Žiar nad Hronom - o mestách.sk

*Kostol sv. Kríža z 19. storočia. Pôvodný názov mesta bol Svätý Kríž nad Hronom.*

Pôvodne vidiecke mesto Svätý Kríž nad Hronom s biskupským kaštieľom a kostolom,
mesto sa výrazne rozšírilo za socializmu po výstavbe hlinikárne, obec Horné Opatovce museli vysťahovať,
Šášovský hrad nad pričlenenou obcou Šášovské Podhradie.

Obec s 1371 obyvateľmi a krásnym zámkom, ktorý je letným sídlom banskobystrického biskupstva. Takto opisoval v 20. rokoch 20. storočia Masarykov slovník Svätý Kríž nad Hronom. Dnes sa mesto volá Žiar nad Hronom a aj keď biskupský kaštieľ stále stojí, ľuďom skôr ako prvá charakteristika napadne priemysel.

Pôvodnú obec uvidíte, ak sa vyberiete do mesta smerom od železničnej stanice. Tá, možno trochu prekvapivo, neleží v Žiari nad Hronom, ale v susednej Ladomerskej Vieske. Biskupský kaštieľ so záhradou zbadáte ako prvú stavbu vpravo. Naľavo zas vystupuje dvojvežový kostol sv. Kríža s bývalou vodárenskou vežou prestavanou na astronomickú pozorovateľňu.

Čo ešte zostalo zo starého sv. Kríža? Poschodová bývalá národná škola naľavo. Domy, na ktorých občas ešte uvidíte starý štít alebo oblúkovú bránu, väčšinou však už nie. Jedným z posledných domov starej obce je bývalá synagóga. Sídli v nej zariadenie sociálnych služieb a zvonku ju už nerozoznáte. Zhruba tam sa už začína socialistická časť Žiaru.

*Biskupský kaštieľ zo 17. storočia počas rekonštrukcie*

Mesto túto identitu neobchádza. Reliéfne štíty na socialistických bytovkách si zaradilo medzi svoje pamätihodnosti. Bývalý závodný klub ROH, ktorý v 50. rokoch 20. storočia projektoval pražský projektový ústav, zas historici Slovenskej akadémie vied zapísali do registra modernej architektúry.

Pred strednou školou stojí socha Ladislava Exnára, prívrženca Klementa Gottwalda, ktorý zorganizoval partizánsky oddiel Sitno a dokázal utiecť z idúceho rýchlika, no nakoniec zomrel v koncentračnom tábore Mauthausen. Vytvoril ju Karol Dúbravský, autor sochy partizána pod kalváriou v Banskej Bystrici, a je národnou kultúrnou pamiatkou.

Pamiatky nájdete aj na troch miestach, ktoré sú od Žiaru pomerne vzdialené. Každé z nich reprezentuje úplne inú históriu.

Najznámejší je hrad Šášov. Predstavuje stredoveké dejiny regiónu. Možno ho zarátať medzi pamiatky Žiaru nad Hronom, pretože sa nachádza v mestskej časti Šášovské Podhradie. Podobne ako Revište ho od čias Mateja Korvína zhruba do polovice 17. storočia ovládali Dóczyovci. Zničili ho cisárske vojská v čase povstania Františka II. Rákociho.

Smutnejší príbeh nesie bývalá obec Horné Opatovce. Zrušili ju v roku 1969, roky po tom, čo tamojší obyvatelia nemohli umyť okná po fluorovodíkoch, hynuli im včely, ochorel dobytok. „Začali sme byť bledé, nevládne, zuby sa nám kazili. Vlasy nám vypadávali. Deti chodili dvakrát za rok do ozdravovní,“ spomínala v článku Andreja Bána jedna z obyvateliek. Hlinikáreň vyrábala už od 50. rokov.

Dnes z dediny zostáva kostol sv. Vavrinca pôvodne zo 16. storočia, ktorý je obohnaný plotom. Je tu ešte bývalá prízemná škola zarastená krovinami a malý útulný prístrešok s maketou obce, ktoré ukazuje, že niekomu na tomto mieste stále záleží. Bývalá obec je zároveň doslova obklopená skládkami. Keď som tam bol naposledy, na rozbitej ceste hodovali krkavce.

*Kostol sv. Vavrinca vo vysťahovanej obci Horné Opatovce*

Tretie miesto zastupuje banícku históriu. Odvodňovaciu dedičnú štôlňu, ktorú začali raziť v 19. storočí, nájdete východne od mesta pri ceste do Šašovského Podhradia. Koľajnice vedú až k zamrežovanému vchodu. A čo je na druhej strane tunela? Štôlňa vedie až z Kremnice a je na ňu napojená tamojšia podzemná elektráreň.

Trochu histórie: Názov Svätý Kríž nad Hronom pochádza zrejme z konca 11. storočia, no archeologické nálezy ukazujú aj staršie osídlenie, či už slovanské alebo predtým aj germánske.

Vyvíjal sa ako zemepanské mestečko, výsady mu udelil v roku 1246 ostrihomský arcibiskup Štefan Vanča ako jeho zemepán. Nachádzala sa tu mýtnica, ktorá predstavovala príjem pre zemepánov a nevítané výdavky pre obchodníkov.

Zemepanské mestá boli v stredoveku aj ranom novoveku ľahším terčom útokov než opevnené kráľovské. Aj dejiny Svätého Kríža sú plné takýchto udalostí. Jan Jiskra z Brandýsa sa opevnil na mieste, kde dnes stojí kostol. Štefan Bočkay počas svojho prvého protihabsburského povstania sídlil v pevnosti na mieste kaštieľa.

Mestečko bolo obsadené aj počas povstania Gabriela Bethlena, ktoré bolo súčasťou 30-ročnej vojny, pri meste porazili vojsko ďalšieho protihabsburského povstaleckého vodcu Juraja I. Rákociho, bojovalo sa tam aj počas povstania Imricha Thökölyho a Františka II. Rákociho.

Dalo by sa povedať, že Svätý Kríž neobišlo takmer žiadne protihabsburské povstanie.

*Mlynský náhon v historickom parku pri kaštieli*

Kaštieľ bol pôvodne letným sídlom ostrihomských arcibiskupov, neskôr, keď v roku 1776 vzniklo biskupstvo v Banskej Bystrici, stalo sa zas letným sídlom banskobystrických biskupov. Jedným z nich bol aj Štefan Moyzes, ktorý v kaštieli pôsobil v rokoch 1851 až 1869 a aj tam zomrel. Pochovaný je v hrobke v kostole.

O Moyzesovi ste sa pravdepodobne učili v škole ako o prvom predsedovi Matice slovenskej. Menej známe je jeho pôsobenie v Chorvátsku, ktoré bolo rovnako ako Slovensko súčasťou Uhorska, malo však tradične samostatnejšie postavenie. Angažoval sa v tamojšom národnom hnutí, prednášal na kráľovskej akadémii v Záhrebe, spolupracoval s bánom Jelačićom a na uhorskom sneme sa v Štúrových časoch zúčastňoval ako chorvátsky poslanec.

Na Slovensko sa vrátil, až keď sa stal banskobystrickým biskupom. To sa stalo po potlačení uhorskej revolúcie.

Svätý Kríž sa v roku 1875 stal sídlom slúžnovského úradu, v roku 1928 sa však sídlo okresu presťahovalo do Kremnice. Tá bola v období prvej Československej republiky viac než trojnásobne ľudnatejšia a viac obyvateľov než Svätý Kríž mali aj nemecké dediny ako Kunešov, Kopernica alebo Janova Lehota.

Kremnica však, obrazne povedané, zvíťazila naposledy. V roku 1960 sa stal okresom definitívne Žiar nad Hronom. Už vtedy sa tak volal, nové pomenovanie získal v roku 1955. (Iné možnosti boli napríklad Železnovo, Malinovské alebo Hronské Gottwaldovo). V tom čase už vyrábala aj hlinikáreň a mesto začínalo naberať svoj súčasný vzhľad.

Na záver ešte jedno príjemné prekvapenie. Keď som bol v Žiari v roku 2008, hľadal som na svahu Šibeničného vrchu židovský cintorín. Niekoľkokrát som sa vracal, predieral som sa krovinami, až som náhle zbadal zničený náhrobok priamo pod mojimi nohami.

Pri návrate v roku 2025 bol cintorín úhľadne obnovený. Odpracovali si to žiarski gymnazisti a ďalší dobrovoľníci s pomocou mesta. Na diaľku im ďakujem, nie je to samozrejmosť.

Pramene:

…ziarnadhronom.sk
…Iva Zigová: Žiarski študenti zachraňujú zabudnutý židovský cintorín. MY Žiar, 2012
…Ivana Zigová: Od Svätého Kríža k Žiaru nad Hronom: Písané dejiny mesta sú staršie, ako by sa mohlo zdať. My Žiar, 2019
…Iva Zigová: Žiar chce chrániť pamiatky z čias socializmu. Pre niektoré je neskoro. MY Žiar, 2014
…Andrej Bán: Niekto odolal, niekto zomrel. Boli sme v „mŕtvej dedine“ pri hlinikárni v Žiari nad Hronom. Denník N, 2024
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…zoznam pamätihodností mesta
…opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Žiari nad Hronom