Žilina - o mestách.sk

Žilinským právom sa riadili viaceré mestá na území Slovenska,
evanjelici si v roku 1610 vytvorili v Žiline cirkevnú organizáciu,
na námestí sú meštianske domy s arkádami,
na ďalších uliciach pamiatky z 19.-20. storočia, keď mesto rástlo po výstavbe košicko-bohumínskej železnice,
moderná synagóga z prvej republiky, ktorú prevádzkuje občianske združenie Truc sphérique ako priestor pre umenie,
zámok v Budatíne a drevený kostolík v Trnovom.

Tak spontánne, čo vám napadne ako prvé? Katolícke mesto? Nacionalizmus? Slota? Jasné, istý čas to pre Žilinu boli dôležité charakteristiky. V súčasnosti sa však veci menia rýchlo. A história je oveľa pestrejšia a aj preto je zaujímavá.

V Žiline na začiatku 17. storočia zakladali evanjelici svoju cirkevnú organizáciu. Tam, kde boli v 90. rokoch 20. storočia pomerne silné protičeské nálady, nájdeme množstvo budov z prvej Československej republiky. Tie výstavnejšie, ako finančný palác, sú v centre. Ďalšie zas v štvrtiach ako Malá Praha či Svojdomov. Aj podlubia na námestí vám môžu pripomínať Česko.

V meste, kde kedysi bodovala SNS, sú dobre zachované židovské pamiatky. Nielen dve synagógy, z ktorých tú známejšiu využíva občianske združenie Truc sphérique. Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler práve v Žiline spisovali svedectvo o Osvienčime.

A čo Maďari, proti ktorým staval svoju politickú aj ekonomickú kariéru Ján Slota? Žilina sa stala za Uhorska železničnou križovatkou, vtedy začala vyrábať chemická fabrika Hungaria, súkenka a celulózka (dnešné Metsä Tissue). Žilina sa potom stala najväčším mestom na severe Slovenska, kým v 19. storočí ním bol Ružomberok.

Trochu histórie: Ak by ste si chceli predstaviť Žilinu niekedy v polovici 13. storočia, skúste to takto. Existovali dva kostoly, jedným z nich bol predchodca dnešného kostola sv. Trojice, druhým kostol svätého Štefana na Závodskej ulici. Ten sa dodnes považuje za najstarší kostol v Žiline. Od centra ho však oddeľuje výpadovka aj železničná trať do Rajca, takže turisti ho príliš obdivovať nechodia. V raných časoch nemusel patriť priamo k Žiline, ale k niektorej priľahlej osade.

Vedľa kostola v dnešnom centre si miestni zemepáni začali budovať panské sídlo. Už ho nehľadajte. Archeológom sa podarilo objaviť základy obytnej veže, pohltilo ich však obchodné centrum. A čo súčasné Mariánske námestie s jeho arkádami? Ešte zrejme nebolo. Vystavali ho až po príchode hostí, teda nemeckých obyvateľov, zo sliezskeho Tešína po roku 1280. Rovnako aj celú sieť ulíc, ktoré sa z neho rozbiehajú. Táto štruktúra existuje do veľkej miery dodnes.

Keď sa stala Žilina po smrti Matúša Čáka v roku 1321 znovu kráľovským majetkom, ktorým už bola krátko koncom 13. storočia, prišli viaceré mestské výsady. Najprv oslobodenie od mýtnych poplatkov v okolitých mestách od kráľa Karola Róberta, potom aj jarmok od ďalšieho anjouvského panovníka Ľudovíta I.

Ten v roku 1381 vydal aj nariadenie Pro Slavis, o ktorom sa učilo aj v školách. Po sťažnostiach, že Nemci nedodržiavajú pomerné zastúpenie v mestskej rade, rozhodol, že kreslá budú rozdelené rovným dielom medzi Nemcov a Slovákov.

Po husitských vpádoch v 30. rokoch 15. storočia by už takéto nariadenie zrejme nebolo potrebné. Nemci sa pravdepodobne z veľkej časti odsťahovali a Slováci získali v meste prevahu. Žilina bola medzi kráľovskými mestami v tomto výnimkou. Žilinská mestská kniha obsahuje záznamy v slovenčine z 15. storočia.

Mala však aj svoje ďalšie osobitosti. Jednou z nich bola funkcia dedičného richtára, ktorú si Žilinčania prevzali z Tešína. Na rozdiel od iných miest tak nebol volený. S funkciou sa dalo aj obchodovať a prenajímať ju iným rodom.

Ďalšou bolo žilinské právo. Peter Chlepko na portáli historylab napísal, že sa postupne rozšírilo z Považia na Kysuce a Oravu a do konca stredoveku sa ním riadilo 80 lokalít, čo z neho urobilo najväčší právny okruh na území vtedajšieho Slovenska.

Smola pre Žilinu spočívala v tom, že Tešín sa nenachádzal v Uhorsku, no Žiline slúžil v sporných prípadoch ako odvolacie miesto. Ľudovít I. to chápal ako možnosť cudzieho zemepána zasahovať do uhorských záležitostí a Žilinčanom nariadil vybrať si niektoré z domácich práv. Mešťania sa potom rozhodli pre Krupinu, kam sa aj odvolávali.

*Ulice z Mariánskeho námestia sa rozbiehajú v pravých uhloch*

A ešte jedna osobitosť. V centre Žiliny síce dodnes nájdete názvy ulíc Dolný val a Horný val, no kamenné hradby na rozdiel od iných kráľovských miest Žilina nemala. Prečo? Žilinčania si ich jednoducho nepostavili, aj keď ich k tomu vyzývali králi Žigmund Luxemburský a neskôr aj Matej Korvín. Nepomohli ani daňové prázdniny.

Na obranu sa uspokojili s násypmi, palisádami, priekopami a okolitým strmým terénom. Preto existujú Dolný val a Horný val, no žiadna stopa po kamennej hradbe.

Neskôr akoby sa to Žiline vymstilo. Najprv ju získal Ján Zápoľský, ktorý po bitke pri Moháči v roku 1526 mesto požičal Burianovi Svetlovskému z Vlčnova. Žilina definitívne prestala byť kráľovským mestom a zostala len menej významným mestom zemepanským. Jej pánom bol ten, kto ovládal strečnianske panstvo. Burianovi sa pripisuje stavba veže pri kostole, dnes nazývanej Burianova zvonica.

Ďalší z pánov Rafael Podmanický si žilinský kostol opevnil a podľa dokumentu pamiatkového úradu o žilinskej pamiatkovej rezervácii areál využíval ako kaštieľ. Funkciu kostola mu zas vrátil Mikuláš Dersffy, za ktorého sa zmenilo aj patronícium na svätú Trojicu.

Šestnáste storočie je zároveň obdobím, keď sa Žilina stala jedným z centier reformácie. Fungovalo tu gymnázium a v roku 1610 v Žiline zasadala pod vedením palatína Juraja Turza synóda, ktorá položila základy evanjelickej organizácie na dnešnom Slovensku. Turzo to nemal ďaleko, keďže sídlil na zámku v neďalekej Bytči. Tlačiareň rodiny Dadanovcov, ktorá mala korene medzi emigrantmi z Čiech po porážke na Bielej hore, fungovala v rokoch 1665 až 1715, píše Turistická informačná kancelária v Žiline.

Ako to bolo aj v iných uhorských mestách, reformáciu postupne nahradila protireformácia. V roku 1685 prišli do Žiliny jezuiti, neskôr založili gymnázium. Františkáni nasledovali jezuitov do Žiliny až v roku 1704, kláštor a kostol si však postavili o niečo skôr než jezuiti. Jezuitský kostol, ktorý zaberá veľkú časť jednej strany Mariánskeho námestia, vyrástol až v polovici 18. storočia.

*Mariánske námestie, bývalý jezuitský kostol a kláštor.*

Koniec 18. a začiatok 19. storočia označujú pamiatkari za vrcholný úpadok mesta. Košicko-bohumínska železnica, teda dnešná trať z Ostravy do Žiliny a ďalej smerom do Košíc, sa do Žiliny dostala až v roku 1871, Považská železnica smerom do Trenčína ešte o desaťročie neskôr.

Zo Žiliny sa stal dopravný uzol. Nasledoval vznik veľkých podnikov. Začiatkom 90. rokov 19. storočia začala vyrábať súkenka, ktorá postupne nabrala 1600 zamestnancov, pred prvou svetovou vojnou bola najväčšou textilkou v Uhorsku a vyvážala do Európy, Ázie aj Ameriky. Prvým majiteľom bol brniansky priemyselník Karol Löw. Z československých čias bola známa ako Slovena, pôvodný názov však bol Maďarská továreň na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce.

Takmer v rovnakom čase začala fungovať aj chemická továreň Hungária. Začiatkom 20. storočia sa k nim pridala celulózka s českým a slovenským kapitálom, neskôr aj dechtáreň a zápalkáreň. Rástol aj počet obyvateľov. Kým v roku 1880 ich bolo zhruba 3200, v roku 1910 sa ich počet takmer strojnásobil. Z toho viac než polovica uvádzala slovenčinu ako materinský jazyk.

Práve z obdobia záveru Uhorska pochádza nielen množstvo žilinských pamiatok, ale aj celých ulíc. Web zilina-gallery ako najvydarenejšiu secesnú stavbu v meste označuje Rosenfeldov palác zo začiatku 20. storočia. Jeho majiteľom bol židovský bankár Ignác Rosenfeld. Dnes slúži ako kultúrny priestor.

Viaceré weby píšu, že bol inšpirovaný viedenským Belvederom. Neviem to posúdiť, no budova je nápadne pekná. Keď som sa však snažil odfotiť Belveder vo Viedni, musel som si počkať, kým tak urobia iní turisti. Pred žilinským palácom som na iných turistov čakať nemusel, len na prechádzajúce autá a trolejbusy po Hurbanovej ulici.

Z konca 19. alebo začiatku 20. storočia pochádzajú aj Národná ulica spájajúca stanicu a centrum mesta vrátane bývalého kráľovského súdu, ulica Kálov s remeselníckym domom, niekdajšia reálna škola, vily v Sade SNP alebo bývalá Uhorská kráľovská očná nemocnica, o ktorej vznik sa zaslúžil žilinský lekár židovského pôvodu Vojtech Spanyol. Nemocnicu potom istý čas sám viedol, neskôr bol primárom očného oddelenia, píše TIK Žilina.

Mesto malo viacerých známych lekárov. Dušan Makovický, ktorý bol osobným lekárom ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého, žil v rokoch 1894 až 1904 v Babuškovom dome na kraji historického centra. Neskôr tam býval ďalší známy lekár Ivan Hálek.

Práve on vítal aj ubytoval v meste ešte jedného lekára, najmä však politika Vavra Šrobára, keď prišiel v decembri 1918 do Žiliny viesť ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Československá republika síce vtedy už existovala, no na slovenskom území to bolo badateľné len málokde. Žilina patrila podobne ako predtým Skalica k málo mestám, kam sa Šrobár vôbec mohol ako-tak dostať. V Žiline využívala Šrobárova vláda viacero budov. Jednou z nich je Bacherova vila, ďalšou budova bývalého uhorského ministerstva orby na Národnej ulici.

Československo medzičasom bojovalo o Bratislavu, kam sa napokon Šrobár mohol presunúť vo februári 1919. Vtedy sa však ešte pri Dunaji veľmi bezpečne necítil.

Za prvej republiky bola Žilina najväčším mestom na severnom Slovensku. Aj to sa na centre mesta prejavilo. Na viacerých miestach vyrástli moderné budovy. Žilina má funkcionalistickú synagógu, akú inde na Slovensku budete hľadať len ťažko. Jej autorom je berlínsky architekt Peter Behrens. V Nemecku je skôr známy vďaka priemyselným budovám, ale podieľal sa aj na nápise Nemeckému ľudu na budove berlínskeho Reichstagu.

*Neologická synagóga architekta Petra Behrensa z prvej republiky. Občianske združenie Truc sphérique v nej organizuje výstavy. Hurbanova ulica.*

Nie vždy sa výstavba novej architektúry zaobišla bez búrania. Na Mariánskom námestí je príkladom dom podnikateľskej rodiny Preissovcov, ktorý okresný úrad povolil, napriek nesúhlasu pamiatkarov, v roku 1933. Autorom bol známy funkcionalistický architekt Milan Maximilián Scheer a majiteľ mal na ňom (bez stavebného povolenia) aj reklamný svetelný nápis.

Ak by vám to nestačilo, pozrite sa na Mariánskom námestí ešte na Trojdom. Tam sa búralo nadvakrát, pôvodné historické budovy má na svedomí za prvej republiky Považská agrárna a priemyselná banka. Hoci ju projektovali ďalší známi funkcionalistickí architekti Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei, podľa TIK Žilina obyvateľov mesta rozdelila. „Bolo viac ako evidentné, že tam nepatrí,“ píše kancelária na svojom webe. Následne však v 90. rokoch zbúrali aj bývalú banku a postavili takzvaný Trojdom, ktorý siluetou napodobňuje susedné meštianske domy.

Už spomínaný architekt Scheer sa v Žiline činil, navrhol aj Finančný palác, obchodné domy a vily. Svoje stopy však zanechal aj Milan Michal Harminc (moderný evanjelický kostol) a Juraj Tvarožek (pošta).

V modernom štýle pokračovala výstavba v Žiline aj za Slovenského štátu, ktorého korene sú aj v Žiline. V Katolíckom dome, pár dní po Mníchovskom diktáte, totiž podpísala HSĽS 6. októbra 1938 s občianskymi stranami dohodu, ktorá viedla k autonómii Slovenska. Ministrom pre správu Slovenska sa stal Jozef Tiso.

Mešťanostom Žiliny bol v rokoch 1939 až 1945 Vojtech Tvrdý. Ako poslanec snemu sa podieľal na arizačnom zákone, v Žiline zas na výstavbe Reprezentačného domu, Farských schodov a tržnice. Jana Stráska v zborníku Ústavu pamäti národa poukazuje na jeho snahy prenasledovaným židom pomôcť. Sám podľa jej článku ukrýval 16 židov vo svojom dome.

V žilinských kasárňach pritom fungovalo zberné stredisko pre židovské obyvateľstvo, ktoré potom končilo v táboroch smrti. Tvrdý odmietol, aby fungovalo na mestských pozemkoch, kasárne boli na štátnych. Po rýchlom potlačení vzbury slovenskej posádky na začiatku SNP ho zatklo gestapo a prepustili ho po zásahu Tisa. V povojnových procesoch bývalého mešťanostu neodsúdili, no v Žiline už pôsobiť nemohol.

Dnes stojí pred žilinskými kasárňami pamätník deportácií. Tvorí ho aj výsek koľaje, pre väčšinu koniec cesty. Neďaleko odtiaľ dovidíte na kostol sv. Štefana, zrejme najstaršiu stojacu pamiatku v meste. Koniec a začiatok sú si tu veľmi blízko.

So Žilinou sa však spája aj príbeh tých, čo prežili. Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler spísali po úteku z tábora Auschwitz-Birkenau v bývalom žilinskom židovskom starobinci (ďalšej budove od architekta Scheera) správu o vraždení vo vyhladzovacom tábore. V Žiline ich prijali zástupcovia židovskej obce, ktorí tam stále žili. Správa sa rozšírila do sveta, no spojenci rozhodujúce akcie proti táborom smrti nepodnikli.

Rast Žiliny medzi najväčšie slovenské mestá sa dovŕšil za komunizmu. V roku 1930 mali napríklad ešte Nové Zámky, Komárno alebo Trnava viac obyvateľov než Žilina, neskôr už nie. Pribudli sídliská Vlčince, Solinky, Hliny a Hájik. Súčasťou Žiliny sa stal Budatín so svojím zámkom, Bytčica so svojimi kaštieľmi alebo Trnové s dreveným kostolíkom.

Podoba zámku je výsledkom rekonštrukcie za Čákiovcov po požiari v roku 1849. Ladislav Čáki mal vtedy na hrade maďarskú domobranu, na ktorú zaútočili cisárske vojská a slovenskí dobrovoľníci. Podľa TIK Žilina požiar vznikol nedopatrením, keď odchádzajúce vojská nechali bez dozoru horieť oheň. Dnes zámok využíva Považské múzeum.

*Hradisko Veľký Straník z laténskej doby*

Keď som navštívil Žilinu v roku 2008, na Hlinkovom námestí ešte stála historická fara. Nevedel som si predstaviť, že v ten istý rok padne za obeť nákupnému centru podnikateľa Georgea Trabelssieho. Mesto síce skonštatovalo, že faru zlikvidovali bez povolenia, proti búraniu však nezasiahlo, aj keď Slota už nebol primátorom. Môžete si vygoogliť články, kde investor sľuboval postaviť vernú kópiu. Už sa na ne zabudlo. Ľubomírovi Chobotovi zo Združenia na záchranu Lietavského hradu sa podarilo zachrániť secesnú kachľovú pec, ktorá by inak skončila na skládke.

Ak by fara stála, možno by sa dočkala rekonštrukcie tak ako iné žilinské pamiatky. Zmenil sa napríklad Rosenfeldov palác, z tmavej farby fasády je dnes svetlá, takmer biela. Považská galéria v bývalej uhorskej žandárskej stanici bola žltá. Teraz je modrá aj s nadstavbou ocenenou cenou CE ZA AR. Jezuitský kostol na námestí bol dožlta, teraz je dobiela a v kláštore sa dá navštíviť galéria. Niektoré obrazy boli počas mojej návštevy vystavené v bývalom rajskom dvore.

Žilina má síce najmenej pamiatok spomedzi ôsmich slovenských krajských miest, platí to však o tých oficiálnych, ktoré sú evidované v zozname pamiatkového úradu. Nájde sa ešte mnoho ďalšieho neoficiálneho, ale početného.

Stačí sa pozrieť na stránku žilinskej turistickej informačnej kancelárie. Historické domy od stredoveku po moderné časy sú tam podrobne rozpísané, dá sa zistiť, kto a kedy ich postavil, komu patrili a čomu sa venovali ich majitelia. Na historickom Mariánskom námestí si môžete rozkliknúť každý dom. Máloktoré mesto to má takto spracované.

Navyše, existuje aj stránka Žilina Gallery Jozefa Feilera, kde je všetko nafotené (a to viackrát) ulica po ulici. Klobúk dolu. Aj preto som premýšľal, čo vôbec môžem ešte na tomto webe urobiť.

Jediné, čo môžem v takýchto prípadoch ponúknuť, je skromný výber. A aj ten bol dosť dlhý.

Pramene:

…Ján Lenčo: Žilina a okolie. Neografia, Martin
…Jozef Gargulák, Vladimír Križo: Žilina a okolie. Šport, Bratislava 1983
…Marián Mrva: Žilina na starých pohľadniciach. Dajama, Bratislava 2008.
…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Historický ústav SAV, Bratislava 2010.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej rezervácii v Žiline
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…tikzilina.eu
…zilina-gallery.sk
…Jana Stráska: Prejavy filosemitizmu v činnosti Dr. Vojtecha Tvrdého. In: Život v Slovenskej republike, Slovenská republika 1939 – 1945 – očami mladých historikov IX. Ústav pamäti národa, 2010.
…Ladislav Kavecký: Podľa dohľadu rozobrali žilinskú starú faru protizákonne. MY Žilina, 2008
…Peter Chlepko: Žilina a žilinské právo. HistoryLab.sk, 2016

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk..

Čo sa dá navštíviť v Žiline