- Bývalé železiarske mesto, v 19. storočí sa podieľala na založení akciovky Muránska únia,
- stará a nová budova slovenského gymnázia,
- dva historické kostoly, panský hostinec a bývalá synagóga, ktorú využívajú jehovisti,
- náhrobky Júliusa Botta a Samuela Ormisa na miestnom cintoríne.
Možno sa nebudete vedieť rozhodnúť, čo na námestie patrí a čo nie. Vľavo za potokom Zdychava stojí mestský úrad zo začiatku 19. storočia s antickou bohyňou spravodlivosti Themis. Pred vami vidíte bývalý mestský hostinec z druhej polovice 19. storočia. Na štíte má erb s kladivom a kliešťami. Symbolizujú niekoľkostoročnú železiarsku tradíciu mesta. Keď hostinec dostavali, bol však už na dohľad jej koniec. Minulosťou bolo aj slovenské gymnázium, o ktorom ste sa učili v škole.
Pred hostincom sa opiera o lavičku Laktibrada, jedna z rozprávkových sôch vytvorených Branislavom Svieženým a Andreou Ďurčovou. Revúca bola v roku 2022 mestom kultúry a stavia aj na tradícii zbierania rozprávok. Napravo budova Lesov, pre ktorú po druhej svetovej vojne búrali pôvodné domy. Dnes natretá dozelena. Potom „kockatá“ banka.
Vpravo vám pohľad prebehne na Muránsku ulicu s historickým Královým domom a vedľa neho rodným domom generála Rudolfa Viesta, jedného z veliteľov Slovenského národného povstania. Táto ulica asi najviac pripomína Revúcu, aká bola „kedysi“. Tomášikova ulica za vami už menej, veľkú časť z nej tvoria paneláky a niekde medzi nimi by ste možno našli pamätník už neexistujúceho domu potravného spolku. Ulica M. R. Štefánika vyzerá podobne.
Úplne za vami zbadáte kostol sv. Vavrinca. Pamiatkari ho datujú do 15. storočia, je to zrejme najstaršia budova v meste. Zvonicu mu zbúrali koncom 19. storočia a historik Dušan Dubovský na webe mesta napísal, že sa nad tým pohoršovalo meštianstvo oboch konfesií.
Za komunizmu toho v Revúcej zbúrali omnoho viac, vtedy sa však už ľudia nad tým, prinajmenšom verejne, pohoršovať veľmi nesmeli.
Trochu histórie: Revúca sa podľa historika Dubovského spomínala v listine z roku 1427 ako jedna z najľudnatejších obcí Gemera. Pod slovom najľudnatejšie si môžete predstaviť, že mala 70 usadlostí. Patrila do muránskeho panstva s centrom na Jelšavskom a neskôr na Muránskom hrade. Medzi feudálmi sa vystriedali Peréniovci, Zápoľskí, Jakub Tornalai či lúpežný rytier Matej Bašo. Istý čas patrila aj do tureckého fiľakovského sandžaku a Turkom museli obyvatelia tohto regiónu platiť dane.
Ako mestečko (oppidum) sa po prvý raz uvádzala v 16. storočí, mala svojho richtára, radu a zhruba od 15. storočia sa v okolí začalo ťažiť železo. Obyvatelia od začiatku 17. storočia postupne získali právo výčapu piva a vína a smeli organizovať týždenné trhy. Vykupovali sa tiež z roboty. Výročné jarmoky prišli na rad koncom 18. storočia.
Hámre sa rozširovali a mesto Revúca spolu s 11 podnikateľmi vytvorilo v roku 1808 Muránsku úniu, jednu z prvých železiarskych akciových spoločností v Uhorsku. V polovici 19. storočia sa tento podnik spojil s Rimavskou koalíciou a sídlil v Rimavskom Brezove.
Zo školských čias sa vám Revúca môže spájať so slovenským evanjelickým gymnáziom. Dá sa to predstaviť tak trochu ako vzdelávací startup 19. storočia. Patrilo pod evanjelickú cirkev, otvorenie prebehlo slávnostne v evanjelickom kostole, no peniaze museli organizátori zohnať bez pomoci štátu, teda od spolkov, jednotlivcov, mestečiek či obcí. Pečatidlo a pečiatku navrhol Štefan Marko Daxner a na vlastné náklady zhotovil Ján Francisci.
Príslušníci inteligencie ako Ján Chalupka, Daniel Lichard či Matej Hrebenda darovali knihy, ďalší vybudovali prírodopisné, chemické a mineralogické zbierky. Tunajší profesori neraz vytvárali odbornú terminológiu, ktorá v slovenskom jazyku neexistovala.
Študenti zas tvorili časopisy a hrávali divadlo. Popri gymnáziu fungoval aj učiteľský ústav (dobovým jazykom Učiteľské semenisko) a dievčenský vychovávací ústav. Bohužiaľ, na samotnom gymnáziu študovali len chlapci.
Revúcke gymnázium bolo na rozdiel od druhého evanjelického gymnázia v Martine takzvané vyššie, konali sa tam aj maturity. Študenti z Martina mohli po štyroch ročníkoch doštudovať práve v Revúcej.
Za 12 rokov existencie, v rokoch 1862 až 1874, študovalo na gymnáziu 566 žiakov, píše sa na stránke múzea. Ako cirkevné gymnázium si na rozdiel od štátneho mohlo určiť za vyučovací jazyk slovenčinu, na štátnom by to uhorské úrady nedovolili. Maďarčina a nemčina sa učili aj v Revúcej, ale ako samostatné predmety.
Ak sa pozriete na barokovú kúriu z 18. storočia, kde gymnázium začínalo, uvidíte síce veľmi úhľadnú, ale v porovnaní s radnicou alebo hostincom skromnú budovu. Niet divu, že potrebovali ďalšiu a väčšiu. Jej výstavbu financovali zo zbierok (dnes by sa to nazývalo crowdfunding) a otvorili v roku 1873.
Gymnázium však potom fungovalo už len niečo vyše roka. Úrady ho zatvorili v roku 1874 a rovnako dopadlo v rokoch 1874 až 1875 aj nižšie evanjelické gymnázium v Martine, katolícke v Kláštore pod Znievom a Matica slovenská. Majetok gymnázia pochádzajúci zo zbierok bol navyše zhabaný.
Koncom 19. storočia postihla Revúcu aj ekonomická nepríjemnosť. Kým pri Hnúšti vznikla prvá vysoká pec na koks v Uhorsku, tunajšie tradičné pece a hámre už boli zastarané. Július Botto, ktorý pôsobil na revúckom gymnáziu ako profesor, to opísal takto: „Obrovský pokrok železiarskej industrie udusil, zničil primitívne dielne na železo na Muráňskej doline a tak i v Revúci. Keď totižto Rima-muráňsku železiarsku spoločnosť Šalgo-tarjanská železiarska spoločnosť odkúpila, vystaviac drôtovú železnicu so Železníka na Likiar, zakapaly revúcke maše cele.“
Koniec nadišiel v roku 1895, dva roky potom, čo bola Revúca slávnostne napojená na železničnú trať z Plešivca. V roku 1828 malo mesto približne 1800 obyvateľov, v roku 1930 ich narátali 1691, polovicu z toho, čo v dnes oveľa menšej Jelšave. Priemysel vtedy v Revúcej tvorili dve parné píly a elektráreň. Aby toho nebolo málo, 1. apríla 1938 v meste zničil požiar desiatky budov. Hasiči váhali s príchodom, pretože si najprv mysleli, že ide o prvoaprílový žart.
Za Slovenského štátu sa pri Revúcej začali stavať nové železničné trate do Tisovca a z Lubeníka do Slavošoviec, ktoré mali nahradiť železnice zabraté horthyovským Maďarskom. Trať dnes nazývaná ako gemerské spojky nikdy nebola dostavaná, zostali po nej však tunely a viadukty, ktorým nechýba romantika.
Smutnou stránkou bolo, že práce na tratiach mali na starosti väzni. Tábor pre „asociálov“ sa nachádzal práve v Revúcej. Novinár Matej Gašparovič napísal, že práve tento tábor bol najhorší: „Táborom prešli asi štyri stovky asociálov, z toho polovica Rómov. Robili najťažšie manuálne práce a obzvlášť náročné boli pri razení tunela Revúca-Tisovec. Rómovia spávali po dvoch na jednej prični, baraky boli chatrné a zamorené blchami.“
Napriek tomu, že v rokoch 1960 prišla Revúca o postavenie okresného mesta, o ktoré zvádzala opakované zápasy s Jelšavou, prestavby a búranie historickej architektúry sa jej dotkli viac než iných gemerských miest, či už ju porovnávame s Jelšavou, Tornaľou, Rožňavou alebo Dobšinou.
Pri stavbe sídliska bola zbúraná pravá strana Tomášikovej ulice, v 70. rokoch zas prebehlo rozsiahle búranie na Železničnej ulici. Nezachovala sa ani budova Muránskej únie v lokalite Kiešková. Zároveň vznikli nové priemyselné závody, v roku 1950 to bola textilka, neskôr výrobňa kobercov. V 80. rokoch postavili novú budovu MNV a Jednotu. Sídlom okresu sa Revúca opäť stala až v roku 1996.
Napriek tomu, že Revúca prišla o časť pamiatok, v oboch budovách bývalého slovenského gymnázia fungujú múzeá. V staršej to tradičnejšie, v novšej zas inovatívne múzeum Litterra. Vznik Litterry v roku 2024 je o to krajší, že v budove pre nedostatok žiakov skončilo literárne gymnázium. To, čo sa malo stať prejavom ďalšieho úpadku, dalo nakoniec priestor niečomu novému, čo nie je v iných okresných mestách bežné.
Litterra funguje ako interaktívne múzeum, kde si (nielen) detskí návštevníci môžu tvoriť komiksové postavy, raziť runy či písať Braillovým písmom. Nadväzuje na tunajšiu tradíciu zbierania rozprávok, ktorej sa z Revúčanov venoval Samuel Reuss a v širšom regióne aj Pavol Dobšinský, Božena Němcová či Ján Francisci.
Oživuje tiež knihu Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava od Gustáva Maurícia Reussa z roku 1856. Knižka je skôr náučná, označuje sa však aj za prvý slovenský sci-fi román. Jules Verne vydal svoju Cestu na Mesiac v roku 1865.
Krutohlav, ktorého meno nie je odvodené od krutosti, ale krútenia hlavou, letel na Mesiac v balóne s krídlami. Ak sa na tom bavíte, je to podľa mňa aj jedným z cieľov autorov.
Múzeum ostatne ani pri desaťeurovom vstupnom nezívalo prázdnotou. Tradičnú tému oživilo tak, že sa rozlúčilo s tradičným smrteľne vážnym prístupom. Na to, že sa o Revúcej hovorilo aj ako o reklame na depresiu (požičiavam si tu slová Michala Alexaja v článku od Dávida Gaberu), to je úspech.
Pramene:
…Dušan Dubovský: Letokruhy mesta Revúca. Mestské kultúrne stredisko v Revúcej 2001
…Dušan Dubovský: Revúca. Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1989
…Július Botto: Krátka história Slovákov. Zlatý fond, SME
…Dávid Gabera: Z reklamy na depresiu kultúrne centrum Gemera? Ako sa Revúca stáva lepším miestom pre život. Denník N, 2023
…revuca.sk
…prveslovenskegymnazium.sk
…expozícia Múzea príbehov – Litterra
…zoznam národných kultúrnych pamiatok
…opakované osobné návštevy
Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.
Čo sa dá navštíviť v Revúcej
Zaujímavé články o Revúcej
- O programe Mesto kultúry (Denník N, 2023)
- Čo videla Američanka v Revúcej počas ročného pobytu (podcast/Slovak Spectator/Sme, 2019)
- O turistickom ruchu v Revúcej (Aktuality, 2020)
- Ako skončilo gymnázium v novej budove prvého slovenského gymnázia (Rimava.sk/2021)
- O Kotlebovi a revúckom gymnáziu (Denník N, 2016)
- O vzniku Muránskej únie a železnorudných baniach (blog/Sme, 2006)
Fotogaléria
Fotky sú z roku 2024 a 2026. Popisy k fotografiám sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu, IAJGS, Slovak Jewish Heritage a publikácií Dušana Dubovského.
