Sereď - o mestách.sk

*Bývalý zberný tábor pre židovské obyvateľstvo, dnes múzeum holokaustu. Kasárenská ulica*

Za Slovenského štátu pri stanici fungoval pracovný a zberný tábor pre židovské obyvateľstvo, dnes je z neho múzeum holokaustu,
centrum za socializmu výrazne prestavali, zachoval sa však mestský dom, pivovar či domy pri cukrovare,
židovskú komunitu pripomína cintorín a kúpele mikve, synagógu zbúrali v roku 2002 pre novú telocvičňu.

Keď stojíte na hlavnom seredskom Námestí republiky, napravo uvidíte mestský úrad zo začiatku 20. storočia. Spolu so susednou farou, v ktorej dnes funguje múzeum, predstavuje to pekné zo Serede. Takáto mohla Sereď byť. Naľavo zbadáte panelák a kúsok od neho socialistickú Jednotu. Takáto zas Sereď zväčša naozaj je.

Ak by sa neboli za socializmu masovo búrali centrá miest, videli by ste na námestí ešte židovskú školu, hostinec rodiny Frištackých a na priľahlej ulici celý rad domov so zdobenými priečeliami. Možno by ešte stáli budovy takzvanej Perlovky – továrne na poľnohospodárske stroje a neďaleko kostola hostinec Zlatý gryf.

Vedľa kostola sa nachádzala aj synagóga, jej zbúranie však nemôžete vyčítať komunistom, pretože sa tak stalo až po revolúcii. Vtedy to už bežné nebolo.

Ak chcete vidieť zo Serede to pekné, môžete si vyhľadať niektoré konkrétne budovy z našej fotogalérie. Predovšetkým je tu bývalý Šintavský hrad, ktorý zohral úlohu v husitských vojnách, nepustil ďalej Turkov, vraždila na ňom „šintavská bosorka“, slúžil francúzskej šľachtickej rodine, prešiel arizáciou a dnes je aspoň centrálna časť zrekonštruovaná a dá sa navštíviť.

Trocha histórie: V stredoveku bola Sereď najprv osadou a potom mestečkom na strategickom mieste. Križovala sa tu Česká cesta a rieka, pri Váhu sa nachádzal kráľovský Šintavský hrad a prechádzala tadiaľto hranica Bratislavskej a Nitrianskej stolice. Sereď striedavo patrila do jednej aj do druhej.

Prečo takéto zmeny? Hranicou žúp bol Váh a ten netiekol presne tade, kde dnes. Jeho koryto sa často posúvalo. Prechádzal napríklad aj zhruba dnešným Námestím slobody, kde je dnes na pamiatku dlažbou vyznačená hranica dvoch žúp. Šintavský hrad sa teda nachádzal v stredoveku na opačnom brehu Váhu bez toho, že by sa premiestnil.

Preto sa mu niekedy dodnes hovorí šintavský, aj keď leží v Seredi.

Na bývalom vodnom hrade uvidíte všetko od gotiky, renesancie, baroku, klasicizmu, stôp po socializme aj snahe ľudí napraviť a zachrániť, čo sa dá. Gotický vchod, ktorý ešte zažil uhorský kráľ Žigmund Luxemburský, je už zamurovaný.

Neďaleko hradu sa odohrala v roku 1430 bitka pri Šintave (nazývaná aj bitka pri Trnave), keď sa Uhorsku podarilo zastaviť vpád husitov pod vedením Veleka Koudelníka. Uhorské vojsko malo síce násobne väčšie straty než husiti, no Koudelník padol, a jeho bojovníci sa stiahli na Moravu.

Za Turzovcov bol hrad prestavaný na renesančnú pevnosť, aká mala odolať Turkom. Okrem vody ho chránilo aj nové opevnenie so štyrmi bastiónmi a predsunutou pevnôstkou (ravelinom), ktorá bola s hradom prepojená mostom.

Turzovci sa považujú za vzdelaných a dobrých majiteľov, no manželkou Stanislava Turza, uhorského palatína, bola Anna Rosina Listhius, ktorá po jeho smrti páchala sadistické vraždy. Pôvodne ju odsúdili na smrť, no panovník Ferdinand III. jej trest zmiernil na doživotný pobyt v jednej z komnát šintavského hradu. V bývalom sklade munície s tromi opornými stĺpmi sa dajú vidieť výstavy seredského múzea. Dobrá akustika praje aj koncertom.

Od začiatku 17. storočia patril Esterházyovcom, ktorí ho prestavovali na kaštieľ, keďže život v ich dobe bol predsa len pokojnejší. Na pohľadnici zo začiatku 19. storočia by ste ešte videli vežu, ktorá sa však pri rekonštrukcii zrútila a Esterházyovci zvyšky z nej použili ako stavebný materiál.

V rokoch 1860 až 1912 patril kaštieľ rodine francúzskej kňažnej Angelique d’Alsace d’Hénin. Sídlo pre nich mohlo byť niečím takým, ako keď má dnes niekto zo Slovenska vilu v Chorvátsku. Rodina však dodnes s múzeom spolupracuje a pomáha mu. Posledným súkromným majiteľom bola od roku 1912 rodina Ohrensteinovcov, ktorej kaštieľ vzal Slovenský štát pre ich židovský pôvod. V budove následne fungovala nemecká aj sovietska poľná nemocnica, potom národný výbor.

*Bývalý muničný sklad, výstavná sieň niekdajšieho vodného hradu*

Keby sme sa vedeli vrátiť do minulosti, malo by zmysel navštíviť nielen vodný hrad, ale aj samotné mesto. Ideálny by bol začiatok 20. storočia, keď bola Sereď agrárnym mestečkom s potravinárskym priemyslom a budovami so zdobenými priečeliami, aké sa vtedy v Uhorsku stavali.

Len pozor na blato, ulice vtedy ešte neboli dláždené, keďže po nich zvykli vodiť dobytok na trh. Videli by ste napríklad židovskú ľudovú školu, hostinec Frištacký, barokový hostinec Zlatý gryf či Seredskú sporiteľňu. Rímskokatolícka škola v susedstve fary stojí ešte dnes, za Uhorska však mala aj ozdobnú fasádu. Fara bola secesne prestavaná. Juraj Fándly, ktorý na nej pôsobil ako kaplán, by ju nespoznal, za jeho čias bola o jedno poschodie vyššia.

Ďalej od centra od začiatku 20. storočia vyrábal cukrovar. Funguje dodnes ako posledný na Slovensku a existuje aj bytová kolónia v jeho blízkosti. Sereď mala aj iný cukrovar v 19. storočí, nahradila ho však továreň na kávoviny. Aj tá ešte stojí neďaleko cintorína. Bývalá strojárska fabrika Perlovka nazvaná po jeho majiteľovi Perlovi už neexistuje. Jeden z jeho predchodcov Max Friedmann bol stíhaný za podvod. Niklová huta na rudu z Albánska vznikla až za socializmu, v roku 1952 sa tiež do Serede presťahoval vinársky závod Hubert.

Za svoj uhorský rozvoj Sereď vďačila opäť svojej polohe. Keď v roku 1846 za Esterházyovcov predĺžili konskú železnicu z Bratislavy do Trnavy až po Sereď, vzniklo prekladisko medzi riečnou dopravou na Váhu a železnicou ťahanou koňmi. Železnica vtedy išla až k rieke, dnešná stanica na trati z Trnavy a Leopoldova do Galanty sa nachádza ďalej od nej.

Za prvej republiky pribudli v Seredi modernejšie budovy, napríklad dodnes zachovaná funkcionalistická pošta (navrhol ju architekt Ferdinand Silberstein, ktorý sa narodil v Seredi v židovskej rodine), alebo typická masarykovská meštianska škola. Na námestí stála socha legionára, ktorú komunisti vyhodili a dodnes sa ju nepodarilo nájsť. Aj cestu už konečne vydláždili. Na Váhu by ste však aj za Masarykových čias stále videli vodné mlyny.

Oveľa smutnejšiu stopu zanechal Slovenský štát. Neďaleko stanice vznikol pracovný tábor pre židovské obyvateľstvo, ktorý sa stal táborom koncentračným. Prešlo ním 16-tisíc židov do vyhladzovacích táborov a väčšina z nich prišla o život. V tábore pôsobila slovenská Hlinkova garda aj žandári.

Dnes v ňom funguje múzeum holokaustu.

Stretol som sa s informáciou, že niektorí Seredčania o tom, čo sa v tábore deje, nevedeli a radšej sa ani nepýtali. Ďalší tam však mali príbuzných a snažili sa im pomôcť.

Po druhej svetovej vojne v roku 1947 na stanicu prišiel prvý transport Slovákov z Maďarska, ktorí mali nahradiť odsunutých Maďarov z obce Veľká Mača. V Seredi ich vtedy vítal ešte ako povereník Gustáv Husák, neskorší politický väzeň, potom normalizátor, generálny tajomník ÚV KSČ a prezident.

Príchod Slovákov z Pitvaroša pripomína na stanici pamätná tabuľa, nainštalovala ju tam Matica slovenská. Samotná stanica, naopak, svoju historickú podobu stratila pri prestavbe, aj keď typické kruhové okno na nej ešte uvidíte. Sereď nebola mestom s významným podielom maďarského obyvateľstva ani za Uhorska, skôr tam žili Slováci a početná židovská komunita.

*Židovské kúpele (mikve) zo začiatku 20. storočia*

Dnes ju pripomína rozsiahly židovský cintorín neďaleko cukrovaru a bývalé kúpele mikve vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Synagógu na rozdiel od množstva iných pamiatok nezbúrali za komunizmu, ale až po roku 1989.

Vtedy bola už značne prestavaná, využívala sa ako telocvičňa a miestna telovýchovná jednota chcela novú. Historici krútili hlavami, išlo o jednu z najstarších synagóg na Slovensku s pomerne vzácnou polohou neďaleko katolíckeho kostola a jedinú zachovanú v okresoch Galanta aj Šaľa.

„Sereď je neslávne známa vysokým podielom drogovo závislej mládeže. Chceme deťom ponúknuť šport, a preto potrebujeme telocvičňu,“ povedal v roku 2002 pre denník Sme tajomník TJ Lokomotíva Albert Kudela. Nová telocvičňa dnes nesie jeho meno.

Aj keď seredské múzeum na bývalej fare nie je veľké, zažil som tu jednu z najlepších prehliadok a jeden z najlepších výkladov, na aké si pamätám. O tom, čo sa v Seredi zachovalo, aj o tom, čo sa zbúralo a je to škoda.

Sereď je bohatá na oba typy takýchto príbehov.

Pramene:

…Rastislav Petrovič a Július Matis: Sereď na starých obrázkoch. Mesto Sereď, 2005.
…Juraj Gerbery: Sereď príde o synagógu, potrebuje telocvičňu. Sme, 2002
…Sochu Legionára hľadali bagrom, pátranie nebolo úspešné, TASR, 2019
…https://sered-city.blogspot.com/
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Expozície, výstavy a výklad Mestského múzea v Seredi
…Opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Seredi