Jelšava - o mestách.sk

*Pohľad na centrum mesta s veľkým kostolom sv. Petra a Pavla. Kaštieľ Coburgovcov sa ukrýva vľavo za stromom.*

Historické železiarske mesto, ktorého vzhľad 20. storočie až tak nepoznačilo,
hlavnou pamiatkou je coburgovský kaštieľ,
ďalšími sú meštianske domy, radnica a hostinec na námestí.

Nechcel som tento text začať pesimisticky, pretože si myslím, že Jelšava je napriek všetkým ťažkostiam pozoruhodné historické mesto. Málokde na Slovensku nájdete centrum také podobné tomu, ako vyzeralo pred 150 rokmi. Lenže, aj keď nechcete, ono sa to pripomenie samo. Pred coburgovským kaštieľom leží na trávniku muž, niečo nezrozumiteľne kričí a naťahuje ruku k oblohe.

Čo tam vidí, vie len on sám.

Nedokázal som Jelšave pomôcť viac ako tým, že odfotím to pekné, aj keď schátrané. Príbeh kaštieľa však nie je len o tom, kto sa pred ním opil a zostal ležať. Je aj o ľuďoch pracujúcich na jeho záchrane v meste, ktoré už mnohí označili za beznádejný prípad.

Želal by som si, aby to tak nebolo. Kým domy stoja, šanca tu je. Teoretická, ale predsa.

Trocha histórie: Jelšava patrí k mestám, ktoré mali v minulosti väčší význam než dnes. Prvá písomná zmienka o železnom hámri v Uhorsku sa podľa dokumentu Pamiatkového úradu o pamiatkovej zóne spájala práve s Jelšavou, v 13. storočí ho vlastnil jelšavský občan Mikuláš Polan. V 14. storočí bola druhým najväčším mestom Gemera, významným obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku. Jeho ťažba a spracovanie prebiehali aj v spolupráci s nemeckými kolonistami.

Na vrchu Hradovisko nad mestom, tam, kde dnes leží kresťanský aj židovský cintorín, stál hrad, ktorý spustol a veľa z neho nezostalo. Ďalší jelšavský hrad sa nachádzal na kopci na opačnom brehu riečky Muráň. Spája sa s rodom Jelšavskovcov. Ako prvý začal tento prídomok používať Dezider Ratold.

Najznámejším členom rodu bol Deziderov vnuk Leustach z Jelšavy, ktorý sa stal uhorským palatínom, po kráľovi druhým najväčším hodnostárom v štáte. K jeho majetkom patrili hrady od Bojníc a Hrušova až zhruba po Fiľakovo. Leustachov osud sa však dá tak trochu prirovnať k osudu českého kráľa Jána Luxemburského, o ktorom sa traduje, že sa so zvolaním „Toho bohdá nebude, aby český král z boje utíkal,“ vrhol po boku Francúzov slepý do bitky pri Kreščaku v roku 1346.

Český kráľ bitku neprežil. Leustach zas zostal bojovať spolu s francúzskymi rytiermi v katastrofálnej bitke proti Turkom pri Nikopole v roku 1396, z ktorej mnohí šľachtici utiekli. O život neprišiel, zomrel však neskôr v zajatí sultána Bajezida. Výkupné 50-tisíc florénov za neho nikto nezaplatil.

Hrad je dnes miestom výletov a zvyšky z neho sa zachovali, aj keď sa sídlo panstva presťahovalo v 15. storočí na Muránsky hrad a jelšavský bol v 16. storočí už ruinou. Nachádza sa na skalnatom vrchu s vyhliadkou a z mesta naň vedie turistická značka.

Jelšava prežila turecké vpády, morové rany aj ekonomické zmeny. Pri osmanskom útoku v roku 1556 podľa webu mesta padlo 452 obyvateľov a ďalších 400 odvliekli. Turkom bolo potom mesto poplatné až do konca 16. storočia. Morová epidémia v rokoch 1709 až 1710 zas pripravila o život všetkých členov cechu klobučníkov.

Získavala však aj výsady – právo meča, výročné jarmoky, oslobodenie obchodníkov od cla na celom území kráľovstva.

Na prelome 18. a 19. storočia už baníctvo zaniklo a výroba železa v Jelšave klesla. Jelšava bola skôr mestom remeselníkov. Kaštieľ, ktorý sa spája najmä s menom Coburgovcov, začali prestavovať ešte predošlí majitelia panstva Koháryovci. Ferdinand Coburg získal mesto svadbou s Antóniou Koháryovou, Jelšava pod neho prešla v roku 1826.

Coburgovci z Jelšavy spravovali svoje lesy. V kaštieli žil ako ich riaditeľ Ľudovít Greiner. V 19. storočí presadzoval, aby sa lesy nielen ťažili, ale aj obnovovali. Zakladal lesné škôlky a upozornil na to, že Gerlachovský štít je najvyšším vrcholom Tatier.

Paradoxom je, že práve Jelšava sa v 20. storočí stala jednou z najviac znečistených lokalít na Slovensku. Holé a doráňané kopce ako dedičstvo jednej epochy ťažby magnezitu uvidíte už z cintorína, kde je Greiner pochovaný. Podľa dokumentu o pamiatkovej zóne mesta zaprašovanie okolia začalo v 60. rokoch 20. storočia.

To už trochu predbiehame. Ťažba magnezitu bola spustená koncom 19. storočia a Jelšava z nej spočiatku profitovala. Spolu so zavedením elektriny do strojovne získalo mesto na prelome 19. a 20. storočia elektrické osvetlenie. Za prvej republiky otvorili magnezitový závod v lokalite Teplá Voda. V meste mali elektrinu už aj domácnosti.

Magnezit bol možno aj jedným z dôvodov, prečo mesto vo Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadlo Maďarsku. Miestni Slováci to neniesli ľahko a písali listy. Podľa sčítania ľudu z roku 1930 ich podiel v Jelšave predstavoval 80 percent.

Rozšírenie magnezitky nebolo jedinou zmenou, ktorá sa za socializmu odohrala. V roku 1968 sa do historických jelšavských kasární nasťahovali sovietske vojská. Ekologická situácia však bola taká, že v meste vyhlásili stavebnú uzáveru. Z veľkej časti sa neuskutočnili ani plány zbúrať niektoré historické domy pre novú autobusovú stanicu.

Uzáveru zrušili až v roku 1999, magnezitka už vyrábala ekologickejšie. Celý región však trápila vysoká nezamestnanosť. Revúcky okres patril k regiónom s najhoršími číslami.

To už prichádzame k tomu, prečo centrum vyzerá do veľkej miery tak, ako pred 150 rokmi. Teda s kostolom sv. Petra a Pavla z 19. storočia, ktorý so svojimi rozmermi, stĺpovým portálom a dvomi vežami akoby do takého malého mesta ani nepatril. S radnicou z 18. storočia s veľkým erbom mesta a redutou z 19. storočia.

S bývalou mestskou školou (už zrekonštruovanou), evanjelickým kostolom a evanjelickou školou (počas mojej poslednej návštevy stále chátrala). S meštianskymi a remeselníckymi domami so zdobenými trojuholníkovými či oblúkovými štítmi. S dymom z kúrenia, ktorý sa drží nad mestom, ničí ovzdušie, a vidíte ho aj na úvodnej fotografii. A samozrejme, s coburgovským kaštieľom, pred ktorým stojí delo s červenou hviezdou.

Viaceré z domov už majú na mále tak, ako má niekedy na mále celé mesto. Dá sa zachrániť? Ešte áno. Je to však možno také ťažké, ako keby ste chceli zmeniť život tomu pánovi, čo ležal na trávniku pred kaštieľom.

Pramene:

…www.jelsava.sk
…www.kastieljelsava.sk
…zásady ochrany pamiatkovej zóny / PÚ SR
…zoznam národných kultúrnych pamiatok
…opakované osobné návštevy
…Ján Mitáč: Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži 1938 – 1945

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Jelšave