Sládkovičovo - o mestách.sk

Medzi historické budovy patrí kaštieľ a cukrovar, o oboje sa zaslúžil barón Karl Kuffner,
pôvodným názvom mestečka je Diosek, básnik Andrej Sládkovič tu nežil.

Sládkovičovo je jedným z mestečiek, ktoré rástli v druhej polovici 19. storočia spolu s priemyslom pri železnici z Bratislavy do Budapešti. Koncom 19. a v 20. storočí tam vyrábal moderný cukrovar. Bývalé riaditeľstvo tohto podniku s charakteristickou vežičkou patrí k najkrajším stavbám v meste, stoja aj budovy kasína, dielne a skladu.

Cukrovar spoluvlastnil rakúsky podnikateľ barón Karl Kuffner, ktorý bol aj majiteľom tamojšieho kaštieľa. Ten je ďalšou dominantou Sládkovičova. Podobne ako veľký esterházyovský kaštieľ v Galante aj táto budova prešla v 19. storočí prestavbou, ktorá sa silne podpísala na jeho vzhľade.

K cukrovaru patrila aj kolónia domov pre robotníkov a úradníkov, ktoré stoja dodnes. K ďalším zaujímavým budovám patrí Wollnerov hostinec či bývalá katolícka škola. Nechýba ani katolícky a evanjelický kostol.

Diosek, ako znel pôvodný názov Sládkovičova, bol od čias Jozefa II. známy aj nemeckým obyvateľstvom. Pôvodne silne nemecký Malý Diosek a prevažne maďarský Veľký Diosek fungovali ako samostatné obce a zlúčili sa až v 40. rokoch 20. storočia.

Po druhej svetovej vojne nastali výmeny obyvateľstva, odísť museli i Nemci aj časť maďarského obyvateľstva. Členovia židovskej komunity (pôvodne k nej patril i Karl Kuffner, ktorý zomrel v roku 1924) podobne ako inde na Slovensku z veľkej časti prišli o život v nacistických koncentračných táboroch a pripomína ich už len židovský cintorín na okraji mesta.

Po druhej svetovej vojne bol Diosek tak ako viacero ďalších miest na južnom Slovensku premenovaný podľa niektorého z národných buditeľov. Názov dostal po básnikovi Andrejovi Sládkovičovi. K historickému pomenovaniu sa mesto už po roku 1989 nevrátilo, v roku 2011 v ňom prevažovali Slováci (64 percent) nad Maďarmi (32 percent).

Čo sa dá navštíviť v Sládkovičove