Svidník - o mestách.sk

*Klasicistický kaštieľ v bývalom Nižnom Svidníku slúži ako galéria rusínskeho maliara Dezidera Millyho.*

Vznikol spojením dvoch obcí, rozrástol sa za socializmu,
v kaštieli v pôvodnom Nižnom Svidníku sídli galéria rusínskeho výtvarníka Dezidera Millyho,
pamätníky na druhú svetovú vojnu a Dukliansku operáciu.

„To je atómová bomba?“ pýta sa chlapec vo vojenskom múzeu vo Svidníku. Nie, ale aj sovietska letecká bomba ukazuje, že vo Svidníku pred stopami vojen neuniknete. Vojny sú jeden zo spôsobov ako na Svidník nazerať. Alebo, ak chcete, na Svidníky. Obce Nižný a Vyšný Svidník sa totiž zlúčili až na prelome rokov 1943 a 1944 a štatút mesta získal Svidník v roku 1964.

Cez dnešný Svidník prechádzal v januári 1806 za napoleonských vojen ruský generál Kutuzov, aspoň tak sa píše na pamätnej tabuli na budove okresného úradu. V tom čase sa vracal do Ruska po porážke pri Slavkove. Či ho obyvateľstvo naozaj prijalo srdečne, sa mi nepodarilo overiť.

Za prvej svetovej vojny tu domy podpálila rakúsko-uhorská armáda, keď ustupovala pred cárom. Dva vojnové cintoríny sú dnes chránené ako národné kultúrne pamiatky.

Napokon sú tu pamiatky na druhú svetovú vojnu a dukliansku operáciu, ktorá si na jeseň 1944 vyžiadala životy 21-tisíc sovietskych a 1800 československých vojakov, pričom hlavný cieľ – spojiť sa s povstalcami v SNP – sa nepodarilo dosiahnuť.

Vojenské múzeum sa nachádza neďaleko pamätníka sovietskej armády, ktorý bol postavený na desiate výročie Dukly. Kronika mesta píše, že len v roku 1965 vojaci v okolí mesta odstránili 26-tisíc pechotných mín a zhruba tisícku delostreleckých. Ani potom ešte neručili za to, že je svidnícky chotár odmínovaný.

*Sovietska letecká bomba vo vojenskom múzeu vo Svidníku*.

Druhý spôsob, ako sa pozerať na Svidník, je rusínska kultúra. Rusíni tvorili väčšinu obyvateľstva obcí Nižný a Vyšný Svidník za Uhorska aj za prvej Československej republiky. Tradičné bývanie v domčekoch so vstupnou miestnosťou, chyžou a komorou si môžete predstaviť v skanzene nad mestom. Ešte v roku 1960 písal Svidník kroniku azbukou a v roku 1968 učitelia v okrese protestovali proti snahám znemožniť rusínskym učiteľom učiť na slovenských školách.

V bývalom Vyšnom Svidníku pracoval na fare gréckokatolícky kňaz, rusínsky básnik a učiteľ Alexander Pavlovič (1819 – 1900). Sochár František Gibala, autor súsošia Smelý pohľad do budúcnosti na sovietskom pamätníku, ho spodobil s ceruzkou, knihou a vyschnutým stromom, z ktorého vyrastá vetva.

Jeho postoj vám môže pripomenúť postavu na kríži alebo odsúdenca pod šibenicou. Stačí zapnúť fantáziu.

Fara, kde Pavlovič žil, už neexistuje. Zbúrali ju v roku 1962, keď patrila pravoslávnej cirkvi. Násilné zlúčenie gréckokatolíkov s pravoslávnymi vyvolalo aj vo Svidníku konflikty. Keď sa gréckokatolícka cirkev v roku 1968 obnovila, pravoslávny farár Ivan Lipták sa nechcel vysťahovať. Veriaci mu podľa kroniky za to vybíjali okná.

V kaštieli v niekdajšom Nižnom Svidníku sídli galéria rusínskeho maliara Dezidera Millyho. Keď som ju chcel navštíviť, čakal ma oznam o rekonštrukcii na zamknutej bráne.

V múzeu ukrajinskej kultúry ma zas privítali milo. Ukrajinskej či rusínskej? V socialistickom Československu boli Rusíni a Ukrajinci považovaní za jednu národnostnú menšinu, hoci nehovoria rovnakým jazykom. Aj v múzeu na paneloch sa v tomto duchu ešte hovorilo o kultúre Rusínov-Ukrajincov. Oficiálne sa svidnícke múzeum zameriava na ukrajinskú kultúru a prešovské na rusínsku.

Množstvo písomností v múzeu zrejme dokáže naplno vnímať len znalec. Uvidíte však, že v 19. storočí sa ešte používali v školách ručne písané knihy a tiež, že jedno z nariadení za prvej republiky zakazovalo používať výraz Zakarpatská Ukrajina namiesto spojenia Podkarpatská Rus.

Napokon môžete na Svidník nazerať optikou socialistického mesta. Čestným občanom mesta je bývalý prezident ČSSR Ludvík Svoboda, v neveľmi vzdialenej Krajnej Bystrej sa narodil Vasiľ Biľak. Mesto sa v roku 1968 stalo znovu sídlom okresu, no tentoraz zväčšeného, ktorý zahŕňal Stropkov aj Giraltovce. Prebudované je na socialistický spôsob. Starý hotel Riff a uličky s prízemnými domami by ste už nenašli.

Kronika mesta v budovateľskom duchu spomína búranie domov v centre mesta, aby sa umožnila výstavba nového Svidníka s vysokými budovami.

Ak rátame svetské historické stavby, vo Svidníku zostali tri. Prvou je už spomínaný kaštieľ s galériou Dezidera Millyho, druhou sídlo Múzea ukrajinskej kultúry v budove bývalého okresného úradu z 19. storočia a treťou bývalý okresný súd.

*Bývalý kráľovský súd, jedna z mála zachovaných historických budov.*

Z cirkevných stavieb pridajme dva gréckokatolícke chrámy – sv. Paraskevy v bývalom Vyšnom Svidníku a Narodenia Panny Márie v Nižnom Svidníku.

Katolícky kostol zo 40. rokov 20. storočia si zbúrala samotná cirkev začiatkom 90. rokov 20. storočia, aby namiesto neho postavila nový a väčší. Kňazom vo Svidníku bol v tom čase Peter Gombita, ktorý neskôr v Bernatovciach založil zariadenie Oáza pre ľudí na okraji spoločnosti a dostal od prezidentky Zuzany Čaputovej Pribinov kríž III. triedy. V rozhovore pre Postoj pripustil, že biskup nebol búraním nadšený.

Zároveň však vysvetľoval, že v komunistickom meste chodilo po jeho príchode na náboženstvo 15 až 20 detí a musel si sám zohnať ubytovanie. Za jeho pôsobenia pribudla fara, azylový dom, stredná cirkevná zdravotná škola, rómsky klub, vývarovňa či stolárska dielňa pre postihnutých.

To neznamená, že kostola nie je škoda.

Trocha histórie od laika: Najstarší zápis o Svidníku pochádza podľa webovej stránky mesta z roku 1355. Išlo zrejme o neskoršiu obec Nižný Svidník. Ešte v tom istom storočí sa dostala pod Makovické panstvo so sídlom na dnešnom Zborovskom hrade, ktorý vtedy ovládal rod Cudarovcov. Druhá z obcí, Vyšný Svidník, vznikla podľa publikácie Pavla Gojdiča v roku 1414.

*Vrch Kaštielik, kde sa nachádzal stredoveký hrádok.*

Zostala z tohto stredovekého obdobia na Svidník aspoň nejaká pamiatka? Čiastočne. Presnejšie, veľmi čiastočne. Na vrchu Kaštielik nad riekou Ondava stál podľa pamiatkového úradu v 14. až 15. storočí hrádok. Ak ho chcete navštíviť, pripravte sa na to, že z neho zostali prinajlepšom terénne nerovnosti.

Už ste na to pripravení? V takom prípade môžete zažiť príjemnú prechádzku lesom a lúkami s výstupom mimo turistickej značky na konci. Ak čakáte hrad, budete sklamaní.

V histórii sa striedali obdobia, keď bol vyspelejší Nižný Svidník a keď Vyšný. Koncom 19. storočia aj za prvej Československej republiky bol väčší Vyšný Svidník, v roku 1930 mal 668 obyvateľov (z toho 61 percent Rusínov) a Nižný Svidník 339, z čoho 85 percent tvorili Rusíni. V dobovom sčítaní sú uvádzaní ako ruská národnosť. Vo Vyšnom Svidníku žilo aj židovské obyvateľstvo, ktoré uvádzalo nemecký materinský jazyk.

Pre celý región bolo typické vysťahovalectvo. V múzeu dodnes vystavujú dobytčí pas, ktorý emigranti využívali, aby mohli ukázať v cudzine aspoň nejaký doklad. Ani za prvej republiky sa podľa Gojdičovej knihy vysťahovalectvo nezastavilo, Svidník patril k najbiednejším okresom a ľudia sa často živili košikárstvom alebo podomovým predajom. Masarykov slovník za prvej republiky Svidníky opisuje podobne. Okrem štatistických údajov stručne dodáva, že obce sú vrchovinské a chudobné. V 30. rokoch začala fungovať meštianska škola.

Po zlúčení mal Svidník stále približne 1000 obyvateľov. Za komunizmu ich počet stúpol desaťnásobne. Pribudol odevný, strojársky a potravinársky závod, školy a nemocnica pomenovaná po Ludvíkovi Svobodovi. V 80. rokoch kronika zaznamenáva búranie rómskej osady a presun jej obyvateľov do štátnych bytov v centre mesta.

Ako sa mesto zmenilo architektonicky, je už spomenuté vyššie. Mesto zaraďuje medzi svoje pamätihodnosti aj sgrafito a Gibalove sochy Záchrankyňa a Osloboditeľ na priečelí okresného úradu alebo mozaiku na obchodnom dome od Miroslava Cipára.

Tradičná vidiecka architektúra sa nachádza najmä v skanzene, ktorý tiež postavili za socializmu. Nepochádza priamo zo Svidníka, ale z obcí v regióne. Na lúke nad ostatnými domami stojí kópia chrámu svätej Paraskevy z Novej Polianky, jeho tri kupoly stúpajú do výšky postupne od presbytéria cez hlavnú loď až po babinec. Na otáčavé koleso mlyna z Bogliarky steká prúd vody a štátna ruská ľudová škola z obce Kurov ukrýva aj malý byt učiteľa a verejnú čitáreň.

A v diaľke ponad stromami vidno biely pamätník sovietskej armády.

Pramene:

…Pavel Gojdič: Svidník. Dino 1996.
…svidnik.sk
…Kronika mesta Svidník
…Starý Svidník (Facebooková skupina s historickými fotografiami)
…Pavol Hudák: Vyznamenaný kňaz Peter Gombita: Netušil som, že bohatstvo nás tak zmení. Už aj ja sa správam ináč. Postoj, 2022.
…Miroslav Lisinovič: Skanzen vo Svidníku. Blog/SME, 2016.
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…sčítania ľudu z rokov 1880, 1890, 1900, 1910 a 1930

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť vo Svidníku