Dubnica nad Váhom - o mestách.sk

Zbrojárska výroba sa začala rozbiehať za prvej Československej republiky,
staršími pamiatkami sú barokový kaštieľ a kostol, prevažujú však socialistické budovy,
zaujímavosťou je aj secesná vila staviteľa Reima a domy na ulici Nad Zábrehom.

Predstavte si obec s ani nie 2000 obyvateľmi, ktorej sedemzväzkový Masarykov slovník v prvých rokoch Československej republiky venoval presne tri riadky. Dozviete sa z nich, že leží pri Váhu v okrese Ilava a je pútnickým miestom. Možno by ste netipovali, že ide o Dubnicu nad Váhom, keďže dnes patrí medzi väčšie slovenské priemyselné mestá s viac než 20-tisíc obyvateľmi.

Zároveň je najväčším slovenským mestom, ktoré nie je sídlom okresu.

Keď sa zastavíte pri ilešháziovskom kaštieli, a nie je to ďaleko, od železničnej stanice vám to zaberie do desať minút chôdze, budete si vedieť aj staré časy Dubnice aspoň trochu predstaviť. Ak si odmyslíte okolité paneláky.

Práve kaštieľ bol tým hlavným miestom Dubnice, kým sa ním nestala zbrojovka. Ako reprezentačné sídlo ho v rokoch 1637 až 1642 dal postaviť Gašpar z rodu Ilešháziovcov, ktorý ovládal trenčiansku, liptovskú aj oravskú stolicu.

Najprv kaštieľ pripomínal renesančnú pevnosť s baštami, keď ho však v roku 1708 vyplienili kuruci, prestavali ho v barokovom duchu. V parku v roku 1733 Ilešháziovci založili oranžériu. Fungovala 200 rokov a vďaka zavlažovaniu a vykurovaniu dokázala vyprodukovať pre kúpele aj panovnícke dvory tisícky kusov exotického ovocia ročne.

*Zrekonštruovaná grotta s vyhliadkovou vežou v parku Jána Baltazára Magina pri kaštieli.*

Ak by ste si tipli, že dnes už neexistuje, hádate správne. Zbúrali ju za komunizmu. Zachoval sa však aspoň bývalý dom služobníctva, nazývaný aj malý kaštieľ, a grotta s vyhliadkovou vežou, ktorú si ľudia radi fotia.

V kaštieľskom múzeu by vám o Ilešháziovcoch porozprávali viac, rovnako aj o rodine Sinaovcov, ktorá ich panstvo aj s kaštieľom v prvej polovici 19. storočia odkúpila. Zaujímali ich však najmä Trenčianske Teplice, kde videli v kúpeľoch podnikateľskú príležitosť, kým do Dubnice s výnimkou Ifigénie D’Harcourt ani veľmi nechodili.

Oproti kaštieľu uvidíte kostol svätého Jakuba apoštola z 18. storočia. V prvej polovici tohto storočia pôsobil na dubnickej fare Ján Baltazár Magin, ktorý tam písal svoju Apológiu. Neskôr zas Ján Baptista Ilešházi podporoval bernolákovského kňaza Ondreja Mesároša.

A čo ešte bolo v Dubnici za čias Ilešháziovcov okrem kaštieľa, parku a kostola? Mnoho nie. Ani v neskoršom období. V 19. storočí boli miestni obyvatelia poľnohospodári, remeselníci a živnostníci, miestne ženy chodili k Ifigénii do kaštieľa na hodiny vyšívania.

Začiatkom 20. storočia sa už predsa len začala objavovať aj iná architektúra. Zásluhu na tom mal staviteľ Gustáv Karol Reim, pôvodom z Moravy, ktorý staval v Trenčianskych Tepliciach, ale jednu vilu po sebe zanechal aj v Dubnici. Neďaleko kalvárie stojí zničená rodinná krypta Reimovcov, kam sa po vojne chodievali deti pozerať ako na strašidelné miesto.

O výstavbe Škodových závodov sa začalo rokovať až koncom 20. rokov 20. storočia a výrobu munície spustili koncom 30. rokov. Prvá Československá republika potrebovala umiestniť zbrojnú výrobu ďalej od nemeckých hraníc vo vnútrozemí, z čoho okrem Dubnice profitovala aj Považská Bystrica. Nakoniec však zbrojovky poslúžili najmä nacistickému Nemecku.

V továrni vtedy pracoval aj Alexander Dubček, pridal sa však k Slovenskému národnému povstaniu.

Na ulici Nad Zábrehom dodnes stojí bývalá úradnícka a robotnícka kolónia koncernu Hermann Göring Werke. Domy v pseudorománskom štýle sú na pohľad úhľadné, ak si odmyslíte historické súvislosti. V meste za Slovenského štátu postavili aj katolícky dom, školy či knižnicu.

*Obytná kolónia továrne – nemecká architektúra z čias Slovenského štátu*

Nacizmus sa prejavil aj inak. V Dubnici založili zaisťovací tábor pre Rómov, kde vypukol škvrnitý týfus. Následne Nemci vo februári 1945 v areáli zbrojovky zmasakrovali 26 ľudí, ktorým sľubovali, že ich idú odviezť do nemocnice.

Za socializmu zbrojovku rozšírili, v 60. rokoch vysťahovali celú obec Lieskovec a v 80. rokoch už patrila dubnická ZŤS medzi najväčšie zbrojárske podniky vtedajšej ČSSR. Dubnica sa premenila tak, že by ju Ilešháziovci či Sinaovci spoznali len ťažko. Ak stojíte na hlavnej ceste pred bývalým Reimovým kinom, pochopíte.

Zvyšky starej Dubnice môžete ešte vidieť, ak si vyjdete na kalváriu neďaleko už spomínanej Reimovej krypty. Pútnická tradícia sa odzrkadľuje aj v maďarskom názve mesta Máriatölgyes, voľne by sme ho mohli preložiť ako Mariánska Dubnica. Málokto vie, že v neďalekej záhradkárskej osade sa nachádza malý židovský cintorín.

Pri svojej prvej návšteve som dostal jablko, pri druhej si zas vypočul zaujímavé rozprávanie o Reimovej krypte.

Na takéto zážitky spomínam, ako inak úplne introvertný návštevník, veľmi rád.

Pramene:

…dubnica.eu
…Dubnické múzeum v kaštieli vrátane veľmi dobrého lektorského výkladu
…register-architektury.sk
…zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Zuzana Kumanová: Dubnický tábor (Denník N, 2015)
…Dominika Kubišová: Prežila tábor v Dubnici: Nemci pekné ženy znásilňovali, chorých na týfus strieľali (Denník N, 2015)
…opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Dubnici nad Váhom