváhou katolíckych univerzít v Trnave a Košiciach. Nevydržala dlho. V Prešove odňali v roku 1673 protestantom všetky kostoly aj kolégium. Mestu následne uškodil pokus situáciu zvrátiť pristúpením k neúspešnému povstaniu Imricha Thökölyho, ktorá viedla až k takzvaným Caraffovým jatkám.

V Prešove nechal vojenský súd v roku 1687 rozštvrtiť či vyvesiť 24 mešťanov a šľachticov. Pre protestantov to bolo niečo ako poprava českých pánov v roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe po bitke na Bielej hore.

Mesto sa pridávalo prakticky ku každému protihabsburskému povstaniu, tie predchádzajúce však také ťažké následky pre Prešov nemali. Aj v poslednom z povstaní stál Prešov na strane Františka II. Rákociho a nakrátko mesto získalo späť aj náboženskú slobodu. Povstanie však bolo porazené a po epidémii a požiaroch sa v roku 1715 podľa pamiatkového úradu odhadoval počet obyvateľov na zhruba 1500.

Na porovnanie, v polovici 17. storočia mal Prešov približne 4000 obyvateľov. Prešovské kostoly boli definitívne evanjelikom odobraté vrátane súčasného evanjelického kostola, v ktorom počas jeho katolíckeho obdobia pochovali jezuitského staviteľa kalvárskeho kostola Františka Pergera. Po tolerančnom patente Jozefa II. si evanjelici kostol aj kolégium kúpili späť.

Aj na prešovských pamiatkach je vidieť, kedy sa mestu najviac darilo. Meštianske domy na Hlavnej ulici nadstavovali a získali renesančný ráz. Rákociho palác mal podľa Krajského múzea v Prešove titul najkrajšieho paláca v Uhorsku. Juraj I. Rákoci tam s panovníkom Ferdinandom II. podpísal mier a sídlil tam aj posledný vodca série protihabsburských povstaní František II. Rákoci.

Baroku je v Prešove menej, príkladom je župný dom, kostol sv. Jána Krstiteľa, ktorý v 19. storočí získali pri založení biskupstva gréckokatolíci, františkánsky kostol alebo palác Klobušických z 18. storočia.

Ďalšie dve storočia boli pre Prešov pokojnejšie a počet obyvateľov opäť vzrástol. V polovici 19. storočia ich mal 9000. Svoje postavenie z raného novoveku však už späť nenadobudol. Zmenilo sa aj Uhorsko. Krajina získala na úkor Poľska Halič a opäť držala aj južné územia predtým zabraté Turkami. Prešovský veľkoobchod už nebol taký významný.

V tomto období si už Prešov prešiel podobným vývojom ako iné mestá na Slovensku. Mestské brány začiatkom 19. storočia padli, zástavba sa rozširovala. Začala fungovať židovská obec. Obchodník Mark Holländer na znak zmierenia s mestskou radou, ktorá ho nechcela tolerovať v meste, nechal postaviť takzvanú Neptúnovu fontánu. Ak navštívite Prešov, určite si ju všimnete, stojí pred radnicou.

*Ortodoxná synagóga v židovskom suburbiu.*

Aj do Prešova sa postupne dostáva priemysel, najprv ešte koncom 18. storočia manufaktúra na fajansu a neskôr na vlnené látky, potom octáreň. Po polovici 19. storočia nasledovala kachliareň, textilky, tehelne, mlyny, likérka, octáreň, pivovar či kníhtlačiareň Árpáda Kóscha.

Žiaden z týchto podnikov však nebol taký veľký ako mlyn vo Veľkom Šariši alebo solivar vo vtedy ešte samostatnej obci Soľná Baňa. Prešov sa ocitol mimo košicko-bohumínskej železnice, ktorá dnes spája Žilinu a Košice. Preto Prešovčania cestujúci na západ dodnes prestupujú v Kysaku.

V druhej polovici 19. storočia to znamenalo, že dopravne zostal Prešov tak trochu bokom, hoci sa v roku 1870 spojil traťou s Košicami, v roku 1873 postavili pokračovanie trate do Sabinova, Lipian až po Orlov, ktorá sa neskôr spojila s traťou do Tarnova. V roku 1893 vznikla dnešná regionálna trať do Bardejova.

Na rozdiel od stredovekých čias začali v polovici 19. storočia v meste dominovať Slováci. Nemci zostali menšinou a Maďari sa na istý čas vytratili, aj keď pamätník na Vilecovej hôrke dodnes pripomína básnickú súťaž medzi Sándorom Petőfim, Mihályom Tompom a Frigyesom Kerényim, ktorý sa v Prešove narodil a svojich súperov tam na súťaž v roku 1845 pozval.

Viaceré neskoršie osobnosti priviedlo do Prešova obnovené evanjelické kolégium. Študoval tam napríklad Lajos Kossuth, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, alebo neskôr Pavol Országh Hviezdoslav. Práve v Prešove začal spolu s Kolomanom Banšellom písať almanach Napred.

Netreba zabúdať ani na Rusínov. Prešovské gréckokatolícke biskupstvo reprezentoval na uhorskom sneme v rokoch 1847 Alexander Duchnovič. Socha na rovnomennom námestí z prvej republiky ho ukazuje s chlapcom držiacim knihu. Duchnovič ešte ako kňaz učil deti aj dospelých, spolok, ktorý pomohol založiť, podporoval chudobných rusínskych študentov a 12-ročnému Anatolijovi Kralickému uverejnil poviedku vo svojom šlabikári Knyžycja čytaľnaja dla načynajuščych.

V záverečných rokoch Uhorska však bola v Prešove dominantná maďarská kultúra, ako aj v mnohých iných mestách dnešného Slovenska. Podľa nie celkom spoľahlivých uhorských štatistík sa v roku 1910 v Prešove hlásila k maďarskej národnosti takmer polovica obyvateľstva.

K prešovskej národnostnej rozmanitosti ešte spomeňme Viktora Dvorčáka, propagátora myšlienky slovjackého národa, ktorý považoval za odlišný od Slovákov. „Slovjak a Slovak choc jak bľizko stoji jedno slovo ku druhemu, v každodzenim živoce ňe je jeden, to sú dva reče, dva narodi,“ citoval v článku denníka Pravda Vladimír Jancura.

Neprekvapí, že Dvorčákov časopis Naša zastava sa tešil uhorskej podpore.

V záverečných rokoch Uhorska bol Prešov skôr regionálnym centrom. Architektúra z 19. a začiatku 20. storočia sa trochu popri renesančnej Hlavnej ulici stráca, ale určite si všimnete pôvodné staré divadlo a hostinec Čierny orol, bývalú kaviareň Berger alebo meštianske domy a vilky na uliciach ako M. R. Štefánika, Vajanského alebo Bayerova. Niektoré z nich vyhlásili za národné kultúrne pamiatky.

Prešov v 19. storočí získal aj svoju malú židovskú štvrť, takzvané suburbium, ktoré sa zachovalo dodnes na Okružnej a Jarkovej ulici. Tvorí ho ortodoxná synagóga, rabínov dom, rituálny bitúnok či židovská škola. Hranatá klaus-sefardská synagóga pribudla až za prvej republiky. Okrem toho mal Prešov aj neologickú synagógu na dnešnej Konštantínovej ulici, už prestavanú na obchod, ale predsa len rozoznateľnú. Menej rozpoznateľná je bývalá tajná židovská modlitebňa na Jarkovej, ktorá slúžila v čase, keď ešte židia v meste bývať nesmeli. Vyzerá ako bežný rodinný dom.

Takýto rôznorodý Prešov sa stal súčasťou prvej Československej republiky, ani to však nebolo úplne jednoduché. Najprv na prelome októbra a novembra roku 1918 popravili na Hlavnej ulici viac než 40 vojakov za rabovačky známe ako prešovská vzbura. Počet popravených prekonal ešte aj Caraffove jatky.

V decembri prišla chvíľa Viktora Dvorčáka, ktorý v Košiciach vyhlásil Slovenskú ľudovú republiku, rýchlo však musel emigrovať do Budapešti, ktorá ho podporovala. Ako centrum slovenskej samosprávy v rámci Maďarska si Prešov predstavoval Oszkár Jászi, maďarský politik, ktorý sa snažil začlenením jednotlivých národností bývalého Uhorska do politiky zabrániť ich oddeleniu. Prešovská Karpatoruská národná rada zvažovala samostatnú Podkarpatskú Rus.

Československé vojsko získalo Prešov bez boja na prelome rokov 1918 a 1919, ani to však ešte nebolo definitívne. Z balkóna prešovskej radnice vyhlásili 16. júna 1919 Slovenskú republiku rád, na čele ktorej bol Antonín Janoušek. Prešov už bol vtedy obsadený maďarskou červenou armádou. Československí vojaci sa vrátili až v júli.

Vznik novej republiky podľa pamiatkového úradu nebol pre Prešov ekonomickým stimulom. Evanjelické kolégium sa presťahovalo do Miškovca, hoci sa rozvíjali aspoň stredné školy, evanjelické a štátne gymnázium, a vznikla priemyselná škola. „Tunajších obyvateľov živili úrady, drobné živnosti, slobodné povolania či drobné závody,“ napísal pamiatkový úrad v dokumente o pamiatkovej rezervácii.

Aj architektonicky sa Prešov v tomto období pozeral akoby do minulosti. Pobočku Americko-slovenskej banky, kde ovládal väčšinu emigrant Michal Bosák, postavili v secesnom slohu. Trochu viac by sa hodila k Uhorsku. Zbúranie historického domu, ktorý nahradil na Hlavnej ulici moderný obchodný dom Baťa, vzbudilo podľa pamiatkarov spory. Baťovci toto robili aj v iných mestách, dnes by za to čelili tvrdej kritike.

Solivar sa dočkal nového Masarykovho závodu. Historická fabrika oživuje lokalitu, kde je dnes inak najmä výpadovka a nákupné centrum. S trochou predstavivosti by vám mohla pripomínať Anglicko. Táto časť však ešte za prvej republiky k Prešovu nepatrila. Zo starého, viac než dva kilometre vzdialeného solivaru, kde sa stále ťažilo, viedlo do nového závodu potrubie.

Za Slovenského štátu sa zhruba tri stovky prešovských dievčat a žien dostali hneď do prvého transportu židovského obyvateľstva z Popradu. Počas druhej svetovej vojny sa Prešov zaradil k najviac poškodeným mestám na Slovensku. Pri sovietskom bombardovaní štyri dni pred Vianocami v roku 1944 zomrelo 120 väzňov vo väznici gestapa, okrem toho prišlo o život 130 až 150 civilistov a 300 nemeckých vojakov. Poškodené boli aj domy na Hlavnej ulici a františkánsky kláštor.

Za komunizmu postihla Prešov takzvaná Akcia P namierená proti gréckokatolíckej cirkvi, ktorá mala v meste biskupstvo. Podľa vzoru Sovietskeho zväzu československí komunisti previedli túto cirkev pod pravoslávnu. Počas akcie Veľký sobor 28. apríla 1950 boli účastníci prešovského soboru donútení podpísať zrušenie Užhorodskej únie z roku 1646 s Vatikánom.

Kňazov, ktorí neprestúpili na pravoslávie, vysťahovali do českého pohraničia a niekedy aj do táborov nútenej práce, píše na svojom webe Ústav pamäti národa. Biskup Pavol Gojdič bol podobne ako Ján Vojtaššák odsúdený a v roku 1960 zomrel na následky zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici. Gréckokatolícka cirkev bola obnovená až v roku 1968.

Socializmus mesto rozšíril aj prebúral. Historickému jadru podľa pamiatkového úradu nebola venovaná žiadna pozornosť. „Asanáciou Vyšného Huštáku stratilo mesto urbanisticky ako aj výtvarne hodnotnú zástavbu z prelomu 19. a 20. storočia. Nové výškové budovy občianskej vybavenosti na Sabinovskej a Levočskej ulici znehodnotili prostredie centra mesta,“ napísal úrad v dokumente o pamiatkovej rezervácii.

Západná časť rezervácie by prišla tiež na rad, nebyť roku 1989. Južne od Hlavnej ulice prišiel Prešov o starú secesnú poštu. V čase Nežnej revolúcie bol podľa pamiatkarov stav pamiatkovej rezervácie katastrofálny. Domy na Hlavnej ulici síce stáli, avšak v zlom stave. V bočných uliciach bol stav domov ešte horší alebo už zostali len prázdne miesta po zbúraných domoch.

Ako veľké mesto, aspoň na slovenské pomery, Prešov ukazuje nielen čo všetko sa dá pokaziť, ale aj zachrániť. Hlavný sklad historického solivaru bol napríklad zničený po požiari v roku 1986, keď zhorel jeho krov a paradoxne aj vystavené historické hasičské autá. Dočkal sa však rekonštrukcie a dnes ho môžete navštíviť.

O presunutie ortodoxnej synagógy, najviac zachovanej v Prešove, mala na prelome 80. a 90. rokov záujem židovská komunita z Kalifornie. Prešov však ani v tomto prípade o pamiatku neprišiel.

Keby sa záujem o mestá odvíjal len od pamiatok, otázka A co ty tu?! na múre pri cykloceste v susednom Veľkom Šariši by nemohla vzniknúť. Dôvodov by bol dostatok. Nielen pre fanatika, autora týchto riadkov, ktorý sa v daždi motal po Zabíjanej, aby tam našiel mohyly alebo sa snažil v tme odfotiť pamätník na Vilecovej hôrke.

Pramene:

…Peter Švorc: Sprievodca po historickom Prešove. Universum, Prešov 2006.
…Alexander Ernst: Prešov a jeho čas. Dino 2001.
…Michal Danilák: Mesto Prešov. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1991.
…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Historický ústav SAV, Bratislava 2010.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej rezervácii v Prešove
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…Anna Košuthová: Unikátna pamiatka celoslovenského významu je prešovský suchý mlyn. Korzár, 2016.
…Beáta Katrebová Blehová: 28. apríl Akcia P. Ústav pamäti národa, 2020.
…Miloslava Bodnárová: Humanista Ján Bocatius v kontexte dejín Prešova. In: Poeta laureatus Ionnes Bocatius (1569 – 1621). Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach, Košice 2009.
…Denisa Gdovinová: Čo ty tu? Správa z Prešova, v ktorom sa hľadajú domáci aj turisti. Denník N, 2022.
…Vladimír Jancura: Keď východniari mali vlastnú republiku. Pravda, 2008.

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Prešove