Kaštieľ. Úprava z 19. storočia. Fučíkova ulica.
  • Medzi historické budovy patrí kaštieľ a cukrovar z 19. storočia, o oboje sa zaslúžil barón Karl Kuffner,
  • pôvodným názvom mestečka je Diosek, básnik Andrej Sládkovič tu nežil.

Sládkovičovo je jedným z mestečiek, ktoré rástli v druhej polovici 19. storočia okolo železnice z Bratislavy do Pešti. Koncom 19. a v 20. storočí tam vyrábal moderný cukrovar. Budova riaditeľstva tohto podniku s charakteristickou vežičkou dodnes stojí a patrí k najkrajším stavbám v mestečku.

Cukrovar spoluvlastnil rakúsky podnikateľ barón Karl Kuffner, ktorý bol aj majiteľom tamojšieho kaštieľa. Ten je ďalšou dominantou Sládkovičova. Podobne ako veľký eszterházyovský kaštieľ v Galante aj táto budova prešla v 19. storočí prestavbou, ktorá sa silne podpísala na jeho vzhľade.

Na rozdiel od okolitých miest Sládkovičovo až tak nezasiahli komunistické prestavby. Ako menšie mesto však ani nemalo toľko výstavných budov ako napríklad Galanta či Sereď. Na hlavnej ulici dodnes z veľkej časti stoja jednoduché prízemné domy, aj keď sa nájde aj pár starších poschodových budov. Zoznam zaujímavostí dopĺňa ešte katolícky kostol.

Diosek, ako znel pôvodný názov Sládkovičova, bol od čias Jozefa II. známy aj nemeckým obyvateľstvom. Nemecká a maďarská obec formálne fungovali samostatne a zlúčili sa až v 40. rokoch 20. storočia.

Po druhej svetovej vojne nastali výmeny obyvateľstva, odísť museli i Nemci. Členovia židovskej komunity, (ku ktorej patril i Kuffner, zomrel v roku 1924), podobne ako inde na Slovensku z veľkej časti prišli o život v nacistických koncentračných táboroch a pripomína ich už len židovský cintorín na okraji mesta.

Po druhej svetovej vojne bol Diosek podobne ako viacero ďalších miest na južnom Slovensku premenovaný podľa niektorého z národných buditeľov. Meno dostalo po básnikovi Andrejovi Sládkovičovi. K historickému názvu sa mesto už nevrátilo, v roku 2011 v ňom prevažovali Slováci (64 percent) nad Maďarmi (32 percent).

Fotky sú z roku 2008.