Hriňová - o mestách.sk

*Drevenica z roku 1946, ktorú mesto odkúpilo a urobilo v nej expozíciu dlhoročného umeleckého vedúceho Lúčnice Štefana Nosáľa.*

Do konca 19. storočia bola súčasťou Detvy.
Historické murované aj drevené ľudové domy v centre a na okolitých lazoch.
Maľované drevené kríže.

Ak by ste chceli vyjsť pešo na hriňovský laz Snohy, prejdete od kostola v strede Hriňovej viac než šesť kilometrov. Vyskúšal som to v jeden januárový deň krátko po Novom roku. Na ceste, ktorá stúpa okolo priehrady, ležal sneh. Predbehli ma možno dve autá, inak všade ticho. Až sa konečne objavila autobusová zastávka, odkiaľ v ten deň už nešiel žiaden autobus.

Potom maľovaný kríž a prvé domy.

Prečo práve Snohy? Je to dobrý príklad, ako to v Hriňovej vyzerá. Starých domov je viacero, väčšinou murovaných. Niektoré si ľudia prerábajú. Kaplnka z roku 1947. Žiadny z domčekov nie je na zozname národných kultúrnych pamiatok, ale viaceré pripomínajú minulosť. V tom dobrom.

Povedať, že Hriňová má laznícky charakter, by bolo asi klišé. No mesto je naozaj extrémne rozdrobené. Stred Hriňovej leží v údolí Slatiny, odkiaľ sa rozbiehajú cesty do jednotlivých lazov a osád. Spolu ich je okolo 20, záleží na tom, čo všetko počítate. Cesta k nim vedie obvykle nahor do kopca.

Hriňová bola pôvodne súčasťou detvianskeho chotára. Osamostatnila sa až koncom 19. storočia. Web mesta udáva rok 1891. Obyvatelia sa dlho živili roľníctvom, pastierstvom a prácou v lesoch.

Koncom 19. storočia to však už neboli jediné pracovné činnosti. Od roku 1860 fungovali v Hriňovej tri vodné píly, ktoré patrili pod vígľašské veľkopanstvo. V Hornej Hriňovej pracovala skláreň. Zamestnávala 500 až 600 ľudí a zamestnancov vyplácala poukážkami, ktoré platili len v panskom obchode. Prevádzku ukončila pred prvou svetovej vojnou.

Začiatkom 20. storočia fungovala už aj parná píla. Úzkorozchodná železnica ju spájala s Kriváňom. Hoci mala Hriňová dve štátne maďarské školy, internetová stránka mesta uvádza, že na lazoch činnosť učiteľov zastupovali skúsenejší gazdovia. Učilo sa síce len v zime, no vďaka nim bolo zo 6000 obyvateľov Hriňovej len sedem percent analfabetov.

Za Masarykových čias už postavili školy aj v osadách Krivec, Slanec, Blato, Biele Vody, Dolná Riečka či Priehalina. Mestom sa Hriňová stala oficiálne až v roku 1989.

Čo z tohto všetkého dnes ešte uvidíte?

Železnička na bývalú parnú pílu už neexistuje. Jej trasu smerom na Periská preťala priehrada postavená v 60. rokoch 20. storočia. V Hornej Hriňovej som videl ešte piliere, na ktorých mohol stáť železničný most. Prinajmenšom niektoré budovy bývalej sklárne ešte stáli tiež, aj keď už nie v pôvodnej podobe. Teda, aspoň mi to tak pripadalo pri porovnávaní s historickými pohľadnicami.

Kostol sv. Petra a Pavla v strede Hriňovej je už novší. Dostavali ho v roku 1947 s využitím železobetónu. Oproti nemu stojí Jednota. V jeho okolí nájdete paneláky aj niekoľko starších domov, o niečo ďalej sú strojárne z čias socializmu.

Neďaleko kostola v parku zbadáte pamätník obetí druhej svetovej vojny. V okolí Poľany bojovali partizáni, jednou z národných kultúrnych pamiatok mesta sú zvyšky bunkra v lokalite Periská. Ako môžete vidieť vo fotogalérii, naozaj ide o zvyšky.

*Pamiatkovo chránený dom na Vrchslatine*

Na zozname národných kultúrnych pamiatok už dnes s výnimkou Vrchslatiny nie je žiaden ľudový dom z Hriňovej. Tie, čo pamiatkari evidovali na Krivci alebo Bielych Vodách, už neexistujú.

Vo Vrchslatine zostali ešte tri. Táto osada je od centra Hriňovej vzdialená 12 kilometrov. Oveľa bližšie k Vrchslatine sa nachádza Lom nad Rimavicou v susednom okrese Brezno, jedna z najvyššie položených obcí na Slovensku.

Aj Vrchslatina v zime pôsobila až nereálne pokojne. Teda, potrebné bolo trochu sa vzdialiť od hlavnej cesty. Hoci tabule (s humorom) upozorňovali na medvede a podgurážených navrátilcov, štuchol ma do chrbta iba priateľsky naladený pes.

Priamo v centre Hriňovej už pamiatkovo chránené drevenice nenájdete. Mesto však odkúpilo drevený dom postavený po druhej svetovej vojne a zriadilo v ňom múzeum spojené s pamiatkou na Štefana Nosáľa, umeleckého vedúceho súboru Lúčnica, ktorý sa v Hriňovej narodil.

Pred domom nechýba ani maľovaný drevený kríž. To pekné z Hriňovej tak napokon môžete vidieť aj na dostupnejšom mieste, než sú okolité lazy. Na prehliadku však bolo treba zatelefonovať, čo som sa neodvážil.

Pramene:

…hrinova.sk
…Marian Mudrák: Hriňovská skláreň — história, výroba a príčiny zániku. Blog/SME, 2025
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Hriňovej