Radnica pôvodne z čias prvej Československej republiky, pred ňou stojí pomník, ktorý pripomína desiate výročie jej vzniku. Po rekonštrukcii už budova Masarykove časy pripomína o niečo menej.
  • Centrum je značne prestavané,
  • zachoval sa jeden kaštieľ, druhý pohltila budova domu kultúry,
  • najstarší kostol je evanjelický prestavaný v 18. storočí, zvyšné sú z 20. storočia.

Aj ten lev bol inde, rozprávala mi mama, keď prechádzala cez Giraltovce a po socialistickej prestavbe ich nespoznávala. Ako dieťa tam trávila letné prázdniny a pamätala si ich inak. Mnohé veci sa vrátiť nedajú. Lev však áno, medzičasom leží opäť pred gréckokatolíckym chrámom.

Giraltovce dnes patria do okresu Svidník, do roku 1960 však boli sídlom okresu. Kým Svidník býval prevažne rusínsky, Giraltovce skôr slovenské. Svidník bol na konci Uhorska predovšetkým gréckokatolícky, Giraltovce rímskokatolícke so silnou evanjelickou aj židovskou menšinou. Do Nižného a Vyšného Svidníka sa za prvej svetovej vojny dostali ruské cárske vojská, do Giraltoviec už nie.

Najstarší kostol Giraltoviec s renesančnou vežou je dodnes evanjelický, čo je v mestách na Slovensku jedna z mála výnimiek (podobne je to ešte v Poltári alebo Veľkom Krtíši). Spomínaný lev od Felixa Faragóa z čias prvej svetovej vojny zas pripomína, aspoň podľa maďarského nápisu, odrazenie nepriateľských vojsk. Teda cárskych.

Rímskokatolícky kostol a gréckokatolícky chrám postavili, respektíve posvätili až v 40. rokoch 20. storočia. Komu je smutno za zbúraným kostolom vo Svidníku, môže sa pozrieť aspoň na giraltovský Kostol sv. Cyrila a Metoda. Prinajmenšom zvonku vyzerá takmer ako jeho dvojička. Kým ho postavili, museli giraltovskí rímskokatolícki veriaci chodiť na omše do okolitých obcí.

Na úvodnej fotke môžete vidieť bývalý obecný dom z prvej Československej republiky, ktorý dodnes slúži ako radnica. Pred ním stojí jubilejný pamätník. Pripomína 10. výročie československého štátu. Nad levom sa z masarykovských čias zachoval bývalý okresný súd.

Bánoovský kaštieľ

Menej toho zostalo po šľachtickej minulosti. Kaštieľ Semseyovcov je prestavaný na kultúrny dom a len erb s menom Štefan Semsey v malom priezore ukazuje, prečo má zmysel si budovu všímať. Jediný ako-tak zachovaný kaštieľ pamiatkový úrad eviduje pod názvom bánoovský. Báno bol podľa pamiatkarov posledný veľkostatkár v Giraltovciach. Kaštieľ slúži ako domov sociálnych služieb. Tretie sídlo aristokracie zmizlo takmer bez stopy.

Ani synagóga už neexistuje. Židovský cintorín je, naopak, chránený ako národná kultúrna pamiatka.

Trochu histórie od laika:

Koho zaujíma najstaršia história, môže si urobiť výlet na vŕšky Zálesok a Stavenec. Z Giraltoviec na ne vedie zelená značka. A popri nej sa v lese nachádzajú mohyly z neskorej doby kamennej patriace do skupiny ľudu východoslovenských mohýl. Laik ako ja ich však od okolitého terénu rozozná len ťažko. V čase mojej návštevy neboli označené.

Mohol som si teda len povedať: tu niekde sa nachádzali a stále aj nachádzajú.

Prvá písomná zmienka o Giraltovciach pochádza z roku 1416. Nehovorí o ich založení, ktoré sa pripisuje šoltýsovi Giraltovi (alebo Geraltovi, ak máte radi sériu Zaklínač od Andrzeja Sapkowského). Spomína len to, že sa rozhanovskí šľachtici sudcovi sťažujú na rúbanie stromov na ich panstve, ktoré mali vraj na svedomí aj obyvatelia Giraltoviec.

Majiteľmi panstva bolo viacero šľachtických rodov, napríklad páni z Drienova, Šóšovci (ktorým patril solivar pri Prešove) alebo Semseyovci. Práve Semseyovci priniesli do Giraltoviec evanjelické náboženstvo. Evanjelický kostol pochádza pôvodne zo 17. storočia, hoci bol viackrát prestavaný.

Rímskokatolícky kostol sv. Cyrila a Metoda

Semseyovci z tohto regiónu vymreli po meči v polovici 18. storočia a ich majetky prebral okrem iného rod Podturnianskych. V ich kaštieli podľa publikácie Aleny Kmecovej fungovalo alchymistické laboratórium a po roku 1771 v Giraltovciach vznikla druhá slobodomurárska lóža na Slovensku po Prešove. Zanikla v 80. rokoch 18. storočia.

Giraltovce v tomto čase mali necelých 650 obyvateľov a bývali tam už aj židia pôvodom z Haliče. V roku 1831 ani túto obec neobišla cholerová epidémia. Vyžiadala si desiatky mŕtvych. V rovnakom roku prišiel do Giraltoviec evanjelický farár Adam Hlovík, ktorý je známy z poviedky Jonáša Záborského Hlovík medzi vzbúreným ľudom.

Poviedka sa netýka priamo Giraltoviec, ale východoslovenského povstania, ktoré Hlovík zažil ešte na svojom predchádzajúcom pôsobisku pri Vranove nad Topľou. Záborský si vzbúrený ľud nijako neidealizoval. Roľníci vraždia nielen zemanov a šľachticov, ale aj ich ženy a deti, potom sa začnú hádať o ich majetok. Sám Hlovík prežije len tak-tak.

Hlovík bol potom v Giraltovciach farárom 20 rokov, až do svojej smrti v roku 1851. Zbieral zemplínske a šarišské piesne. Historik Adrián Eštok píše, že Hlovík komunikoval a spolupracoval s Jánom Kollárom aj štúrovcami, postavil sa však proti štúrovskej slovenčine a preferoval biblickú češtinu alebo šarištinu.

Počet obyvateľov Giraltoviec sa v tomto období ďalej rátal len na stovky. K tisícke sa dostal až na prelome 19. a 20. storočia. Zmeny však bolo cítiť. Podľa publikácie Aleny Kmecovej mala v roku 1842 tretina obyvateľov iné zamestnanie ako roľníctvo. V druhej polovici 19. storočia vyrábala v Giraltovciach pálenica a papiereň a konali sa štyri jarmoky ročne. V tomto období sa Giraltovce stali okresnou obcou, ktorou zostali až do roku 1960.

Áno, naozaj okresnou obcou, nie mestom. Štatút mesta pridelili Giraltovciam až v 60. rokoch 20. storočia, keď už neboli sídlom okresu.

Židovský cintorín

Za prvej Československej republiky k remeslám, obchodom a krčmám pribudol parný mlyn rodiny Lichtensteinovcov, ktorý vyrábal pre obec elektrinu. Podľa záznamov Ústavu pamäti národa bol tento podnik za slovenského štátu arizovaný. Ešte v roku 1930 tvorilo židovské obyvateľstvo necelú pätinu z takmer 1400 obyvateľov Giraltoviec.

Počet 1400 sa síce možno nezdá byť vysoký, no obce Vyšný a Nižný Svidník nemali v rovnakom čase v súčte ani tisíc obyvateľov. V Giraltovciach sa v roku 1874 do židovskej rodiny narodil aj americký lekár Joseph Goldberger, ktorý bol viackrát nominovaný na Nobelovu cenu a skúmal vzťah medzi chorobami a zlou výživou.

Ešte v 60. rokoch mali Giraltovce podľa Aleny Kmecovej vidiecky charakter. Polovicu obyvateľov tvorili roľníci, 145 ľudí bolo negramotných. V meste pritom fungovala škola ešte za Uhorska a za prvej republiky pribudla meštianka.

Prestavba mesta sa však rozbehla. Na mieste bývalého kaštieľa sa začala stavať nová škola, pribudla poliklinika, hotel Družba, Jednota, kožiarsky závod či opravovňa smetiarskych áut.

Historik Adrián Eštok v blogu z roku 2009 píše, že v jeho rodnom meste by ste márne hľadali veľmi starú malebnú architektúru či prazvláštne prírodné výtvory. Dodáva však, že sa tam napriek tomu oplatí pobudnúť a čo-to si prezrieť. 

Tento web má podobný účel, hľadať, čo pekné sa ešte zachovalo. Hádam niekedy uvidím aj tie mohyly.

Pramene:

…Alena Kmecová: Giraltovce. Excel enterprise 2008.
…Adrián Eštok: Išiel Giralt, za ním ovce…Blog/SME, 2009.
…Adrián Eštok: Život a dielo slovenského vzdelanca Adama Hlovíka. Spravodajca 6, Giraltovce 2006.
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…sčítania ľudu z rokov 1880, 1890, 1900, 1910 a 1930

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Giraltovciach

  • Nenašiel som žiadne múzeum ani galériu, ku ktorej by som mohol dať odkaz na otváracie hodiny.

Zaujímavé články o Giraltovciach

Fotogaléria

Fotky sú z roku 2024. Popisy sú podľa webu mesta, stránok cirkví, zoznamu Pamiatkového úradu SR a blogu Adriána Eštoka.