Radnica. 15. storočie, veža je zo 17. storočia. Námestie Majstra Pavla
  • Jedno z najkrajších a najzachovalejších miest na Slovensku, centrum je zapísané v zozname UNESCO,
  • v chráme svätého Jakuba sa nachádza oltár majstra Pavla,
  • radnica s arkádami a jedny z najcelistvejších historických mestských hradieb u nás,
  • pútnické miesto na Mariánskej hore.

Mestský plán ako v stredoveku, zachované hradby, chrám svätého Jakuba a 18,6 metra vysoký oltár od Majstra Pavla. Levoča sa v roku 2009 dostala na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO a práve ste si prečítali tie hlavné dôvody. Môžu ju navštíviť aj tí, ktorých inak mestská turistika až tak veľmi nebaví.

Pôvodné historické jadro je zakonzervované vďaka tomu, že v stredoveku a ranom novoveku patrila Levoča k najvýznamnejším mestám na našom území, no v 19. storočí ju obišla košicko-bohumínska železnica, ktorá priniesla rast do miest ako Žilina, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad, Spišská Nová Ves a Krompachy.

Dôvodom zrejme nebola ani tak legendárna obava miestnych o svoje kapustné polia, ale výhodnejšia poloha Spišskej Novej Vsi a tamojšie rudné bane, hovorí v rozhovore Denníka N historik Peter Šimko. Hoci levočskí remeselníci sa konkurencie podľa neho naozaj báli.

V tunajšej pamiatkovej rezervácii je viac pamiatok než v bratislavskej. Je to logické, aj stredoveké mesto vo vnútri hradieb bolo väčšie než Bratislava. Teda rozlohou vnútorného mesta, nie celkovým počtom obyvateľov. Z dĺžky hradieb zostalo dodnes zhruba 80 percent, z toho zhruba 40 percent v pôvodnej podobe, písalo sa v slovenskej žiadosti o zápis do UNESCO.

Opevnenie. Probstnerova cesta

Chrám svätého Jakuba, ktorý bol istý čas rozdelený na polovicu medzi katolíkov a evanjelikov, ponúka okrem oltára Majstra Pavla aj ďalšie gotické diela. Stará radnica a bývalý kláštor minoritov so svojou krížovou chodbou a pekným barokovým interiérom kostola fungujú ako múzeá.

Ďalšie dojmy? Thurzov dom, ktorý na fotkách amatérov, ako som ja, vždy vyzerá nakrivo. Jeho sgrafitovú výzdobu začiatkom 20. storočia vytvorili žiaci budapeštianskej umelecko-priemyselnej školy. Dom, ktorý patril lekárovi Spillenbergerovi, ozdobený symbolom mušle, teda symbolom svätého Jakuba aj samotného mesta.

Nádvorie Mariássyho paláca s renesančnými loggiami a stĺporadím, ktoré nám ukázali v čase, keď tam ešte vystavovala mestská galéria. Mnohí by tam podľa mňa zašli len preto, aby ho videli. Labyrint pripomínajúci Hainov dom, kde sídlilo evanjelické lýceum. V škole ste sa o ňom učili, Štúrovi študenti tam odišli, keď Štúra zosadili z funkcie zástupcu na bratislavskom lýceu.

Chrám sv. Jakuba, ktorý mal aj v zime pomerne veľa návštevníkov, a múzeum Majstra Pavla v jeho dome, kde sme nestretli nikoho. Travertínová socha Dobročinnosti s fontánou, ktorú dal postaviť Gustáv Hermann. Žena, ktorá obďaleč niečo pokrikuje.

Bočné uličky ako Nová a Vysoká zvažujúce sa od námestia nadol, meštianske domy prechádzajúce do prízemných remeselníckych, stále však historických. Miestami opravené, miestami opadané, zopár v kritickom stave.

Pokoj a ťukanie palíc nevidiacich z tunajšej školy sa mieša so zvukmi áut, ktoré občas preletia okolo. Na námestí Majstra Pavla je ešte rušnejšie. Z jeho obvodu tvoria dve tretiny cesty pre autá. Pred evanjelickým kostolom s kupolou z 19. storočia aj pred župným domom sú parkoviská.

Zľava Mariássyho palác (15. storočie), Krupekov dom (14. storočie) a Spillenbergerov dom (14. storočie). Vpravo klietka hanby. Námestie Majstra Pavla

Pútnický kostol na Mariánskej hore, ktorý je bežne z mesta vidieť, no ja som k nemu išiel v čase, keď sa tam práve rozchádzala hmla. Čiernobiele fotografie Janusza Moniatowicza z pútí ešte v 80. rokoch, ktoré sa napriek komunizmu konali a ľudia na ne prichádzali, hoci to nebolo „in“.

Židovský cintorín v chatovej oblasti, o ktorom počas mojej prvej návštevy v roku 2007 nevedeli ani v informačnom centre, a ja som preliezol plot, aby som ho odfotil. V roku 2025 bol uzavretý ešte dômyselnejšie. Prehliadky si však môžete už dohodnúť.

Dojmov je veľa. Poďme na trochu histórie.

Ak pominieme archeologické nálezy, najstaršia zmienka o Levoči je podobne ako pri iných spišských mestách z roku 1249 v listine uhorského kráľa Bela IV. Vznikla postupným splynutím slovanských osád a nemeckých kolonistov, ktorých kráľ pozval po vpáde Mongolov.

V roku 1271 sa spomínala v privilégiu Štefana V. ako centrum spišských Sasov. Karol Róbert ju začiatkom 14. storočia povýšil na kráľovské mesto a udelil jej právo skladu. Inými slovami, obchodníci museli svoj tovar v Levoči vyložiť, z čoho mesto profitovalo.

O toto právo mali záujem aj iné mestá, Levoča sa oň sporila napríklad s Kežmarkom. Lepšie vzťahy mala s východoslovenskými kráľovskými mestami Košicami, Prešovom, Bardejovom a Sabinovom, s ktorými vytvorila blok nazývaný Pentapolitana. Neskôr s týmito mestami spolupracovala pri šírení evanjelického náboženstva.

Ako také stredoveké mesto vyzeralo? Bolo obohnané hradbami a rozdelené na 12 štvrtí so spoločným richtárom. Od 14. storočia sa úradovalo takmer výlučne po nemecky. Hradby znamenali väčšiu bezpečnosť, nie však absolútnu. V roku 1431 mesto zasiahol požiar po vpáde husitov, ďalšie prišli v rokoch 1550 a 1559.

Bohatstvo vyplývalo najmä z obchodu. Mesto ležalo na križovatke obchodných ciest medzi Poľskom a Sedmohradskom a Sliezskom, Nemeckom, Rakúskom či Talianskom. Patrili mu okolité dediny a fungovalo tu zhruba 40 cechov.

Nádvorie Mariássyho paláca, v ktorom sídlila mestská galéria. Námestie Majstra Pavla

Meštianske domy boli najprv gotické, v 16. storočí dostali renesančnú podobu. Vtedy pribudli dvory s arkádami a loggiami, aké možno vidieť napríklad v Mariássyho paláci.

Pätnáste a šestnáste storočie je zároveň obdobím, keď v Levoči pôsobil Majster Pavol. O jeho živote sa toho vie málo, možno si však spomeniete na knihu Ľuda Zúbeka Skrytý prameň, kde ho vykresľoval ako konzervatívca, ktorý svojím umením stál proti renesančným novotám.

V chráme svätého Jakuba nepribudol len oltár od Majstra Pavla. Farár Jan Henckel, jeho súčasník, vybudoval knižnicu. Nebol ešte protestant, len humanista, ktorý komunikoval s Erazmom Rotterdamským a snažil sa zmieriť luteránov s katolíkmi. Na levočskej mestskej škole pôsobil Angličan Leonard Coxe, ktorý sa neskôr stal rektorom univerzity v Readingu.

Tieto osobnosti žili v Levoči naraz a pre mesto to možno bol vrchol. Relatívny, samozrejme, v porovnaní s inými mestami. Sedemnáste a začiatok 18. storočia boli pre Uhorsko obdobím protihabsburských povstaní. Mestá utrpeli vojnami a šíriacimi sa epidémiami moru. Výnimkou nebola ani Levoča. Napríklad v roku 1600 zomrelo v meste a okolí na mor 3500 ľudí.

Vojny však neboli to jediné. V Levoči v rokoch 1624 až 1747 fungovala tlačiareň Brewerovcov, ktorá vydala Komenského Orbis Pictus a Tranovského kancionál. Väčšinu času pôsobila v dome na námestí, kde je dnes hotel Arkada. Takmer polovica tlačí bola podľa Spišského múzea latinských. Na slovenské pripadalo necelých osem percent.

Z čias stavovských povstaní pochádza aj legenda o levočskej bielej pani. Zaslúžil sa o ňu spisovateľ Mór Jókai, ktorý Julianu Géciovú Korponaiovú opísal v duchu kuruckého pohľadu ako ženu, ktorá za povstania Františka II. Rákociho zradila mesto a vydala ho cisárskym vojakom. V skutočnosti podľa historikov len doručovala listy medzi oboma stranami.

Nepomohlo jej to. V roku 1714 ju sťali v Győri, nie však za vydanie Levoče, ale za spoluprácu s povstalcami.

Thurzov dom

Devätnáste storočie sa v Levoči spája najmä s príchodom štúrovcov na tunajšie lýceum. Už od začiatku sa tam vyučovala biblická čeština alebo slovenčina. V roku 1832 volali vojsko na potlačenie šarvátok medzi maďarskými a ďalšími študentmi.

Štúrovci prišli na lýceum v roku 1844, keď v predchádzajúcom roku zbavili Štúra funkcie na bratislavskom lýceu.

Z Bratislavy do Levoče sa pritom vtedy ešte necestovalo úplne jednoducho. Janko Matúška stihol podľa Spišského múzea počas cesty napísať slová slovenskej hymny. Janko Kráľ sa síce do Levoče vybral tiež, ale neprišiel tam.

Keďže Levoča bola sídlom Spišskej stolice, získala v prvej polovici 19. storočia nový župný dom. Pamiatkari stavbu od Antona Povolného v dokumente o pamiatkovej rezervácii označujú za hodnotné dielo svojej doby. Zároveň však píšu, že podobne ako pri výstavbe divadla architekti nepochopili dané mestské prostredie.

Zjednodušene, budovy boli síce pekné, ale na levočskom námestí priveľké. Podobne hodnotia aj prestavbu radnice s vežou, na ktorej pribudlo nové podlažie so štítovými vikiermi či novogotickú vežu farského kostola zo 60. rokov 19. storočia.

To už prichádzame k obdobiu, keď sú položené základy premeny Levoče z centra regiónu na zakonzervované mesto. Košicko-bohumínska železnica postavená v rokoch 1869 až 71 Levoču obišla a ekonomický rozvoj spojený s rastom obyvateľstva čakal na Spišskú Novú Ves.

Nebolo to vidieť hneď. V roku 1870 bola Levoča stále najväčším mestom na Spiši. Ak prechádzate po rušnej ceste okolo mestských hradieb, vidíte historické budovy mestskej nemocnice a komplex kasární. Alebo sa pozrite na Námestie Štefana Kluberta pri Košickej bráne, kde na prelome 19. a 20. storočia vyrástli školy a súd. Všimnite si gymnázium od architekta Hájosa z roku 1911, ktoré so svojou vežičkou tvorí jednu z dominánt mesta vo vnútri hradieb, hoci je o stovky rokov novšie než meštianske domy.

Gymnázium zo začiatku 20. storočia

Župným mestom bola Levoča do roku 1923, v roku 1960 nebola už ani okresným. Komunisti Levoču nebúrali až tak ako iné mestá na Slovensku, hoci o synagógu prišla v 70. rokoch aj ona. Už v roku 1950 tu vyhlásili mestskú pamiatkovú rezerváciu. Na mesto sa inak dívali cez prsty, najmä na tunajšie púte, na ktorých sa aj po druhej svetovej vojne zúčastnili desaťtisíce ľudí.

V roku 1949 sa režim snažil púť prekaziť. Zvesti o zatknutí farára Petra Vojtasa viedli k levočskej vzbure, za ktorú komunisti súdili 191 ľudí vrátane takých, čo sa na nepokojoch nezúčastnili. Mnohí dostali viacročné tresty väzenia alebo zomreli vo väzbe. Podľa Ústavu pamäti národa išlo o komunistami vyprovokovanú akciu.

Zrýchlene už prichádzame k dnešnej Levoči zapísanej na zoznam UNESCO, s múzeami, turistami aj parkoviskami na historickom námestí. Od roku 1996 je opäť okresné mesto, od roku 2003 už nemá železničnú dopravu s výnimkou pútí, na ktoré v niektorých rokoch prichádzajú aj statisíce ľudí.

Okresných miest je na Slovensku veľa, parkovísk tiež. Jedinečné je to, čo ukázal Majster Pavol. V dobe nastupujúcej renesancie vytvoril svetové diela ešte po starom, po goticky. Aj Levoča je svetová vďaka tomu, čo je v nej staré.

Pramene:

…Virgína Rozložníková, Štefan Péchy: Levoča – sprievodca. Bambow 1997.
…Ladislav Jiroušek: Levoča klenotnica pamiatok na Spiši. Agentúra Lubafotopres 1998.
…Ivan Chalupecký: Levoča. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1981.
…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Historický ústav SAV, Bratislava 2010.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej rezervácii v Levoči
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Vladimír Šnídl: Ako vznikala Košicko-bohumínska železnica: z Vrútok urobila mesto, Levoča ju nechcela, Prešov skončil na vedľajšej koľaji. Denník N, 2022.
…Lucia Osvaldová: Ako veriaci zabránili zatknutiu svojho farára: príbeh Levočskej vzbury, z ktorej obvinili takmer 200 ľudí. Denník N, 2025.
…Andrej Bán: Levoča, mesto zdecimované vlnami exodov a napriek tomu prežívajúce. Denník N, 2022
…Tlačiareň v minulosti mala rovnaký význam ako internet dnes. spisskemuzeum.com
…Výstavy Spišského múzea
…Opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Levoči

Zaujímavé články o Levoči

Nová fotogaléria

Fotky sú z rokov 2023 a 2025. Väčšina popisov k fotkám je podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR.