Námestie generála Klapku s radnicou (uprostred), Zichyho palácom (vľavo) a zakrytým bývalým nájomným domom komárňanskej sporiteľne.
  • Na prelome 19. a 20. storočia bolo jedným zo štyroch najvýznamnejších miest na území Slovenska,
  • tunajšiu pevnosť sa na rozdiel od Nových Zámkov nepodarilo Turkom dobyť,
  • v centre je šesť historických kostolov rôznych vierovyznaní vrátane srbského pravoslávneho, župný dom, radnica, Zichyho palác či dôstojnícky pavilón,
  • zo židovských pamiatok sa zachovali dve prestavané synagógy, jedna modlitebňa a cintorín.

Kráčate po ulici a po vašom boku sa tiahne vysoké murované opevnenie. Občas vidíte baštu, občas oblúkový vchod. Občas je zamurovaný a občas sú doň vtlčené plechové dvere. Niekde je reštaurácia, niekde skladisko, niekde kroviny, inde obchod a niekde sa len tak poprechádzate. A to ste ešte len pri predsunutej Palatínskej línii komárňanskej pevnosti.

Celý pevnostný systém mal v 19. storočí poňať 200-tisíc vojakov, a Slovensko sa spolu s Maďarskom snažilo o jeho zápis na zoznam UNESCO.

Zatiaľ sa to nepodarilo, no aj tak si možno poviete, a takéto niečo tu stojí len tak? Prečo sa o tom nehovorí viac?

Komárno by si väčšiu pozornosť zaslúžilo. Nepovažuje sa za top destináciu, kam by ľudia hromadne chodili za pamiatkami, aj keď bolo koncom 19. a začiatkom 20. storočia mestom s postavením župy a takýto štatút mali v tom čase na území Slovenska už len Bratislava, Košice a Banská Štiavnica. Za komunizmu prišlo o časť centra, ale mnohé zostalo.

Trocha histórie: Za Rimanov sa pri dnešnej obci Iža neďaleko Komárna nachádzal rímsky kastel, oproti pri dnešnom maďarskom brehu Dunaja ležal rímsky tábor a mesto Brigetio. Súčasné územie Komárna mohlo byť podľa pamiatkarov jedným zo sídel avarského kaganátu, neskôr zas Nitrianskeho kniežatstva. Asi si pamätáte na spor o sochu Cyrila a Metoda v Komárne, ktorí možno prišli na územie Veľkej Moravy práve tadiaľto.

Kráľ Belo IV. (1235 – 1270) udelil mestu práva podľa budínskeho vzoru a na komárňanskom hrade sa zdržiaval aj Matej Korvín (1458 – 90). Prestavať ho dal na luxusné renesančné sídlo a z Komárna urobil sídlo dunajskej flotily.

Stredoveké pamiatky Komárna sú však takmer úplne vymazané, hrad prešiel v 16. až 17. storočí prestavbami na pevnosť, ktorá mala odolať Turkom a potom zas napoleonským vpádom.

Stará pevnosť. Ak chcete vidieť to podstatné, treba ísť na prehliadku, zvonku uvidíte najmä vysoké múry.

S jej výstavbou sa začalo v roku 1546 ešte za prvého habsburského panovníka Uhorska Ferdinanda I. (1526 – 1564). Tri roky predtým dobyli Turci Ostrihom a predtým ešte Budín, takže sa Komárno zrazu ocitlo na hranici štátu a zapĺňali ho utečenci.

V 17. storočí komplex rozšírili výstavbou takzvanej Novej pevnosti, ktorá pohltila aj časť vtedajšieho mesta.

Bola naozaj nedobytná? Na bratislavskej katedre histórie sa tradovala chytáková otázka, kedy Turci dobyli Komárno. Správna odpoveď mala byť nikdy.

Pevnosť nepadla, hoci sa Turkom v 17. storočí podarilo ovládnuť severnejšie položené Nové Zámky a samotné mesto Komárno viackrát vyplienili a podpálili nielen Osmania, ale aj vojaci z pevnosti.

V roku 1849 sa v pevnosti bránili uhorskí vojaci Habsburgovcom ešte týždne po porážke pri Világosi, ich veliteľ György Klapka nakoniec vyjednal čestnú kapituláciu.

To sme však už v inom historickom období. S koncom tureckých vojen prišli pokojnejšie roky. Historik Michal Mácza uvádzal, že v roku 1715 bolo Komárno s 8300 obyvateľmi dokonca najľudnatejším mestom na území dnešného Slovenska. Mária Terézia v roku 1745 povýšila Komárno na slobodné kráľovské mesto s vlastnou samosprávou.

Ak mesto utrpelo, bolo to najmä v dôsledku zemetrasení alebo požiarov. Po zemetrasení v roku 1783 dokonca úrady dovolili stavať maximálne dvojpodlažné budovy. Dnešná historická časť Komárna pochádza typicky z 18., 19. alebo začiatku 20. storočia.

Dôstojnícky pavilón z 19. storočia.

Pozrime sa napríklad na centrálne námestie generála Klapku. Radnicu postavili pôvodne v 18. storočí, hoci jej súčasná podoba s vežičkou je výsledkom neskoršej prestavby. Zičiho palác je ešte zo 17. storočia, vtedy dostal tento rod komárňanské panstvo od habsburského panovníka Leopolda I. No a bytový dom Prvej komárňanskej sporiteľne oproti palácu pochádza z 19. storočia.

S takmer 20-tisíc obyvateľmi bolo Komárno v roku 1900 tretím najväčším mestom zasahujúcim územie Slovenska. Do tohto počtu sa ráta aj dnešný maďarský Komárom, s ktorým tvorilo jedno mesto.

Dnešné historické kostoly ešte dokladajú, aké bolo Komárno kozmopolitné. Okrem katolíckych kostolov, evanjelického, kalvínskeho, tu nájdeme aj historický srbský pravoslávny chrám a židovské synagógy, dnes už prestavané, ale aspoň nezbúrané.

Najväčší z kostolov je zasvätený sv. Ondrejovi a pri jeho výstavbe v 18. storočí bol použitý aj materiál z rozobranej novozámockej pevnosti. Keď ho poškodilo zemetrasenie, vymaľoval ho barokový maliar Ján Lukáš Kracker, ktorého diela zdobia aj pražský Chrám sv. Mikuláša, jasovský kláštor alebo šaštínsku baziliku.

Najstarší je zas bývalý františkánsky kostol zo 17. storočia, ktorý neskôr slúžil ako vojenský a v posledných rokoch ho využívala Galéria Limes. Srbský pravoslávny kostol z 18. storočia stojí neďaleko Dunaja. Mnohí Srbi sa do Komárna prisťahovali pod tlakom Turkov a z viacerých sa stali úspešní obchodníci.

Román spisovateľa Móra Jókaia Zlatý človek zobrazoval jedného z nich, Jánosa Domonkosa. Aj keď postavu autor dotvoril, Domonkos skutočne existoval. Jeho oblečenie sa nachádza v Podunajskom múzeu. V Jókaiových časoch sa už srbská menšina postupne asimilovala.

Bývalé kolégium reformovanej cirkvi z 18. storočia

Samotný Jókai vzišiel z kalvínskeho prostredia, jeho predkovia sú pochovaní na kalvínskej časti komárňanského cintorína. Kult tohto spisovateľa sa tiahne už od jeho života v 19. storočí, ulica bola po ňom pomenovaná v Komárne ešte za jeho života. Sochu pred kultúrnym palácom mu v roku 1937 prišiel odhaliť československý premiér Milan Hodža.

Ďalšie miesto, kde uvidíte komárňanskú rôznorodosť, je komárňanský cintorín. Okrem starobylých hrobiek sa tu nachádza hrob Ľudovíta Jaroslava Šuleka, ktorého zatkli po tom, čo išiel odovzdať Nitrianske žiadosti. V komárňanskej pevnosti zomrel v roku 1849 pre zlé zaobchádzanie. Je tam aj spoločný hrob maďarských robotníkov, ktorí prišli o život pri takzvanom komárňanskom prielome 1. mája 1919. Dostali sa síce cez most do mesta, no posily československých legionárov z Nových Zámkov ich nielen zatlačili späť, ale aj bez milosti postrieľali.

Komárno bolo zrejme najkrajšie začiatkom 20. storočia, keď v meste už stál dôstojnícky pavilón, kultúrny palác, župný dom, súd, vodojem, hotel Grand či komárňanská sporiteľňa a malo za sebou priemyselnú výstavu na Alžbetinom ostrove.

Koncom 19. storočia namaľoval Árpád Feszty olejomaľbu bitky pri Bánhide. Svojimi veľkými rozmermi dominuje sieni v Kultúrnom paláci a zároveň ukazuje, ako Maďari a Slováci vnímali rozdielne svoje spoločné dejiny. Zobrazuje totiž vojvodu Arpáda vo víťaznej bitke proti veľkomoravskému vládcovi Svätoplukovi v roku 907.

V skutočnosti nevieme, či sa takáto bitka vôbec odohrala, Svätopluk vtedy navyše už nežil. V maďarskej Tatabányi, ktorej je dnes Bánhida súčasťou, bitku pripomína socha turula z roku 1907, označovaná aj za najväčšiu sochu dravého vtáka v Európe.

Za prvej republiky síce v Komárne pribudli zaujímavé funkcionalistické budovy, napríklad neskoršia budova vodohospodárskeho podniku alebo bývalá lekáreň Kovács, zároveň sa však prístav rozširoval na celé Dunajské nábrežie a podľa pamiatkarov začalo mesto získavať „výraz periférie s prístavným prekladiskom”.

Oproti tomu, čo s mestom urobil komunizmus, to však ešte nebola zásadná zmena. Podľa pamiatkového úradu prišlo Komárno po roku 1965 o zhruba polovicu historickej zástavby. Vtedajší prístup k pamiatkam si môžeme ukázať na citáte z knihy Štefana Bendeho, ktorá vyšla v roku 1975:

„Za tridsať rokov sa naše mesto zmenilo na nepoznanie. Kde boli úzke, krivolaké uličky s prízemnými, nezriedka iba trstinou pokrytými strechami a s oknami ako dlaň, dvíhajú sa výškové domy nových sídlisk.“ Zbúraná vojenská nemocnica, bývalý kláštor trinitárov, zas vraj svojou „neotesanosťou, pochmúrnosťou a ošarpanosťou pôsobila priam odpudzujúco a špatila stred mesta“.

Bastión z Palatínskej línie

Po sovietskej invázii v auguste 1968 obsadili pevnosť sovietske vojská a bežný civilista tam nesmel. Dedičstvo sovietov môžu návštevníci vidieť aj na dnešných prehliadkach, väčšinu budov sa dodnes nepodarilo opraviť a pod klenbami zbadáte napríklad aj betónové kade na uhorky.

Podobný pocit by ste mali aj v bývalej muničnej továrni, ktorá fungovala vedľa pevnosti. Dobová fotografia ukazuje medzi jej pracovníkmi najmä ženy. Jej budovy zo začiatku 20. storočia sú chránené ako pamiatky, ale celý areál pôsobí ako miesto, kde by sa dal nakrúcať katastrofický film.

Zbúrané pamiatky už nahradíte ťažko, tie schátrané však ešte možno zachrániť a využiť, ako ukazuje aj príbeh komárňanskej pevnosti.

Komárno je v tomto ako celé Slovensko, niečo chátra, niečo je pekné, niečo necitlivo prerobené a niečo zostáva nevyužité. Pamiatkový úrad v dokumente o pamiatkovej zóne píše, že po roku 1989 dochádzalo v centre ku „koncentrácii komerčných aktivít“ a „takmer nekontrolovateľnej degradácii časti pamiatkového fondu“.

Ak by tento proces pokračoval, mohlo by mesto, povedané Jókaiho slovami, zomrieť dvakrát. Ostáva dúfať, že existujú aj iné možnosti.

Pramene:

…Alexander Reško: Komárno, Komárňanské tlačiarne a vydavateľstvo, Komárno, 1995
…Árpád Szénássy: Komárno a okolie na pohľadniciach, Integrita, Šamorín 1997
…Štefan Bende a kol.: Komárno 1945-1975, Šport, Bratislava 1975
…Zoltán Szalay: Zo súčasných učebníc sa maďarské deti na Slovensku nenaučia o Trianone nič, hovorí historik Attila Simon (Denník N, 2021)
…Miro Kern, Tomáš Benedikovič a Michaela Barcíková: Červené námestie a turecké záchody – Sovietmi zdevastovaná pevnosť v Komárne ožíva len pomaly (Denník N, 2021)
…výstavy Podunajského múzea v Komárne
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej zóne v Komárne
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Územný plán mesta
…Opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Komárne

Zaujímavé články o Komárne

Fotogaléria

Fotky sú z roku 2024 a 2026. Popisy k fotkám sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR a informácií o pamiatkovej zóne, územného plánu mesta, facebookového profilu Visit Komárno, Slovak Jewish Heritage a IAJGS.