Mestský úrad. Budovu si pôvodne nechala postaviť začiatkom 20. storočia belgická banícka spoločnosť.
  • Začiatkom 20. storočia sa tunajšia rafinéria stala prvým väčším priemyselným podnikom na Orave,
  • staršie pamiatky reprezentuje pôvodne stredoveký kostol sv. Martina, kostol sv. Juraja, Wilcsekova kúria a františkánsky kláštor z 18. storočia,
  • novšími, ale stále historickými budovami z 19. a 20. storočia sú hotel Roháč a obecný dom.

So susedným Tvrdošínom má Trstená mnoho spoločného. Obe mestá mali v stredoveku výsady. Ich židovské cintoríny spolu susedia, podobný príklad sa na Slovensku hľadá ťažko. Aj jednému, aj druhému mestu zrušili pamiatkari vyhlásenú pamiatkovú zónu, pretože…

Veď to poznáte. Reklamy. Prestavby. Fasády zbavené ozdobných prvkov. Historické domy často ešte stoja, ale v poriadne zredukovanej podobe.

Trstená bola zároveň súperom Tvrdošína. Začiatkom 20. storočia mala najviac obyvateľov spomedzi štyroch súčasných miest na Orave. V rafinérii pracovali desiatky zamestnancov. Počas prvej Československej republiky práve tu sídlil okres, pod ktorý patril aj Tvrdošín. Ten zas dostal prednosť v 90. rokoch.

Nie všetko v Trstenej je len o zrušenej pamiatkovej zóne. Tunajšia synagóga je najzachovalejšia na Orave. Kostol svätého Martina pochádza pôvodne z 15. storočia, aj keď s gotikou jeho dnešná podoba veľa spoločné nemá. Ľudia ako ja si zrejme všimnú najprv jeho vežu so štyrmi malými vežičkami. Takto ju však upravili až po druhej svetovej vojne, pôvodná veža bola poškodená počas bojov.

V bývalom františkánskom kláštore v 18. storočí založili nižšie gymnázium. Mestský úrad sídli v niekdajšom obecnom dome, ktorý bol pôvodne vilou riaditeľa belgickej banskej spoločnosti a stál v neďalekom Lieseku. Po jej krachu ho podľa webu obce odkúpil obchodník Móric Maťuga, historickú budovu rozobrali a presťahovali do Trstenej.

Po nedávnej rekonštrukcii trochu stratila patinu. Nápis Obecný dom bol nahradený slovami Mestský úrad.

V kúrii rodiny Wilcsekovcov funguje malé mestské múzeum. Archivár Marek Ďurčo však vedel o meste porozprávať toľko zaujímavého, že sme si odniesli oveľa viac než len dojmy z vystavených exponátov.

Wilcsekova kúria

Trochu histórie: Na okraji centra Trstenej nájdeme ulicu Jána Hertela. Možno si na nej všimneme hostinec z 19. storočia alebo súčasnú autobusovú stanicu, teraz sa však sústreďme na názov ulice. Ján Hertel a jeho synovia dostali v roku 1371 od kráľa Ľudovíta I. právo založiť osadu v chotári Tvrdošína.

Jej názov bol pôvodne Bingenstadt, neskôr Stadsek, Nadazd a Thrstene. Územie dnešného mesta bolo osídlené už skôr, no rok 1371 bol pre Trstenú významný.

Podobne ako do iných miest na Slovensku aj do Trstenej prišli nemeckí kolonisti, ale tiež osadníci z Tvrdošína a Poľska. Trstená získala aj právo meča, inými slovami výsadu popravovať ľudí.

Oligarcha a spojenec kráľa Žigmunda Luxemburského, Ctibor z Ctiboríc, ako pán Oravy Trstenej výsady zrušil, no Žigmund jej ich vrátil a pridal ešte oslobodenie od cla a tridsiatkov na tovary z Poľska.

Trstená potom prežila to, čo aj ďalšie oravské mestečká a dediny. Teda šírenie evanjelického náboženstva a potom zas rekatolizáciu súvisiacou aj s porážkou protihabsburského povstania Imricha Thökölyho, plienením litovských vojsk Kazimíra Sapiegu a neúspechom ďalšieho povstania Františka II. Rákociho. Mala svoje dobytčie trhy aj cechy kožušníkov, obuvníkov, čižmárov, tesárov, kolárov či hrnčiarov.

A tiež židovské obyvateľstvo, ktoré po pripojení Haliče k habsburskej monarchii v 18. storočí postupne posilnili noví prisťahovalci. Koncom 19. storočia už pokrývali polovicu výdavkov mesta, píše vo svojej knihe Trstená včera a dnes Janka Chlustinová.

V úvode ste si mohli prečítať, že Trstená bola začiatkom 20. storočia najväčšia zo súčasných oravských miest. V roku 1910 mala 2300 obyvateľov, teda viac než Dolný Kubín, Námestovo aj Tvrdošín. Zázrivá, ktorá je dodnes dedinou, ich však mala 3000.

Židovské obyvateľstvo tvorilo necelých 10 percent populácie Trstenej, hoci viaceré domy na námestí patrili práve židovským podnikateľom, napríklad Kornhauserov alebo Fischerov dom.

Bývalý Fischerov dom

V tomto období už Trstená mala železnicu, postavili ju v roku 1899 a viedla z Kraľovian až do dnešného Poľska. 

Tu sa vrátime k trstenskému obecnému domu. Investície na Orave podnietil záujem o uhlie. V susednej obci Liesek sa v roku 1894 usadila belgická ťažobná spoločnosť. Lenže nádej, že by Orava svojou ťažbou dokázala konkurovať ostravskému regiónu, sa ukázala ako márna. Už v roku 1904 Belgičania podľa webu obce Liesek odišli na Kaukaz a vila riaditeľa sa stala najprv hostincom a neskôr obecným domom v Trstenej.

Jej kupcom bol podnikateľ Móric Maťuga, ktorý stál aj za trstenskou rafinériou. Vyrábať začala v roku 1906 v lokalite Hámričky a stala sa prvým väčším oravským priemyselným podnikom. Za prvej Československej republiky slúžila už najmä ako sklad benzínu a petroleja.

Tento účel sa ukázal po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 ako osudný. Slovenskí vojaci využívali pohonné látky z rafinérie, no keď museli ustúpiť pred Nemcami, vypustili benzín do potoka, odkiaľ sa dostal až do rieky Orava.

Ak by ste sa vybrali smerom k Hámričkám, malú stopu po rafinérii ešte nájdete. Priečelie jednej z budov je súčasťou tamojšieho skladového areálu.

Vznik rafinérie ešte neznamenal, že sa Trstená stala čisto priemyselným mestom. Polovicu obyvateľov tvorili roľníci. A keby ste si v zubereckom skanzene pozreli jednoduchú hrnčiarsku pec z Trstenej datovanú do roku 1918, pripomínala by vám ktorúkoľvek hornooravskú obec.

Podľa Chlustinovej sa v meste aj počas maďarizácie úradovalo po slovensky. V Trstenej sa narodil kňaz a jazykovedec Martin Hattala, ten, ktorý v 50. rokoch 19. storočia do slovenčiny zaviedol ypsilon. Nebol v tom však sám, spolupracoval s ním Michal Miloslav Hodža a zmenu schválili aj Štúr a Hurban. Väčšinu svojho života Hattala v Trstenej nežil.

Hotel Roháč

Začiatkom 20. storočia sa už v Trstenej k maďarskému materinskému jazyku hlásila viac než desatina obyvateľov a pre pokroky v maďarizácii ju nazývali aj Kis Debrecen, napísala Chlustinová.

Pomery sa však môžu rýchlo zmeniť. Dvanásť rokov po rozpade Rakúsko-Uhorska, v roku 1930 za prvej Československej republiky, sa k maďarskej národnosti neprihlásil v Trstenej žiaden občan. Sčítanie uvádzalo nulu.

Prvú republiku v Trstenej pripomína jubilejný pamätník na okraji mesta. Odkazuje na desať rokov Československa a na padlých v prvej svetovej vojne. Podľa publikácie od Chlustinovej však prijalo mnoho Trstenčanov novú republiku chladne. Československé vojská po príchode rozstrieľali kamenný kríž, čo v tunajšom katolíckom prostredí nemohlo byť prijaté dobre.

Ďalšou okolnosťou bol zápas o gymnázium. V Trstenej vyučovalo študentov ešte v časoch Uhorska kráľovské katolícke štvortriedne gymnázium. Za prvej republiky aj v Trstenej, aj v Dolnom Kubíne fungovali nižšie gymnáziá a obe mestá zápasili o to, aby sa ich gymnázium stalo vyšším, pričom druhé by zaniklo.

Rozhodnutím ministra školstva Ivana Dérera dostala čierneho Petra Trstená a jediné gymnázium zostalo v Dolnom Kubíne. Trstenské sa podľa webu školy obnovilo na začiatku roku 1939, keď už pomníchovské zmenšené Československo dožívalo.

Treťou súvislosťou bola ekonomika. Aj Trstenú postihlo vysťahovalectvo, z 2900 obyvateľov v roku 1918 zostalo v roku 1940, už za slovenského štátu, necelých 2400.

K tragédii trstenských židov sa tu ešte vrátime, pretože ich osudy v okrese veľmi podrobne zmapoval Martin Garek a priamo v meste zas Mária Planietová. V Trstenej sa narodil v roku 1902 Marcel Schein, vedec, ktorý v USA spolupracoval s Albertom Einsteinom. V 19. storočí pomohli židovskí lekári svojimi opatreniami brzdiť šírenie cholery a Orava mala v rokoch 1876 až 1880 najnižšiu detskú úmrtnosť v Uhorsku, napísala Mária Planietová.

Židovský cintorín

Arizácia za slovenského štátu napredovala pomaly, ale isto, a to aj v oravských obciach, ktoré boli pričlenené k Slovensku od nacistami obsadeného Poľska. Pred samotnými deportáciami židov neraz udali za nelegálnu prácu, ktorú im štát zakazoval bez toho, aby im poskytol možnosť uživiť sa. V roku 1930 sa v Trstenej hlásilo k židovskému náboženstvu 147 ľudí, v roku 1948 žilo v Trstenej 12 židov. Aj podľa Gareka, aj podľa Planietovej sa navyše stretávali s chladným prijatím.

A čo výnimky? Platilo sa za ne a boli dočasné. Planietová uvádza, že v Trstenej získalo výnimky 15 ľudí, z nich sa však len osem preukázateľne dožilo konca vojny. Výnimky priamo od prezidenta boli podľa nej na celej Orave dohromady dve.

Nacistické represálie (v lokalite Halečková nacisti v decembri 1944 zavraždili viacero ľudí) potom vystriedali komunistické. Starostu Augustína Pánika odvliekla sovietska NKVD na Sibír a vrátil sa až po dlhom čase. Rodina Wilcsekovcov bola považovaná za nepriateľský živel a do polovice kúrie nasťahovali policajnú stanicu. Občania si chodili vybavovať doklady cez spoločný vchod.

V roku 1960 Trstená stratila štatút okresného mesta, no zmenila sa podobne ako iné mestá v socialistickom Československu. Historickú budovu súdu na námestí nahradil škatuľovitý obchodný dom. Faru z 18. storočia zbúrali až v roku 1990, teda už po revolúcii. Prišiel však aj priemysel, za socializmu vyrábala fabrika na spotrebnú elektroniku, ktorá patrila pod závod v Nižnej. Pobočka Turčianskych strojární zas produkovala lesné traktory.

Nemocnicu získala Trstená ešte v roku 1948 ako prvá na Orave. Mešťanosta Pánik o ňu žiadal ešte v roku 1935 a stavať sa začala za slovenského štátu. Dovtedy bola Orava odkázaná na najbližšiu nemocnicu v Ružomberku.

Betlehem vo Wilcsekovej kúrii

Vo Wilcsekovej kúrii v čase našej návštevy vystavovali betlehem, ktorý približne sedem rokov vytvárali bratia Ján a Ľubomír Hoľmovci. Jeho súčasťou je viac než 500 figúrok, oravské kostoly a hrad. 

Medzi postavičkami nie sú len svätci, ovčiari, plátenníci, hrnčiari, mlynári alebo oráči, ale aj pytliaci, pijani alebo bitkári. Priamo pred návštevníkmi sa sugestívne škľabia hriešnici reprezentujúci sedem hriechov. Za nimi sa mračia anjeli. Umelecké dielo oživuje tradície netradičným prvkom, prídete na to však až vtedy, keď si hlinené figúrky lepšie obzriete.

Aj história Trstenej je takáto pestrá. Nedá sa zjednodušiť na pekný kostol ani na zateplený dom prekrytý reklamami.

Pramene:

…Janka Chlustinová a kol.: Trstená včera a dnes. Štúdio F, Námestovo 2001.
…Mária Planietová: Stratený svet (Židia v Trstenej). Mesto Trstená 2020.
…Martin Garek: Židia v Trstenskom okrese v rokoch 1938 – 1945. Ústav pamäti národa 2025.
…Lýdia Vojtaššáková: Pamiatkari chcú historické námestie Trstenej škrtnúť z ochrany. MY Orava, 2015.
…Nadežda Chovančáková: Prvá oravská nemocnica má sedemdesiat rokov, čo sa za ten čas udialo? MY Orava 2018.
…Boj o trstenskú rafinériu v roku 1944 vyústil do ekologickej pohromy. TASR, 2019.
…gmhtrstena.edupage.org (web Gymnázia Martina Hattalu)
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…web mesta Trstená (trstena.sk)
…web obce Liesek (obecliesek.sk)
…Štatistický lexikon obcí v krajine Slovenskej (sčítanie z roku 1930, digitalniknihovna.cz)
…Historicko – demografický lexikón obcí Slovenska 1880 – 1910 (statistics.sk)
…mestské múzeum

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Trstenej

Zaujímavé články o Trstenej

Fotogaléria

Fotky sú z roku 2024. Popisy sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR, knihy Janka Chlustinová a kol.: Trstená včera a dnes, webu mesta Trstená a IAJGS.