Kremnica - o mestách.sk

*Kremnický hrad s kostolom sv. Kataríny a hodinovou vežou*

Historické banské mesto, v stredoveku mala vďaka ťažbe zlata významnejšie postavenie než dnes,
mestský hrad s výhľadom z veže kostola sv. Kataríny,
meštianske a banícke domy,
mincovňa, ktorej najstaršia budova pochádza z 15. storočia, a podnik dodnes vyrába.

V zime prichádza do Kremnice šero rýchlo. Kopce prevŕtané baňami sú všade naokolo, údolie Kremnického potoka je úzke. Ktovie, či by na takomto mieste vzniklo mesto, nebyť zrniek zlata, ktoré v stredoveku lákali prospektorov. Aj preto vidíte na úvodnej fotografii mestského hradu tieň, ktorý vrhá Malá veža na kostol svätej Kataríny.

V skutočnosti tá veža nie je až taká malá.

Takéto výhovorky som si musel spísať k tomu, prečo nie je úvodná fotografia lepšia. Mesto je krajšie, než sa mi ho podarilo zachytiť. V stredoveku boli tunajšie zlato a tunajšia razba mincí pre Uhorsko strategické a ešte v 60. či 70. rokoch 20. storočia tu mohli hrajúce sa deti nájsť poklad historických mincí. Vo svojom najlepšom období Kremnica prekonávala aj Banskú Štiavnicu, ktorá je v súčasnosti zapísaná na zoznam UNESCO. Kremnica na zozname nie je.

Pamiatok však má dosť, začiatkom roka 2026 bolo len tých oficiálnych národných kultúrnych 128. Od mestského hradu s kostolom sv. Kataríny s gotickou klenbou a vežou, z ktorej sa otvára výhľad na mesto a okolité kopce. S karnerom sv. Ondreja z 13. storočia, možno najstaršou stavbou v meste, s kostnicou a maľbami svätého Erazma, ako mu navíjajú črevá na rumpál. So zvyškom radnice. Pôvodne mala päť poschodí, koncom 80. rokov 19. storočia ju však znížili s odôvodnením, že je staticky narušená. To stále hovoríme len o hrade.

S námestím vo vnútri opevnenia, kde majú mnohé meštianske domy pôvod ešte v 14. storočí. Aj novšia radnica, hoci je klasicisticky prestavaná. S Múzeom mincí a medailí, kde je mincí a bankoviek toľko, že ich laik ako ja nemá šancu všetky navnímať. S pivnicou naaranžovanou ako stredoveká štôlňa. S domom, kde má múzeum galériu a v ktorom sa skrýva zaklenutá zelená izba s maľbami.

*Meštiansky dom zo 14. storočia na Štefánikovom námestí.*

S františkánskym kláštorom zo 17. storočia, o ktorý musel rád počas reformácie zápasiť s mestskou radou. A s mincovňou, ktorú okolo roku 1434 presťahovali na námestie, aby bola vo vnútri hradieb, a teda na bezpečnejšom mieste. Mincovňa stále vyrába, hoci už na inom mieste v Kremnici. Historické budovy na námestí sa však dajú pozrieť. Aj virtuálne, ak sa na prehliadku nedostanete.

Z troch brán opevnenia prežila len jedna, Dolná. Ďalšie dve, Horná a Bystrická, padli ešte v 19. storočí, v čase, keď sa stredoveké brány považovali skôr za prekážku doprave ako historickú pamiatku, ktorú treba uchovať. V roku 1882 rozobrali na námestí aj dvojvežový barokový kostol Panny Márie, stál nad morovým stĺpom. Tiež bol vraj staticky narušený.

Ani domy na námestí nie sú všetky pôvodné. Pri ústupe nacistických vojsk koncom druhej svetovej vojny bola časť domov zničená. Po vojne ich už neobnovili a namiesto nich vyrástli nové.

Čo ďalej? Dolná ulica s meštianskymi domami a bývalým špitálom zo 14. storočia, ktorá už bola mimo opevnenia. Kutnohorská, ktorá vedie z námestia opačným smerom. Kollárova s niekdajším gymnáziom, ktoré Ján Kollár navštevoval, a s dreveným baníckym domom. V Kremnici je baníckych domov viac, tento je však naozaj blízko centra. Evanjelický kostol z 19. storočia bez veže, ale s klasicistickým portálom a starou a novou farou.

Strmá cesta na Kalváriu a neďaleké prepadlisko Šturec. Desiatky opustených baní. Niektoré zamrežované, niektoré otvorené, niektoré už zasypané alebo prepadnuté. Klopačka na Banskej ceste, z ktorej zostali len zvyšky. Lisovňa a taviareň, ktoré možno čaká podobný osud.

Pomerne nová štôlňa Andrej z roku 1982 pri ťažnej veži Ludovika z 19. storočia. Prehliadky robí občianske združenie spolu s firmou, ktorá obnovila hlbinnú ťažbu zlata. Do povrchového kyanidového lúhovania sa po odpore v meste napokon nepustila.

Pamätný dom lekára Gustáva Zechentera Laskomerského, pôvodne zo 16. storočia. Lekár žil a pracoval v Kremnici za trest, úrady ho tam premiestnili z Brezna. Nakoniec si však na neho zvykli aj nemeckí obyvatelia, aspoň on sám tak píše. Na cintoríne je pochovaný neďaleko archivára Pavla Križka. Múzeum mincí a medailí založil v roku 1890 práve on.

Križko tiež ohlásil objav Velestúrskeho runového nápisu, ktorý v jeho interpretácii ukazoval, že Slovania mali písmo dávno pred Cyrilom a Metodom. Problém je, že spomína Kremnicu v čase, keď ešte neexistovala. Laskomerský sa nad snahou dokazovať láskavo usmieval.

Dedičná štôlňa zo 16.–17. storočia južne od mesta alebo bývalá komorská sýpka severne od neho. Obe sú zaujímavé pamiatky, ale ležia hneď vedľa cesty 65 z Martina do Žiaru nad Hronom, takže okolo nich prúdia autá a kamióny.

A stanica na kopci, na ktorú sa dá doviezť jednou z najkrajších tratí na Slovensku.

*Dedičná štôlňa II. neďaleko hlavnej cesty 65*

Ešte čítate? Prejdime teda na trochu histórie.

Zlato sa ťažilo na Šturci ešte skôr, než mesto vzniklo. Podľa dokumentu o mestskej pamiatkovej rezervácii sa našlo drevo z vydobytej žily Hlavná. Datovali ho zhruba do roku 1000.

Samotné mesto sa spomína po prvý raz v privilégiách kráľa Karola Róberta (1301 – 1342) z roku 1328, aj keď hrad aj osady už boli osídlené skôr. Práve tento anjouvský kráľ mal výraznú zásluhu o baníctvo na území Slovenska. Rozhodol totiž, že pozemok, na ktorom sa našli drahé kovy, už netreba vrátiť štátu a vlastník na ňom smie ďalej ťažiť alebo ho prenajať (o výnosy sa už so stredovekým štátom bolo potrebné podeliť).

Ale aj tak, zemepáni boli zrazu motivovaní hľadať, ťažiť a nálezy nezatajovať. Do nového slobodného kráľovského banského mesta sa nasťahovala banská a mincovná komora. Komorskí grófi, ktorí si od panovníka funkciu prenajímali, mali dozerať na bane či razbu mincí. Zrejme najznámejším bol zlatý florén, respektíve neskôr kremnický dukát. Po maďarsky sa florény dodnes nazývajú forinty.

V 14. storočí sa najviac uhorských mincí razilo práve v Kremnici. Mesto vtedy predstihovalo ostatné mestá z takzvanej banskej sedmičky, teda Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Banskej Belej, Novej Bane, Ľubietovej a Pukanca. Od roku 1492 mala vlastné banské právo.

Vysokopostavení mešťania boli predovšetkým Nemci. Ako ukázal príklad slovenského obchodníka Stanka Vilhelmoviča, nedalo sa medzi nich ľahko preniknúť. Zakazovali predávať domy v meste aj Maďarom alebo Čechom.

Kremnica bola v stredoveku na svoje pomery významným mestom, neznamenalo to však, že ju jej hradby ochránili pred všetkým. Husiti ju nedobyli, škody jej však spôsobili boje medzi vojskami Jána Jiskru z Brandýsa (zastupoval kráľovnú Alžbetu a neplnoletého Ladislava Pohrobka) a prívržencami poľského kráľa Vladislava či neskôr Jánom Huňadym.

Zapájala sa aj do protihabsburských povstaní, vojská Gabriela Bethlena jej napríklad zbúrali hradobné múry. Aj jeho do Kremnice lákali drahé kovy.

Aj keď Kremnica bola pre Uhorsko, obrazne povedané, čímsi ako zlatý poklad, neznamenalo to, že sa ťažbe darilo stále rovnako. Počiatkom 16. storočia už baníctvo upadalo. V 15. storočí mohlo mať mesto okolo 3500 obyvateľov, v roku 1542 ich bolo len 1850.

V čom bol problém? Čím hlbšie sa muselo ťažiť, tým viac nákladov si ťažba vyžadovala a tým väčší problém nastával so zatápaním. Koncom 15. storočia pomohla dohoda o výstavbe odčerpávácích strojov s veľkým turzovským ťažobným podnikom. V 16. a 17. storočí ešte dokázali Kremničania postaviť hlbšiu odvodňovaciu štôlňu, tú, okolo ktorej ústia južne od mesta sa dnes preháňajú kamióny. Dlhodobý trend to však nezvrátilo, ťažbu sa podarilo vo väčšom rozsahu oživiť až v 18. storočí a mesto sa sústredilo na využívanie okolitých lesov.

*Meštianske domy zo 16. a 17. storočia na Kutnohorskej ulici*

Mesto za Habsburgovcov prišlo aj o hlavné sídlo banskej správy, a to v prospech Banskej Štiavnice, kde po reformách Maximiliána I. vznikol hlavný komorskogrófsky úrad. Hlavnou menou štátu už neboli zlaté florény či dukáty, ale strieborné toliare. Razba mincí však Kremnici zostala, v 17. storočí sa už začali produkovať na strojoch. Až dovtedy bola výroba ručná.

Postavenie, aké mala Kremnica na území Slovenska v stredoveku, sa však mestu už nikdy získať nepodarilo. Platí to, samozrejme, relatívne, život v Kremnici je napriek všetkým neduhom dnes lepší ako v stredoveku, ako by vám možno vedeli porozprávať aj baníci, ktorí sa združovali do spolku za svoje pracovné podmienky.

V 19. storočí sa v Kremnici síce stále ťažilo, no lekárovi Gustávovi Zechenterovi Laskomerskému, ktorého sem úrady preložili v roku 1868, mesto nijako bohaté nepripadalo. V porovnaní s ľuďmi od Brezna sa mu tunajší robotníci a baníci telesne aj duševne zdali „pod rovňou“. „Toto je národ vycivený, bledý, slabý,“ písal. Ich prácu vnímal ako „mokrú“ a „odlúčenú od slnečného svetla a čerstvého vzduchu“. Takmer celý týždeň vraj jedávali kapustnú polievku.

Banícky ľud tvorili podľa Zechentera najmä Nemci so svojským nárečím, ktorému spočiatku príliš nerozumel ani on sám.

Zechenter ako dvadsiatnik zažil Kossuthovu revolúciu a vo vyššom veku sa dožil chvíle, keď na konci 19. storočia prerazili odvodňovaciu štôlňu prepájajúcu Kremnicu s údolím Hrona. Jej ústie dodnes môžete vidieť neďaleko Žiaru nad Hronom. Nezdalo sa mu však, že by to do zeme „padlému“ kremnickému baníctvu nejako pomohlo.

Tunajšia ekonomika bola v tom čase, povedané odborným žargónom, už dosť diferenciovaná. V 19. storočí vznikla v meste továreň na remene, potom na fajky, škatuľkáreň a keramická továreň, kde sa pôvodne vyrábal porcelán. Jej budova stále stojí. Mesto patrilo do Tekovskej župy a patrilo medzi mestá so zriadeným magistrátom. Malo teda významnejšie postavenie než bežné dediny. V Tekovskej župe k takýmto mestám patrili ešte Levice a Nová Baňa.

Tak, ako v historickej Levoči vznikla škola pre nevidiacich, v Kremnici začala začiatkom 20. storočia fungovať škola pre nepočujúcich, vtedajším jazykom Hluchonemý ústav. Staršia budova sa nachádza na Angyalovej ulici, novšou je dnešná špeciálna základná škola.

Za prvej Československej republiky v Kremnici aj s využitím vtedy už stáročného turčekovského vodovodu dokončili prvú podzemnú elektráreň, vďaka čomu mohlo byť mesto elektrifikované. Existuje dodnes, avšak podzemie bežne prístupné nie je. Uvidíte len budovy neďaleko hlavnej cesty. Mnoho slovenských miest má z tohto obdobia tiež svoje „masarykovské“ časti, v prípade Kremnice sú to domy na kopci medzi centrom a stanicou.

S Banskou Bystricou spája Kremnicu SNP. Partizáni odtiaľto prevážali do Banskej Bystrice zlato cez Görgeyho tunel, ktorý skracuje cestu cez hrebeň Kremnických vrchov. (Podobnou trasou šiel totiž aj generál uhorských vojsk Artur Görgey, keď v roku 1849 ustupoval pred cisárskymi vojskami a slovenskými dobrovoľníkmi.) Kremnica je dodnes plná pamätníkov na padlých počas povstania a v okolí mesta sa našlo viacero masových hrobov.

Kým počas prvej ČSR ešte Kremnica bola okresným mestom, v roku 1960 stratila aj túto výsadu. Začlenili ju pod okres Žiar nad Hronom, kam patrí dodnes. Po roku 1945 začal fungovať podnik Pilana, no v roku 1970 skončila hlbinná ťažba zlata a na prelome 80. a 90. rokov aj povrchová.

*Bývalá mlynica a taviareň na Banskej ceste*

Pamiatkovú rezerváciu vyhlásili ešte v roku 1950. Napriek tomu sa za socializmu aj tu zbúralo viacero historických pamiatok.

Na Štefánikovom námestí a Zámockej to boli domy zničené počas vojny. Zmizla aj synagóga a hotel Jeleň či zástavba okolo hradieb. Pri výstavbe cesty 65 prišla Kremnica v 80. rokoch o niekoľko ulíc – Mlynskú, Kláštornú, Potočnú, Jiráskovu, Lúčansky prechod a Hutnícke námestie. Hranica medzi panelákmi a historickou časťou sa dnes nachádza zhruba na mieste, ktoré kremnický maliar Gejza Angyal zobrazil na grafike Kremnica od mlyna.

Tento problém pokračuje dodnes. Občianske združenie SOS Kremnica zmapovalo 14 historických domov, ktoré zbúrali od roku 2004. Patrí medzi ne aj Zelený dom na Križkovej ulici, ktorý mesto najprv predalo. Historik Daniel Kianička pre portál MY Žiar povedal, že pri búraní vypadávali renesančné ostenia, takže dom bol zrejme starý niekoľko sto rokov.

Množstvo iných pamiatok sa však zachovalo, v pamiatkovej rezervácii aj mimo nej. Niektoré sú pekne zrekonštruované, niektoré ohrozené. Má zmysel sa na ne pozrieť a hovoriť o nich. Kým ešte sú.

Pramene:

…Pavol Kuka: Kremnica. Šport, Bratislava 1985.
…Miroslav Nárožný: Kremnica. 670. výročie udelenia mestských privilégií. Dimens, Žiar nad Hronom
…Štefan Oriško: Kremnica, pamiatková rezervácia. Tatran, Bratislava 1984.
…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Historický ústav SAV, Bratislava 2010.
…Gustáv Zechenter Laskomerský: Päťdesiat rokov slovenského života. Zlatý fond, SME.
…Iva Zigová: Zbúranie historického domu v Kremnici odobrili pamiatkari aj stavebný úrad. MY Žiar, 2011.
…Ivana Zigová: Kremnica stráca kolorit, miznú aj staré banícke domy. MY Žiar, 2019.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej rezervácii v Kremnici
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Výstavy Múzea mincí a medailí
…SOS Kremnica
…Opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Kremnici