Pôvodná budova národného múzea zo začiatku 20. storočia.
  • Hoci bol sídlom Turčianskej župy, centrum tvoria najmä budovy z 19. a 20. storočia,
  • v druhej polovici 19. storočia sa sem sústredila časť slovenskej inteligencie, okrem matice tu sídlilo jedno z troch slovenských gymnázií,
  • viacero pamiatok je z prvej Československej republiky, počas ktorej sa v meste rozbehla výstavba,
  • veľký počet múzeí a najväčší skanzen na Slovensku.

Rozprávanie by sa dalo začať aj takto. Predstavte si mesto, kde boli pochovaní predkovia uhorského revolucionára Lajosa Kossutha, kde sa istý inžinier pokúšal nájsť hrob hunského vodcu Attilu a ktoré za prvej Československej republiky zažilo stavebný boom.

Predstavili by ste si Martin? Intuitívne vám to možno nesedí, ale pokojne môžete. Takto sa dajú vyberať príbehy, z ktorých predstavy vznikajú. A v nich sa do popredia dostane raz jedno, raz druhé.

Asi budete oponovať, že Martin si neviete vybaviť bez Matice, národného hnutia, memoranda, evanjelického gymnázia, Národných novín, Tatra banky alebo muzeálnej spoločnosti. A budete mať úplnú pravdu.

Prejdime si to trochu nostalgicky od juhu, tam, kde pri rušnej ulici stojí na jednej strane trhovisko, a na druhej sa začína historické centrum. Začnime pri kostole sv. Martina, zrejme jedinej stredovekej pamiatke centra. Martin mal mestské práva, no nebol ako Levoča, gotiku by ste tu hľadali s výnimkou kostola zbytočne.

Začali sme na dosť prebúranom mieste. Obďaleč vidíte bývalý župný dom z prelomu 17. a 18. storočia, no skôr si všimnete obchodné centrum a parkovisko. Bývalá Mestská sporiteľňa vpravo na vás môže pôsobiť moderne, no v skutočnosti je pamiatkou a postavili ju za prvej Československej republiky podľa projektu architekta Emila Belluša.

V župnom dome dnes sídli Turčianska galéria. To, že Martin sa stal v 18. storočí sídlom župy, mu pomohlo podobne ako Dolnému Kubínu a Liptovskému Mikulášu. Inak ktovie. Možno by sa slovenské národné hnutie v 19. storočí organizovalo v Mošovciach alebo v úplne inom regióne.

Bývalý župný dom, dnes Turčianska galéria

Pozerajme sa ďalej na miesto, kde sa námestie vetví okolo budovy bývalej Roľníckej vzájomnej pokladnice z roku 1939 – 40 na Štefánikovu ulicu a Ulicu 29. augusta. Z druhej strany stojí Tatra banka, kde vznikla v roku 1918 Martinská deklarácia, a zároveň jedna z budov, ktoré v Martine projektoval Michal Milan Harminc.

Pamiatkový úrad upozorňuje, že práve v Martine sa dá všimnúť pestrosť tvorby tohto architekta. Tatra banka je novobaroková, Kohútova vila eklektická (pasovala by pokojne do Tornale či Lučenca), stará budova múzea novoklasicistická a nová budova Slovenského národného múzea zas funkcionalistická.

Môžeme pokračovať smerom k Matici. Uvidíme prízemné domčeky, ktoré vám pripomenú, že za čias národného hnutia ešte Martin nebol nijako veľkým mestom. Napríklad taký dom Jozefa Gašparíka – Leštinského, kde od roku 1889 pracovala tlačiareň. Alebo dom, v ktorom žila Hana Gregorová a neskôr aj jej manžel Jozef Gregor Tajovský.

Národný dom z rokov 1898 – 1890, naopak, ukazuje ambície vytvoriť kultúrne centrum a patrí k hlavným martinským pamiatkam. Keby sa však uskutočnili všetky socialistické plány, už by neexistoval.

Iné domy sú prestavané, presklené alebo majú aspoň neprimerane veľké proporcie a nepripomínajú ani Uhorsko, ani národné hnutie, ani prvú republiku.

Pôvodná budova Matice slovenskej z 19. storočia

Stará budova Matice bola postavená z celonárodnej zbierky v rokoch 1864 – 1865, dnes by sme mohli použiť slovo crowdfunding. „Na jej výstavbe sa významne podieľali obyvatelia mesta bezplatnou prácou a dovozom stavebného materiálu,“ napísal pamiatkový úrad v dokumente o pamiatkovej zóne.

Národnie noviny našli priestory v budove oproti starej Matici, v dome švagrovcov Pavla Mudroňa a Ambra Pietora. Mudroňova dcéra zas bola manželkou Andreja Halašu, organizátora ochotníckeho divadla. Keď dom postavili, Matica bola už zrušená. Mudroň bol v rokoch 1877 – 1914 predsedom SNS. Slovenské hnutie bolo poriadne poprepájané, rodinne aj politicky.

Ak by ste sa potom vydali naľavo, uvidíte ešte malé evanjelické námestie s kostolom a bývalým nižším gymnáziom, tým, čo zrušili spolu s Maticou. Pamätná tabuľa pripomína memorandové zhromaždenie v roku 1861. Slovenskí politici vtedy na čele so Štefanom Markom Daxnerom vyhlásili žiadosti v Memorande národa slovenského.

Dokument bol do veľkej miery odrazom doby, v ktorej vznikal. Keďže sa len pomaly uvoľňovali pomery po absolutistickej vláde v 50. rokoch 19. storočia, Slováci sa neodvážali vzniesť žiadne sociálne či občianskoprávne požiadavky. Namiesto toho žiadali vytvoriť Hornouhorské slovenské okolie, teda akýsi región, ktorý by mal po prvý raz v dejinách Slovákov aj pevne stanovené hranice a školskú a kultúrnu autonómiu.

Mimochodom, za hlavné mesto dokument nenavrhoval Martin, ale Banskú Bystricu.

Ak zabočíte napravo, uvidíte zas trochu z Martina, ktorý mal ambíciu byť hlavným mestom Slovenska. To sa síce nepodarilo, no za starostu Igora Thurzu počas prvej Československej republiky sa aj tak rozbehla výstavba. Na Ulici Viliama Paulinyho-Tótha stojí kolónia domov, schody vás ďalej zavedú až na vŕšok Malá hora s novým múzeom, Štefánikovým ústavom na vzdelávanie učiteliek a gymnáziom, všetko projekty „Masarykovho“ obdobia.

Prvorepulikový Martin. Národné múzeum na ulic Malá Hora

Trocha histórie: Na území Martina sa našli žiarové hroby lužickej kultúry a vrch Hradište bol osídlený v praveku aj stredoveku. Obvodové valy hrádku môžete v teréne dodnes vidieť.

Vŕšok nazývaný aj Attilov v lokalite Košúty zas prilákal českého inžiniera Františka Štěpána, ktorý veril, že v ňom objaví hrob hunského vodcu prezývaného aj Bič boží. Nenašiel. Podľa niektorých novinových článkov potom skončil v liečebni a veril, že Attilom je on sám, píše historik József Demmel.

Na tom istom kopci sa nachádzali aj hroby predkov vodcu uhorských revolucionárov Lajosa Kossutha.

Na mieste dnešného kostola sv. Martina stála v ranom stredoveku románsky kostolík. Ako pri správnom stredovekom kostole, aj pri tom martinskom sa pochovávalo, a to až do roku 1780.

Osada sv. Martina sa po prvý raz spomína v liste kráľa Ladislava IV. z roku 1284. Karol Róbert jej udelil v roku 1340 privilégiá, aké malo mesto Krupina. Mešťania si mohli slobodne voliť kňaza i richtára a boli vyňatí spod právomoci Sklabinského hradu aj zvolenského župana.

To znie sľubne. Prečo sa teda Martin nevyvinul na väčšie stredoveké mesto? Veľmi zjednodušene, okolití zemepáni jeho privilégiá nerešpektovali a obyvatelia s tým nedokázali veľa urobiť. Pamiatkový úrad v dokumente o pamiatkovej zóne uvádza, že napriek výsadám mesto upadalo na úroveň poddanského mestečka a od okolitých obcí sa veľmi nelíšilo.

Keď v roku 1527 získal polovicu Sklabinského panstva od habsburského kráľa Ferdinanda I. šľachtic František I. Révay, Martin mohol mať okolo 380 obyvateľov, no bol menší než Mošovce. Do 16. storočia sa ako jediné murované stavby spomínali kostol, fara a kúria Révayovcov.

Hradisko nad časťou Stráne

Od tohto rodu potom v mestečku záviselo mnoho. Kým podporovali reformáciu, evanjelici sa držali alebo prosperovali. Keď župan František V. Révai konvertoval na katolicizmus, kostol sv. Martina vrátil katolíkom. Evanjelický zbor existoval naďalej, no podobne ako v iných slovenských mestách si nový kostol postavil až po tolerančnom patente Jozefa II.

Martin mal svoje trhy, jarmoky aj cechy, bol sídlom Turčianskej župy. Ako sa mu však podarilo stať sa centrom národného hnutia?

Nešlo len o to, že hurbanovcom sa v rokoch 1848 – 1849 prihlásilo v Martine tisíc dobrovoľníkov z regiónu. Historici hovoria, že dôležitou okolnosťou bola etnická nevyhranenosť tamojšej šľachty, ktorá nevedela príliš po maďarsky. Na memorandovom zhromaždení v roku 1861 boli prítomní aj župan Révay a podžupan Justh.

Kľúčové bolo potom založenie Matice slovenskej v roku 1863. Keď sa po tlaku Zvolenskej župy jej sídlom nestalo Brezno, Martin sa jednoducho prihlásil ako náhradník. „Vznik Matice slovenskej bola obrovská udalosť, v auguste 1863 sa na nej zišlo doslova celé Slovensko. A schádzali sa tam každý rok. Vládlo nadšenie, Moyzes a Kuzmány prežívali doslova kult osobnosti. To všetko pre Martin urobilo nesmierne veľa,“ povedal historik Roman Holec pre Denník N.

Následne sa do Martina z Pešti presťahovali príslušníci národného hnutia. To malo pre nich svoje klady aj zápory. Ocitli sa v slovenskom prostredí, no bolo to prostredie malého mestečka, nie metropoly. Martin postupne nadobudol povesť bašty konzervatívnej časti národného hnutia, ktorej výrazným reprezentantom bol Svetozár Hurban Vajanský so svojou predstavou orientácie na Rusko.

Popri Matici v Martine fungovalo aj nižšie evanjelické gymnázium. Historik József Demmel v článku o Turčianskej stolici v 19. storočí poznamenáva, že ho pôvodne založila rodina Józsefa Justha s cieľom výučby maďarského jazyka, no potom Justh súhlasil s jeho zmenou na slovenské gymnázium. Matici venoval Justh potajomky 500 forintov, dodáva historik.

Justh pomohol aj so založením Turčianskosvätomartinskej sporiteľne, prvej slovenskej národnej banky. Prvým správcom bol práve Justh, potom banku viedol Viliam Pauliny-Tóth, Pavol Mudroň či Matúš Dula. Neskôr patrila sporiteľňa medzi akcionárov Tatra banky, zachraňovala ju pred finančnými ťažkosťami po krachu Rovniankovej finančnej firmy v USA a v roku 1920 sa nakoniec zlúčili. Tatra banka bola za Uhorska prepojená so SNS, za prvej republiky s agrárnikmi a za Slovenského štátu s HSĽS.

Národný dom

Keď gymnázium aj Matica v roku 1875 skončili, národné hnutie prišlo s inými aktivitami, ďalšie zas pokračovali. Pracoval napríklad Slovenský spevokol, v rokoch 1888 – 1890 bol postavený Národný dom. V roku 1869 vznikol slovenský spolok pre ženy Živena. Tú si však nepredstavujte ako feministickú organizáciu. Jej tajomníkom bol Vajanský, ktorý redigoval aj občasník Almanach Živeny.

„Ulice boli síce neraz plné blata, ale mali tam kasíno, divadlo, spevokol, konali sa bály a rôzne aktivity, na ktoré ste sa nahodili do fraku, ženy do dlhých šiat – a cez to blato ich museli preniesť,“ povedal Holec v spomínanom rozhovore.

Andreja Kmeťa, ktorý založil v roku 1893 Muzeálnu slovenskú spoločnosť, Pamiatkový úrad označil za jedného zo zakladateľov slovenskej ochrany pamiatok. Budovu Slovenského národného múzea z roku 1908 financovali ľudia zo zbierok doma aj v zahraničí. Martin má pomerne veľa múzeí a galérií dodnes, ich zoznam nájdete medzi textom a fotogalériou.

Vyzeral na prelome storočí Martin už ako väčšie mesto? Stále celkom nie. Podľa pamiatkarov bolo v roku 1900 v meste 348 domov. Z nich bolo 172 postavených z tehál alebo kameňa, 99 z hliny s podmurovkou, 26 iba z hliny a 55 z dreva.

Keď sa predstavitelia slovenského národného hnutia v martinskej budove Tatra banky 30. októbra 1918 prihlásili k vzniku Československa, Vajanský už dva roky nežil. V meste mu za prvej republiky postavili sochu, no od jeho predstáv mal nový štát ďaleko.

Evanjelický biskup Fedor Ruppeldt navrhoval Martin ako hlavné mesto Slovenska. To nevyšlo, väčšia, hoci aj nemeckejšia a maďarskejšia Bratislava so svojou polohou na Dunaji dostala prednosť. Starosta Igor Thurzo sa z mesta napriek tomu snažil vystavať národné centrum.

Mnohé z historickej architektúry, ktorú v Martine uvidíte, preto pochádza práve z prvej republiky. Spomínali sme si už novú budovu Slovenského národného múzea, Štefánikov ústav a gymnázium na Malej Hore. Okrem toho tu bola nová a väčšia budova Matice slovenskej, ktorej zakladajúcim členom bol aj prezident Masaryk. Ten ešte za rakúsko-uhorských čias navštevoval susednú obec Bystrička, stretával sa so slovenskými politikmi a neskôr si tam postavil dom.

Matica slovenská, nová budova

V Turčianskom Svätom Martine za prvej republiky pribudol ešte Hasičský dom, budova nemocenskej pokladnice alebo advokátskej komory. Sídlo Štátneho úradu na zveľaďovanie živností, ktoré pripomína palác, od 60. rokov 20. storočia slúžilo ako ústredie strojárskeho podniku ZŤS.

Za druhej svetovej vojny, dva dni pred vypuknutím Slovenského národného povstania, zadržali v Martine partizáni skupinu nemeckých vojakov a civilistov pod vedením podplukovníka Waltera Otta. Na ďalší deň časť z nich postrieľali pri pokuse odzbrojiť ich v kasárňach, zvyšnú časť popravili neskôr. Nemci potom za smrť 24 (prevažne) vojakov postrieľali 48 ľudí.

Za Uhorska a prvej republiky tvoril martinský priemysel pivovar, nábytkáreň, celulózka, sódovkáreň, tehelne či píly. Viaceré z týchto podnikov vznikli už pred rokom 1918 s podporou slovenského kapitálu. Za socializmu tento obraz prekryl strojársky priemysel. Nové závody ZŤS boli orientované najmä na zbrojársku výrobu, popritom však vyrábali napríklad aj traktory.

„Martin sa stal významným priemyselným centrom celoštátneho významu. V roku 1970 pôsobila vyše polovica pracujúcich Martina v priemysle, čím sa naplnil komunistický plán pretvoriť intelektuálne mesto na ‚mesto robotníckej triedy‘,“ píše Pamiatkový úrad.

Takéto zmeny sprevádzali prestavby, ktoré nenávratne poškodili historické centrum. Pamiatkari píšu, že zo starého hlavného námestia sa okrem župného domu a kostola so zvonicou nezachovalo takmer nič. Prednosť dostal v 70. a 80. rokoch obchodný dom Prior, hotel Turiec či nová Jesenského ulica.

Mohlo byť aj horšie. Pamiatkový úrad ďalej spomína, že napokon neuskutočnený plán Aladára Buzika v roku 1958 počítal so zbúraním historickej zástavby Námestia SNP a výstavbou panelákov. Neuskutočnil sa ani projekt Eugena Kramára, ktorý rátal aj so zbúraním Národného domu. Martin však prišiel tiež o synagógu, na ktorej mieste dnes nestojí nič a pripomína ju pamätník s jej vyobrazením.

Martin má však aj miesta, kde sa plánovane zhromažďovali pamiatky na minulosť. Jedným z nich je Národný cintorín, pôvodne cintorín z 18. storočia, kde pochovali aj tých predstaviteľov národného hnutia, ktorí boli pôvodne pochovaní inde. Na cintoríne však nájdete aj náhrobky zo židovského cintorína.

Druhým takýmto miestom je najväčší skanzen na Slovensku v lokalite Jahodnícke háje. Stavali ho od 60. rokov 20. storočia a zahŕňa tradičné domy z Oravy, Liptova, Kysúc aj Turca.

A samotné mesto? Pamiatkový úrad ho označuje za „zvláštny fenomén kombinácie novoslohovej, ale neskôr aj funkcionalistickej architektúry, či architektúry socialistického realizmu s folklórnymi motívmi“.

Tak to na Slovensku často je.

Pramene:

…Juliana Krébesová, Jaroslav Kozák: Martin Sprievodca po meste a okolí. Kozák – Press, Martin 2001
…Jozef Hlavaj, Igor Thurzo: Martin Stavebný obraz mesta. Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, Bratislava 1994
…Michal Beňadik, Igor Gabaj: Martin v zrkadlení času. Osveta, 1985
…Július Vanovič: Kniha o starom Martine. Tatran, Bratislava 1990
…József Demmel: Bič boží v Československu. Denník N, 2024
…Andrej Bán: Historik Holec o starom Martine: Mali tam kasíno, divadlo, ženy v dlhých šatách však prenášali na bály cez blato v uliciach. Denník N, 2021
…József Demmel: Čo Kalinčiak zámerne vynechal z Reštavrácie. Turčianska stolica v 19. storočí. Denník N, 2021
…Dokumenty Pamiatkového úradu o Pamiatkovej zóne v Martine
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Martine

Zaujímavé články o Martine

Fotogaléria

Novšie fotky sú z roku 2024 a 2025, staršie z 2017. Popisy k fotkám sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR, dokumentu o pamiatkovej zóne, webu mesta Martin a stránok pamiatkynaslovensku.sk, divadelné prechádzky a slovenskehrady.sk.