Kaštieľ Sztárayovcov
  • Za Uhorska boli zemepanským mestom so silným postavením rodu Sztárayovcov a s veľkým podielom židovského obyvateľstva,
  • dokument rabínov proti reformám spísaný v Michalovciach v roku 1865 viedol k rozdeleniu židov v Uhorsku na neologický a ortodoxný smer,
  • v sztárayovskom kaštieli je múzeum, socialistické prestavby v centre prežil Groszov palác či hotel Zlatý býk,
  • Na vrchu Hrádok stojí dom maliara Jozefa Teodora Moussona prestavaný na hvezdáreň.

Píše sa rok 1865 a v meste sa schádza zhromaždenie rabínov. Zhodujú sa, že noviniek je priveľa. Kázať v inom jazyku ako jidiš? Vežičky na synagógach? Rabíni preto rozhodli, že to ďalej nemožno tolerovať a vydali pokyny, čo už nie je košer. Udobriť ich v rokoch 1868 až 69 nedokázal ani nový minister školstva József Eötvös. Židia v celej krajine sa rozdelili na ortodoxných a neologických. Každý mal svoju organizáciu. V Európe niečo nevídané.

Táto udalosť sa odohrala v Michalovciach. Ukazuje, ako veľmi je história mnohých miest na Slovensku zabudnutá, aj keď tamojšie dianie malo vplyv na celú krajinu. Podiel židovského obyvateľstva v meste dosahoval v roku 1910 viac než 30 percent. Architektúra tunajšej synagógy bola vzorom pre prešovskú.

Michalovce neboli jediné, kde žilo také početné židovské obyvateľstvo. Podobne na tom boli aj ďalšie východoslovenské mestá, napríklad Humenné, Vranov alebo Stropkov. Dnes si ich však spájame skôr s panelákmi.

Súčasné Michalovce sú najväčším mestom na Zemplíne a ich centrum nie je také prestavané na socialistický spôsob ako v iných mestách východne od Košíc. Je aj také, aj také. Aj kaštieľ rodu Sztárayovcov, aj paneláky. Aj vyzdobený Groszov palác, banka so štíhlym úľom alebo hotel Zlatý býk, aj socialistické nákupné strediská. Aj radnica z prvej republiky od architekta Ľudovíta Oelschlägera, aj pamätníky Červenej armády. Aj tehla, aj betón.

Po židovskom obyvateľstve však toho veľa nezostalo. Synagógu postavenú v roku 1888 zbúrali komunisti v 70. rokoch 20. storočia. Menšia chasidská synagóga zostáva zatvorená na dvore s nápisom vstup zakázaný.

Ktovie, ako by dnes Michalovce maľoval Jozef Teodor Mousson (1887 – 1946), ktorý tam strávil veľkú časť svojho života. Vo svojej dobe často zobrazoval zimné trhy s prihrbenými ženami v krojoch. Väčšinou z nich bolo cítiť únavu, sviežejšie pôsobili Rómky stvárnené jasnejšími farbami. Architektúru skôr len naznačoval, blato alebo snehová pľušť na ceste priťahuje na jeho obrazoch pohľad viac.

Palác bývalej Michalovskej obchodnej a úverovej banky zo začiatku 20. storočia

Trocha histórie od laika: Najstaršie miesta v Michalovciach by ste našli na vŕšku Hrádok, ktorý si neskôr obľúbili Sztárayovci aj maliar Mousson. Našli sa tam črepy a nástroje pravekých kultúr aj rímske mince. Pri dnešnom kaštieli a rímskokatolíckom kostole zas stála rotunda datovaná do 9. až 11. storočia. Jej základy môžete vidieť dodnes.

Kaštieľ, v ktorom je dnes múzeum, slúžil pôvodne ako vodný hrad. Prvá písomná zmienka o Michalovciach pochádza z roku 1244, vtedy sa o nich písalo ako o ville, teda osade. V skutočnosti vznikli z viacerých osád. Vznik kostola, ktorý je dnes zasvätený Panne Márii, pamiatkový úrad datuje do 14. až 15. storočia. 

Od 14. storočia mali Michalovce týždenné trhy, Ján Huňady im povolil aj výročné jarmoky. Kráľovským mestom na spôsob Bardejova alebo Košíc sa však Michalovce nikdy nestali. V polovici 15. storočia sa v meste evidovalo 104 domov, koncom 16. storočia zas 89.

Okolitý región vrátane Michaloviec ovládalo viacero stredne významných šľachtických rodov, medzi nimi Pongrácovci (nie tí liptovskí), Eödönfiovci, Sztárayovci a Bánffyovci. Sztárayovci sa presadili v 18. storočí, keď sa Imrich Sztáray v roku 1747 stal grófom a získal aj dnešný kaštieľ. Jeho rodina tam potom žila takmer do konca druhej svetovej vojny. Meno rodu je odvodené od obce Staré neďaleko Strážskeho.

V druhej polovici 17. storočia mali Michalovce cech mäsiarov, krajčírov, kožušníkov, gombičkárov, kolárov či garbiarov. Až v druhej polovici 19. storočia však podľa autorov publikácií o histórii Michaloviec prestávalo dominovať poľnohospodárstvo.

Rozvoju pomohlo pripojenie na železnicu, v prípade Michaloviec v roku 1871 na uhorsko-halíčsku, ktorá vchádzala na územie dnešného Slovenska cez Slovenské Nové Mesto a pokračovala cez Trebišov, Michalovce do Humenného. O niekoľko rokov neskôr bola predĺžená cez Medzilaborce do Przemyślu a Michalovce získali zároveň spojenie s Košicami.

Groszov palác (hotel Grand)

Všetky tieto mestá ležali vtedy v jednej rakúsko-uhorskej monarchii. V záverečných desaťročiach Uhorska fungoval v Michalovciach napríklad mlyn, pivovar, sladovňa či továreň na stroje. Každý z vymenovaných podnikov mal niečo spoločné so Sztárayovcami. Michalovské pivo Antal bolo pomenované po zakladateľovi Antonovi Sztárayovi. Keď v roku 1904 vyhorel sztárayovský mlyn a gróf nemal záujem na jeho obnove, postavil obchodník Viliam Landesman nový s vlastnou železnicou a založil aj malú elektráreň. 

Uhorská paráda sa prejavovala aj inak. Sztárayovci si na Hrádku postavili neogotickú pohrebnú kaplnku. Ak vám bude niečo pripomínať, vaša intuícia je správna. Napodobňuje totiž Kaplnku sv. Michala pri košickom dóme, hoci je o približne pol tisícročia novšia. 

Pribúdali aj finančné ústavy. Od 70. rokov 19. storočia fungovala Michalovská sporiteľňa, priemyselná a obchodná banka, v 90. rokoch vznikla Michalovská obchodná a úverná banka. Práve tá sa nasťahovala do jednej z dodnes najkrajších budov na námestí s bielym úľom. Za prvej Československej republiky už v tejto budove sídlila pobočka Tatra banky a vo vedľajšom Feldmanovom dome s kupolou zas Slovenská banka.

Za Uhorska aj za prvej republiky boli ešte Michalovce národnostne zmiešané. V roku 1880 ešte aj podľa uhorského sčítania ľudu prevládali Slováci, no pomer sa neskôr postupne preklápal v prospech maďarského jazyka. V 18. storočí už v meste okrem židovského obyvateľstva žili aj Rusíni, ktorí boli typicky gréckokatolíckeho vyznania a postavili si vlastný chrám. S dvomi vežami stojí na dnešnej Hollého ulici.

Napriek tomu sa táto národnosť v Michalovciach vo väčšom počte neudržala. Za prvej republiky, keď postavili pred radnicou pamätník rusínskemu dejateľovi Adolfovi Dobrianskemu, už (dobovým slovníkom) ruská národnosť tvorila necelé dve percentá obyvateľov.

Ak si predstavíte, že vrchnosť v Michalovciach hovorila najmä po maďarsky, neprekvapí, že prijatie nového československého štátu narážalo na prekážky. Viacerí učitelia odmietali republike skladať prísahu. Problém zapadnúť do zmenenej spoločnosti mal aj maliar Jozef Teodor Mousson, ktorý sa narodil južne od Balatonu. Podľa historika Martina Molnára učil kreslenie a nemčinu, zatiaľ čo slovenčinu neovládal a prekladať mu musela jeho chorvátska manželka Irena.

Radnica od Ľudovíta Oelschlägera.

Do Michaloviec sa dostali v júni roka 1919 maďarskí boľševici. Tieto dni sprevádzali prestrelky a plienenie, pri ktorých zomrelo viacero ľudí. Francúzsky generál Félix Destremau nechal v odvete za smrť jedného československého vojaka v budove súdu zastreliť Adolfa Deutscha, jedného z jeho rukojemníkov, ktorý sa krátko predtým vrátil z ruského zajatia, píše historik Imrich Michnovič.

V tomto texte som dosiaľ použil viackrát pre Michalovce slovo mesto, v 19. storočí sa však oficiálne označovali len za malú a neskôr veľkú obec. Toto pretrvalo aj za prvej Československej republiky. Počet ich obyvateľov pritom za Masaryka presiahol už 10-tisíc, čo na vtedajšie pomery nebolo vôbec málo. V roku 1930 boli ľudnatejšie než Banská Bystrica. 

Nasvedčovala tomu aj radnica, ktorú projektoval košický architekt Ľudovít Oelschläger, autor košického kina Slovan či hasičských kasární. Jeho dielom je aj kino Capitol na Gorkého ulici. Pamiatkový úrad ho síce počíta medzi pamiatky, no ak si porovnáte historické fotografie so súčasným stavom, budete zrejme smutní.

Až v roku 1944 vláda vtedajšieho Slovenského štátu vyhlásila Michalovce za mesto, a to pár mesiacov pred príchodom Červenej armády.

Sztárayovci v meste pôsobili aj za prvej republiky, mali svoje statky a patrila im aj tehelňa. Maliarovi Moussonovi prenajal Alexander Sztáray vilu na Hrádku, dnes prestavanú na hvezdáreň. Tá je síce fajn, no pôvodný dom vyzeral inak. Jeden z ateliérov mal Mousson aj v Roľníckom dome, ďalšej prvorepublikovej stavbe.

V roku 1922 otvorili gymnázium. Na jeho (tiež už prestavanej) budove nájdete pamätnú tabuľu básnika Pavla Horova, ktorý tam študoval. Profesorom gymnázia bol v tom čase Štefan Hlaváč, zakladateľ katolíckeho skautingu, ktorý podľa webovej stránky mesta pomáhal chudobným študentom, bol duchovným správcom nemocnice a organizoval množstvo aktivít. Skrátka, obetavý človek.

Židovský cintorín

Zároveň sa však za slovenského štátu stal mestským funkcionárom HSĽS, ktorá organizovala protižidovské opatrenia. V Michalovciach eviduje Ústav pamäti národa 70 arizovaných podnikov a podobne ako inde na Slovensku väčšina židovského obyvateľstva Michaloviec zomrela vo vyhladzovacích táboroch. Do mesta sa ich po vojne vrátilo zhruba 120. Mesto na svojej stránke píše, že Hlaváč za prvej republiky bral na svoje hodiny aj židovských žiakov a snažil sa im pomáhať aj za vojny.

Hlaváč si potom podobne ako biskup Ján Vojtaššák za komunizmu vytrpel väzenie a bane. Zomrel ako farár v obci Hermanovce pri Prešove.

Posledné mesiace druhej svetovej vojny boli v okolí Michaloviec kruté. Nacisti vypálili obce Vinné aj Porubu pod Vihorlatom, v polovici novembra 1944 popravili približne dve desiatky ľudí na michalovskej Bielej hore. NKVD zas odvliekla viacero obyvateľov mesta do Sovietskeho zväzu. Jedným z nich bol aj majiteľ odevnej továrne Beti, Zoltán Zimmermann.

Voľby v Michalovciach v roku 1946 síce jasne vyhrala Demokratická strana, no nástup komunistov k moci to zastaviť nemohlo. Podobne ako v iných východoslovenských mestách sa represie dotkli osobitne gréckokatolíckej cirkvi. Tá bola nútene zjednotená s pravoslávnou a do bývalého kláštora redemptoristov sa nasťahovalo ortodoxné biskupstvo. Chrám z 18. storočia grékokatolíkom vrátili až po jej obnovení v roku 1968, modernejší chrám na Masarykovej ulici až po roku 1989.

Na námestí sa dnes striedajú historické a socialistické budovy. Tam, kde bolo niečo malé, je často niečo veľké, pričom to staré a pekné sa musí uspokojiť s pozíciou tam dolu. Viaceré budovy sú však pekne zrekonštruované a spolu so zasadenými kvetmi môžu pôsobiť idylicky. Musíte si však vybrať ten správny pohľad.

V meste, kde vedľa seba nájdete Masarykovu ulicu, ulicu Štefana Hlaváča a Obrancov mieru, to je vlastne logické.

Pramene:

…Vladimír Sekela, Mikuláš Jáger: Dejiny Michaloviec. TypoPress Košice 2007
…Viera Čurmová, Alexander Jiroušek: Náš okres Michalovce. JES Košice 1997.
…Mikuláš Jáger, Jaroslav Vizdal: Okres Michalovce. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1982
…Maroš Borský: Synagogue Architecture in Slovakia. Jewish Heritage Foundation – Menorah. Bratislava 2007.
…Karol Sudor: Maliara Moussona pozná najmä Zemplín, jeho obrazy výjavov z Michaloviec a vidieka majú hodnotu desaťtisíce eur. Denník N, 2021.
…Imrich Michnovič: Michalovce v čase vzniku prvej Československej republiky Annales historici Prešoviensis Anno 2005. Univerzum, Prešov 2005.
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…michalovce.sk

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Michalovciach

Zaujímavé články o Michalovciach

Fotogaléria

Fotky sú väčšinou z roku 2024. Popisy k fotkám sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR, webu mesta Michalovce, Slovak Jewish Heritage, IAJGS a stránky donboscodnes.