Poprad - o mestách.sk

*Bývalá parná elektráreň, v súčasnosti Tatranská galéria*

Tvorí ho päť historických spišských miest,
najvýznamnejším z nich pôvodne nebol Poprad, ale Spišská Sobota,
jej námestie patrí k najkrajším na Slovensku,
Tatranská galéria v historickej elektrárni neďaleko železničnej stanice.

Po prvý raz to bolo prekvapenie. Nevediac, ako stráviť večer, išli sme sa prejsť do Spišskej Soboty. Bolo to niekedy okolo roku 2000 a netušil som, že Poprad sa skladá z piatich historických miest, pričom Spišská Sobota je tým najzachovalejším a najkrajším. Keď sa pred nami otvorilo Sobotské námestie s kostolom, radnicou, zvonicou a meštianskymi domami, bolo to akoby sme z bežného slovenského mesta vyšli do iného sveta. Kde sa také niečo na okraji Popradu vzalo?

Bol v tom kus šťastia a smoly zároveň. Keď v 19. storočí postavili Košicko-bohumínsku železnicu, Spišskú Sobotu obišla a do popredia sa dostal Poprad. Spišská Sobota trať príliš nechcela a Poprad mal aktívneho starostu Dávida Husza. Ak by to bolo naopak, možno by sme dnes hovorili o Spišskej Sobote ako o desiatom najväčšom meste na Slovensku. Námestie by však v takej autentickej historickej podobe zrejme neprežilo.

Stačí sa pozrieť na Poprad. Z diaľky vidíte najmä paneláky, hoci aj on má námestie, kde sa zachovala aspoň časť historických domov, Harmincova reduta, katolícka ľudová škola, múzeum, dva kostoly, dom, ktorý poškodil v roku 1968 sovietsky tank, a dokonca aj synagóga prestavaná na tlačiareň, ktorú by hľadal len málokto. Jasné, že čo-to je zbúrané, iné zas nadstavané.

Na druhej strane, je tu aj širšie centrum s bývalou elektrárňou, ktorá sa ako jedna z mála priemyselných pamiatok na Slovensku stala galériou. Našli by ste tu bývalý okresný úrad z prvej republiky a niekdajšie depo tatranských električiek. Oboma smermi od stanice do Popradu aj do Veľkej uvidíte historické vilky s vežičkami či zdobenými fasádami. Stanica totiž ležala zhruba na polceste medzi týmito vtedy ešte samostatnými mestečkami.

Múzeum na popradskom námestí ponúka pohľad na hrobku germánskeho kniežaťa, ktorú doslova vylovili z kalnej vody v jame na mieste, kde rozširovali priemyselný park. Jej drevo poznačili zuby lyžice bagra.

Nič podobné na Slovensku inde nie je.

Potom sú tu aj bývalé kasárne, kde Slovenský štát zhromažďoval židovské obyvateľstvo na transporty do táborov smrti. Prvý vlak s takmer tisíckou dievčat a žien vypravili 25. marca 1942 práve z Popradu. Na stanici tragédiu pripomína pamätná tabuľa a v jej susedstve sa začína ulica pomenovaná po katolíckom kňazovi Štefanovi Mnoheľovi, ktorý bol členom HSĽS a v čase vojny mestským funkcionárom.

Cirkev pripomína skôr jeho zásluhy o nový kostol, školu a to, že pokrstil 18 židov a jedného mohamedána.

Centrá ďalších pôvodne samostatných historických miest Veľkej, Matejoviec a Stráží pod Tatrami vám tiež budú pripomínať samostatné mestečká. Aspoň trochu. Niekde je meštianskych domov viac, niekde menej, niekde sa búralo veľa, inde až toľko nie. Vo všetkých je však pôvodne stredoveký katolícky kostol, evanjelický kostol z konca 18. alebo z 19. storočia, mariánsky stĺp a zvonica. (V Strážach je evanjelická, no počíta sa to, nie?)

Tak trochu sa dá za to ďakovať aj poľskému zálohu. Na Spiši majú aspoň trochu mestský charakter aj viaceré dediny, keďže si udržali mestské výsady.

Nakoniec, do šestice, je tu ešte Kvetnica, kúpeľná osada. Hrazdenú vilu tu mal v 19. storočí aj riaditeľ Košicko-bohumínskej železnice Peter Ráth, píše na svojom webe Podtatranské múzeum. Dnes je chránená ako jedna z tunajších pamiatok spolu s bývalým hotelom a správu kúpeľov z čias Uhorska a tuberkulóznym ústavom, vodárňou a trafostanicou z prvej Československej republiky.

Trocha histórie: Všetkých päť miest, ktoré po druhej svetovej vojne vytvorili Poprad, má stredovekú históriu. Spišskí Sasi dostali v roku 1271 základné kolektívne privilégium od uhorského kráľa Štefana V. V 14. storočí bolo každé z pätice súčasťou provincie 24 spišských miest. Neboli také významné ako Levoča, no mali svoju samosprávu.

Vidieť to aj na kostoloch. Vo všetkých piatich mestách majú stredoveké korene. Kostol sv. Juraja v Spišskej Sobote prešiel prestavbou v 15. storočí, no dodnes má zachované aj časti z 13. storočia. Popradský kostol sv. Egídia je podobne starý a zachovali sa tam aj stredoveké fresky. Jeho vzhľad však ovplyvnili neskoršie prestavby.

Niektoré zachované meštianske domy v Spišskej Sobote vznikli ešte v 14. a 15. storočí. Dom s číslom 31 má pamätnú tabuľu, podľa ktorej v ňom bol ubytovaný kráľ Matej Korvín. Mestečko s rozvinutým obchodom a remeslami bolo potom ťažko poškodené v závere 15. storočia počas bojov medzi uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským (tým, ktorého prezývali kráľ Dobrze) a jeho mladším bratom Jánom Albertom.

Okrem pôvodných piatich miest existovala na území dnešného Popradu ešte dedina Stojany, ktorá však zanikla. Základy sa stále dajú rozoznať na poli pri meste neďaleko cesty prvej triedy do Levoče. Vybrať sa tam pešo z centra mesta však znamená ísť po krajnici rušnej cesty.

Spišská Sobota, Poprad, Veľká, Matejovce a Stráže sa spoločne dostali aj do 360-ročného poľského zálohu za kráľa Žigmunda Luxemburského. Späť ich získala až Mária Terézia. Provincia 24 spišských miest sa tým rozpadla, poľský kráľ z nej získal do zálohy 13 miest. Tie však získali viac výsad než mestečká, ktoré ostali v Uhorsku.

Počas poľského zálohu sa Spišská Sobota nestala len obeťou bojov medzi Jagelovcami či miestom ubytovania Mateja Korvína. Podľa autorov dokumentu o pamiatkovej rezervácii Spišská Sobota v druhej polovici 15. storočia a v 16. storočí hospodársky prekvitala. Okrem gotickej prestavby kostola bola postavená renesančná radnica, samostatná kamenná zvonica aj mestský vodovod.

Klasické opevnenie, aké má napríklad Levoča, však Spišská Sobota nezískala. Vznikol len kamenný okruh tvorený murovanými hospodárskymi stavbami v zadnej časti meštianskych domov prepojený s mestskými bránami.

V roku 1652 sa v Spišskej Sobote narodil Ján Brokoff, sochár, ktorý je známejší v Prahe než pod Tatrami. Umelec, ktorý bol pôvodne luterán, vytvoril na Karlovom moste najstaršiu barokovú sochu Jána Nepomuckého. Svojím výrazom sa stala vzorom pre mnohé iné neskoršie sochy tohto svätca. Aj Brokoff má v Spišskej Sobote svoju pamätnú tabuľu.

Nemci si dlho držali v správe Spišskej Soboty prevahu. Podľa rozhodnutia rady z roku 1520 sa iba ten Slovák mohol stať mešťanom, ktorý sa pred súdom dokázal sám obhájiť. Znamenalo to, že musel vedieť po nemecky. Nemecký názov Georgenberg sa používal ešte za prvej Československej republiky. Vtedy Nemci tvorili približne štvrtinu obyvateľov Spišskej Soboty.

Osemnáste storočie už bolo pre Spišskú Sobotu časom úpadku. Podľa pamiatkarov nevznikla v tomto storočí s výnimkou evanjelického kostola žiadna verejná stavba. V roku 1718 zažila mor, v roku 1775 zas požiar.

Čo sa zatiaľ dialo v ostatných popradských mestách? Pôvodne neboli až také rozvinuté ako Spišská Sobota. V Poprade sa murované meštianske domy objavovali až od 17. storočia, predtým bolo mestečko s výnimkou kostola najmä drevené. Tunajšia papiereň patrila viac než dvesto rokov rodine Zieserovcov (1693 – 1899), čo je podľa múzea jediný takýto zdokumentovaný prípad na Slovensku.

Ďalší priemysel mal však ešte len prísť. V roku 1845 v Matejovciach vznikla dielňa na konské česadlá, ktorú založil Karol August Scholtz. Jeho syn Ján Emil výrobu rozšíril na domáce potreby a poľnohospodárske stroje. Fabrika ďalej rástla, za prvej republiky bola najväčšou v piatich mestách. Neskôr sa preorientovala na zbrojársku výrobu a slúžila nacistickému Nemecku.

Zakladateľ Scholtz by si len ťažko vedel predstaviť, že jeho podnik bude nakoniec produkovať pračky. Na Tatramat sa premenil po druhej svetovej vojne, po revolúcii ho získal Whirlpool a neskôr zas turecký Arçelik. Ak by ste hľadali, čo historické z tejto veľkej továrne zostalo, našli by ste ešte pôvodné továrnikovo sídlo (v čase mojej návštevy v ňom bol reštaurácia) či oddychové miesto pre zamestnancov pripomínajúce zámoček (našiel som tam pub).

Prvá vagónka sa zas vyvinula zo zámočníckej dielne Daniela Halátha. Na opravu vagónov sa začal orientovať za prvej Československej republiky. Brána podniku z týchto čias ešte symbolicky stojí pred niekdajšou elektrárňou, ktorá je pretvorená na galériu. Súčasná Tatravagónka mimo centra mesta nadviazala na Roháčkove kovopriemyselné závody založené v roku 1942.

O rast Popradu v druhej polovici 19. storočia sa podľa múzea do veľkej miery zaslúžil vtedajší starosta Dávid Husz. Pripisuje mu zásluhy o umiestnenie stanice na novej Košicko-bohumínskej železnici medzi Popradom a Veľkou, čo po roku 1871 podnietilo rozvoj Popradu a zabrzdilo Spišskú Sobotu.

Dopredu však videl aj v iných oblastiach. Dokázal odhadnúť turistický potenciál Vysokých Tatier, vytvoril park pre turistov s hotelmi, reštauráciami, tanečnou sálou a kúpeľmi. (Dnes stojí na jeho mieste kruhový objazd. Lepšie dopadol park Ladislava Krompechera vo Veľkej, kde prinajmenšom niektoré budovy stále existujú).

V roku 1873 bol Husz jedným zo zakladateľov prvého turistického spolku v Uhorsku. Hovoríme pritom o období, keď sa turistický ruch rozvíjal, no návštevnosť dosahovala len zlomok dnešných počtov. Napríklad v roku 1908 narátali vo Vysokých Tatrách 5000 turistov.

To už do Starého Smokovca z Popradu začala jazdiť električka, ktorá nahradila tatranský elektrobus. V roku 1911 jej začala dodávať energiu parná elektráreň, tá, kde dnes funguje Tatranská galéria. Na prelome 80. a 90. rokov 19. storočia spustili aj železničnú trať z Popradu do Kežmarku a Podolínca.

Pripojenie Popradu k prvej Československej republike neprebehlo úplne hladko. S výnimkou Matejoviec síce už malo v piatich mestách slovenské obyvateľstvo nad Nemcami prevahu, no napríklad mestská rada v Poprade deklarovala vernosť uhorskej vlasti a sympatie si v tomto regióne získavala aj myšlienka Spišskej republiky.

Neskôr však už bol Poprad pevnou súčasťou Masarykovho štátu, aj keď sčasti ľudácky orientovanou. Definitívne sa stal sídlom okresu, preto na nábreží uvidíte aj okresný úrad z prvej republiky. Na zlúčenie miest ešte nedošlo. Popradská stanica stále niesla názov Poprad-Veľká. Spájanie nastalo až v roku 1946, keď sa zjednotili Poprad, Spišská Sobota a Veľká. Stráže pod Tatrami a Matejovce pripojili neskôr.

Po druhej svetovej vojne to už bol v mnohom iný Poprad, aj keď paneláky vyrástli až neskôr. Po židovskom obyvateľstve odsúvali aj nemecké a zberný tábor bol opäť v Poprade.

Zatiaľ čo Spišská Sobota bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu a búralo sa v nej len minimálne, v Poprade boli zásahy väčšie. Od kostola sv. Egídia západným smerom postavili socialistické budovy. Múzeum otvorené v roku 1887, ktorému daroval pozemok aj prostriedky Husz, dnes stojí obklopené kockatou architektúrou. Neexistujú už ani historické budovy pivovaru alebo prvého kina.

Poprad je však príliš komplikovaný na to, aby sa dal brať výlučne pesimisticky. Zacitujme aspoň časť príbehu bývalej parnej elektrárne.

„Takmer sto rokov podliehala zhubnému vplyvu času a počasia. Našli sa takí, čo ju chceli zbúrať, keď nie celú, tak aspoň jej komín. Našli sa ochrancovia kultúrnych pamiatok, ktorí ju nechceli uznať za kultúrnu pamiatku a keď už bola oficiálne za ňu uznaná, vystúpili takí, čo na budove nechceli dovoliť urobiť zásahy, dôvodiac, že je to kultúrna pamiatka,“ spomína na webe Tatranskej galérie jej riaditeľka Anna Ondrušeková.

To, že ľudia majú tesne pri železničnom uzle na dosah umenie v peknej historickej budove, nie je samozrejmosťou. Mohol tam byť aj supermarket, parkovisko alebo kruhový objazd. Tipnem však, že Dávid Husz by sa z dnešnej Tatranskej galérie tešil podobne ako z hrobky germánskeho kniežaťa v múzeu, ktoré pomáhal založiť.

Pramene:

…Ivan Chalupecký a kol.: Dejiny Popradu. Oriens, Košice 1998.
…Mikuláš Argalács: Prechádzky starým Popradom I. Podtatranské noviny, Poprad 2008.
…Tatranská galéria
…Podtatranské múzeum
…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Historický ústav SAV, Bratislava 2010.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej rezervácii v Spišskej Sobote
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…Martin Furmanik: Huszov park už dnes v Poprade nenájdete. Korzár, 2018
…tatravagonka.sk

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Poprade