- Tvorí ho päť historických spišských miest,
- najvýznamnejším z nich pôvodne nebol Poprad, ale Spišská Sobota,
- jej námestie patrí k najkrajším na Slovensku,
- Tatranská galéria v historickej elektrárni neďaleko železničnej stanice.
Poprad vznikol spojením piatich historických mestečiek a má tak hneď päť historických jadier so stredovekými kostolmi, meštianskymi domami a typickými spišskými zvonicami. Najhistorickejšou časťou je Spišská Sobota, ktorá je vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu. Zároveň však Poprad nesie aj veľa stôp komunistického režimu, ktorý z neho budoval jedno zo svojich regionálnych centier a z diaľky pripomína skôr Petržalku pod Tatrami.
Od stredoveku až do roku 1946 bol Poprad len jedným z piatich miest súmestia a dlho navyše nebol tým najvýznamnejším. V starších historických obdobiach sa v popredí držala Spišská Sobota. Koncom 19. storočia predstihovala počtom obyvateľov Poprad dnešná časť mesta Veľká. Okrem toho sa do súčasného mesta začlenili Matejovce a Stráže pod Tatrami.
Všetkých päť miest patrilo v stredoveku medzi prevažne nemecké spišské mestečká, ktoré kráľ Štefan V. v roku 1271 obdaril spoločnými mestskými výsadami. Stali sa tak súčasťou Spoločenstva spišských Sasov, kam patrila napríklad Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie alebo Spišská Belá. Mestečká mali svoju vlastnú samosprávu a o niektorých veciach rozhodoval spoločný richtár všetkých miest.
Zo stredoveku pochádzajú kostoly na námestiach v každom z piatich miest. Najbohatšia časť Spišská Sobota má aj pôvodne stredoveké meštianske domy, v Poprade alebo vo Veľkej sú, naopak, historické domy na námestiach novšie – z 18. alebo 19. storočia.
Poprad, Spišská Sobota, Veľká, Stráže a Matejovce zdieľali spoločný osud aj v roku 1412, keď ich dal kráľ Žigmund Luxemburský do zálohu Poľsku, aby získal peniaze na boj s Benátčanmi. Mestá tak odvádzali dane Poliakom, čo zostalo v platnosti až do 18. storočia, keď pri delení Poľska záloh ukončila Mária Terézia. Zálohované mestá boli viac ako tristo rokov súčasťou dvoch štátov, čo im umožnilo získavať výsady od oboch strán. Na rozdiel od iných spišských mestečiek, ktoré sa do zálohu nedostali, sa im tak podarilo vyhnúť sa upadnutiu do závislosti od miestnych zemepánov.
Správu mestečiek mali na starosti poľskí starostovia, od roku 1593 do približne polovice 18. storočia úrad držala poľská šľachtická rodina Lubomirských. Od nich pochádzajú aj barokové mariánske stĺpy, ktoré nechýbajú ani na jednom z piatich hlavných námestí.
Spišská Sobota má svoje námestie s desiatkami meštianskych domov nedotknuté modernými úpravami. Historické námestie bolo počas niektorých mojich návštev ľudoprázdne a atmosféra starých čias je tak ešte autentickejšia. Meštianske domy sú pritom natreté a zrekonštruované, čo zďaleka nie je na Slovensku pravidlom. Atmosféru dotvára poschodová radnica v blízkosti kostola mimo radovej zástavby. Evanjelický kostol bol postavený niekoľko rokov pred vydaním Tolerančného patentu Jozefa II., čo je zvláštnosťou, keďže vtedy si protestanti v Uhorsku mohli stavať kostoly len výnimočne. Malý kostolík je schovaný na konci námestia. V ostatných mestečkách Popradu pochádzajú evanjelické kostoly až z obdobia po patente.
Popradské námestie sv. Egídia je naopak kombináciou starých meštianskych domov, ale aj panelákov. Najvýznamnejšie historické stavby však zostali – stredoveký katolícky kostol, zvonica, evanjelický kostol postavený po vydaní Tolerančného patentu, bývalá škola, múzeum z 19. storočia a reduta.
Kľúčovým faktorom, prečo sa práve Poprad prebojoval na najvýznamnejšie mesto pod Tatrami, bolo napojenie na železnicu v 19. storočí. Nasledoval rozvoj priemyslu, ale i počiatky turistického ruchu v neďalekých Tatrách, kam od začiatku 20. storočia začala premávať známa električka. V Poprade je tak možné vidieť historické budovy aj z tejto modernejšej doby – napríklad elektráreň na Hviezdoslavovej, do ktorej umiestnili galériu, či domy v okolí železničnej stanice s ozdobnými priečeliami. Za prvej republiky, keď ešte Poprad nebol zjednotený, ale mesto už stálo v popredí a vybrali ho za sídlo okresu na úkor Spišskej Soboty, pribudla stavba okresného úradu a neskôr za Slovenského štátu aj nový katolícky kostol na nábreží.
Už v posledných rokoch Rakúsko-Uhorska v Poprade vznikla vagónka, fungovala i papiereň či škrobáreň. Ďalšia vagónka, ktorá je predchodkyňou dnešnej, pribudla neskôr. Ešte väčší podnik pracoval v Matejovciach – Scholtzova kovospracujúca fabrika, pôvodne len dielňa na výrobu konských česadiel. Neskôr sa z nej stal závod Whirlpool. V katastri Veľkej a susedných Batizoviec začala za prvej republiky vyrastať Baťova továreň – neskorší Svit.
Aj Poprad patril medzi mestá, kde sa rozšírila židovská komunita. Ako v jednom z mála spišských miest stále neďaleko námestia stojí pôvodná synagóga zo začiatku 20. storočia, hoci je upravená na tlačiareň. Aj z vlaku je možné spozorovať starý židovský cintorín hneď vedľa trate smerom do Košíc. Ešte za prvej republiky mali všetky mestá silné nemecké menšiny, Matejovce boli nemecké takmer úplne.
Socializmus historickým charakterom mesta dosť otriasol, bytovkám alebo iným budovám totiž ustúpili viaceré historické domy. Mesto sa postupne rozrástlo na takmer 55-tisíc obyvateľov, podľa posledného sčítania z roku 2021 už však ich počet klesol opäť pod 50-tisíc.
Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.
Čo sa dá navštíviť v Poprade
- Podtatranské múzeum v Poprade (má dve budovy – v Poprade a v Spišskej Sobote)
- Tatranská galéria (v bývalej elektrárni)
- Kostol sv. Egídia (vrátane možnosti vystúpiť na vežu)
- Scherfelov dom vo Veľkej
Zaujímavé články o Poprade
- O unikátnej hrobke v popradskom múzeu (Denník N, 2023)
- Ako sa z elektrárne stala Tatranská galéria (Denník N, 2021)
- Príbeh transportu židovských dievčat a žien z Popradu (Denník N, 2021)
- Ako sa podarilo zachovať Spišskú Sobotu (Denník N, 2021)
- O záchrane električky Kométa (Denník N, 2021)
- Samo Marec o Spišskej Sobote (Blog/Sme, 2014)
Fotogaléria
Fotky sú väčšinou z roku 2008, niektoré z roku 2024. Popisy k fotkám sú väčšinou podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR.