Podolínec - o mestách.sk

*Tu stál niekdajší hrad. Na fotke je vidieť budovu radnice, ktorá vznikla prestavbou jeho paláca, opevnenie a vežičku požiarnej zbrojnice.*

V stredoveku bol kráľovským mestom, centrum je mestskou pamiatkovou rezerváciou, neskoršie prestavby ho ovplyvnili menej ako v iných mestách,
v tunajšom barokovom kláštore v 50. rokoch komunisti väznili rehoľníkov.

Ak hľadáte historické zakonzervované mestá, možno vám napadne Levoča alebo Banská Štiavnica. Keď však chcete vidieť „zakonzervované“ mesto bez turistov, jednou z možností je Podolínec. Nepatrí do zoznamu UNESCO a má podstatne menej pamiatok. S Levočou ho neporovnávajte. Je však vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu tak ako napríklad všetky slovenské krajské mestá, Kežmarok či Kremnica.

Pri svojich návštevách Podolínca v rokoch 2023 a 2026 som nestretol nikoho, kto by pripomínal turistu. Ja som tak však zrejme vyzeral, preto som v uličke dostal ponuku kúpiť „foťák z Nemecka“. Zdvorilo som odmietol.

Trochu histórie: Mesto v stredoveku ležalo na obchodnej ceste, ktorou sa z Krakova dovážal jantár a soľ a z juhu zas víno. Mestské výsady udelil tunajším najmä nemeckým obyvateľom český kráľ Václav II., ktorý bol zároveň krakovským vojvodom. Získali tiež právo opevniť sa hradbami, ktoré napríklad neďaleká Stará Ľubovňa nikdy nemala.

Žigmund Luxemburský (1387 – 1437) povýšil Podolínec v roku 1412 na slobodné kráľovské mesto, čo bol v stredoveku najvyšší možný stupeň mestskej samosprávy. Zároveň ho dal spolu s pätnástimi ďalšími spišskými mestami do zálohu Poľsku.

*Mariánske námestie s výhľadom na meštianske domy a kláštor*, *kde komunisti väznili rehoľníkov*

Zostali v ňom 360 rokov a dokázali získavať výsady od oboch krajín. Aj preto dnes mnohé malé spišské mestečká alebo obce majú viac historických meštianskych domov než oveľa známejšie a väčšie slovenské mestá.

Platí to aj o Podolínci. Námestie má tvar šošovky a po jeho dlhých stranách sa ešte nachádzajú ďalšie ulice. Kostol pochádza z 13. storočia a má zachované gotické maľby. V roku 1409, tesne pred poľským zálohom, dostal Imrich z Perína povolenie postaviť si v meste hrad. Podolíncu vtedy hrozilo, že upadne do závislosti od šľachtických rodín, Peréniovci si však panstvo neudržali.

Hrad však vyrástol a nachádzal sa na mieste, kde dnes stojí radnica. Tá vznikla jeho prestavbou. V roku 1415 tu vznikol prvý samostatný čižmársky cech na Slovensku, píše mesto na svojom webe.

Napriek tomu, že Podolínec bol výrazne nemeckým mestom, neuchytila sa tu veľmi reformácia. Šíreniu katolíckej viery pomáhal rád piaristov, ktorých do Podolínca v 17. storočí priviedol poľský starosta Stanislav Lubomirski. Rád založil v roku 1643 kolégium, ktoré bolo podľa pamiatkarov jednou z najvýznamnejších škôl na Spiši a Podolíncu vynieslo prezývku Atény nad Popradom.

Piaristi hrali aj divadlo, najprv po latinsky a neskôr aj po poľsky. V ich kláštore zo 17. storočia potom v 50. rokoch komunisti väznili rehoľníkov.

*Meštiansky dom s maľbami sv. Trojice a úteku z Egypta* *(vpravo)*.

Návrat do Uhorska v roku 1772 sprevádzali v Podolínci protesty. Mesto totiž začlenili do provincie šestnástich spišských miest, ktorej centrom sa stala Spišská Nová Ves. Podolínec bol možno práve vtedy na začiatku svojej cesty k zakonzervovanému mestu.

V 19. a 20. storočí ho už totiž rozvoj do veľkej miery obišiel. V roku 1893 prišla do Podolínca železnica z Popradu, no tu sa aj končila. Predĺženie do Starej Ľubovne sa dostalo na rad až za socializmu. Koncom 19. storočia fungovala v meste píla a sporiteľňa, nešlo však o veľké podniky.

Kým v 19. storočí tvorili ešte Nemci v Podolínci väčšinu, za prvej republiky sa už stali menšinou. Počas druhej svetovej vojny mesto tragicky stratilo židovské obyvateľstvo a následne aj nemecké.

Ďalšia smutná udalosť nasledovala za komunizmu. Na jar 1950 do podolínskeho kláštora násilím umiestnili v Akcii K stovky rehoľníkov z celého Slovenska. Komunisti vtedy likvidovali mužské rehole a ich obyvateľov zvážali v noci autobusmi do vybraných kláštorov, kde žili ako väzni. V Podolínci ich bolo viac než 500, celé mesto malo pritom po druhej svetovej vojne zhruba 1 600 obyvateľov.

Za tuhého komunizmu sa odvážili pred kláštorom protestovať miestni obyvatelia, no bezpečnostné sily ich rozohnali a viacerých zranili.

Inak sa za komunizmu Podolínec nezmenil až tak ako iné, dnes väčšie mestá. Pribudli autoopravovne a lesný závod, v roku 1968 ho opätovne vyhlásili za mesto. Na námestí a v jeho okolí zbúrali niekoľko domov a postavili dom služieb a obchodný dom. Väčšina meštianskych domov však prežila.

Jasné, niektoré prišli o ozdobnú fasádu, iné nie sú zrekonštruované. Jeden z meštianskych domov však napríklad zdobí maľba sv. Trojice a úteku z Egypta a na námestí nechýba, ako to býva na Spiši zvykom, ani renesančná zvonica pri kostole. Z hradieb sa zachovala menšia časť, obe brány padli ešte v 19. storočí.

Na cintoríne uvidíte kaplnku sv. Anny, ktorá je podobne stará ako kostol na námestí. V jej blízkosti si možno všimnete hrob dievčatka Edith z roku 1924, ktoré sa nedožilo ani jeden mesiac. Na spodnej časti náhrobku je v nemčine vytesaný posledný pozdrav rodičov z Ameriky.

Aj keď sú historické pamiatky krásne, život v minulosti nebol jednoduchý. Dúfam, že Podolínec z toho pekného, čo má, niekedy vyťaží viac než v súčasnosti.

Mesto napríklad vytvorilo múzeum (fajn, aj keď som nedokázal zistiť, kedy je otvorené). Pri eurofondovej rekonštrukcii námestia zakopali archeologické nálezy opevnení okolo kostola a bývalého hradu (škoda, sú však aspoň naznačené v dlažbe). Skauti vyčistili židovský cintorín (vďaka o to viac, že to robili vo svojom voľnom čase).

Pramene:

…podolinec.eu
…Vladimír Bis: Akcia K (blogy na Postoj.sk)
…Dokumenty PÚ SR o pamiatkovej rezervácii v Podolínci
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Podolínci