Románska rotunda sv. Juraja je možno najznámejšou pamiatkou Skalice. V pozadí vidieť veže štyroch historických kostolov.
  • Bývalé kráľovské mesto a jedno z najviac historických miest na západnom Slovensku,
  • v centre stojí najmenej šesť historických kostolov, románska rotunda, meštianske domy a hradby,
  • na námestí je okrem radnice a kláštora aj budova bývalého Katolíckeho kruhu s maľbami Mikoláša Aleša,
  • zachovala sa aj budova Škarniclovej tlačiarne z 18. storočia a mlyn bratov Pilárikovcov.

Čo by sa stalo, keby sa naozaj stretli Jan Jiskra z Brandýsa a Juraj Jánošík? Túto otázku si môžete v Skalici položiť, keď budete stáť pred bývalým spolkovým domom s maľbami Mikoláša Aleša. Obaja sú na fasáde zobrazení ako symbol česko-slovenskej vzájomnosti. Nad nimi žehná slovanskej rodine prvý uhorský kráľ Štefan.

Odpoveď môžeme len hádať, každý žil v inom storočí. Možno by Jiskra rád využil Jánošíkove vojenské skúsenosti na svoje politické ciele, teda bojovať za záujmy dcéry Žigmunda Luxemburského a jeho syna Ladislava Pohrobka. Alebo by sa ako feudál so zbojníkom rýchlo porátal. Takéto odpovede ponúkla aspoň umelá inteligencia.

Ďalej sa nedostaneme, preto si aspoň povedzme, že skalický kultúrny dom od Dušana Jurkoviča zo začiatku 20. storočia je možno najkrajším kultúrnym domom na Slovensku. A Skalica patrí k mestám s najviac zachovaným historickým centrom na západnom Slovensku. V iných mestách zostali neraz stáť len najväčšie pamiatky – kostoly, kaštiele, radnice, tu sa stále nájdu aj uličky s viac-menej neporušenými radmi historických domov.

Iste, oproti takému začiatku 20. storočia už neuvidíte všetko, napríklad si môžete porovnať historickú fotografiu so vzhľadom súčasného hotela Tatran na námestí, namiesto domov medzi radnicou a Gvadányiho domom si dnes fičia autá, chýba časť Gorkého či Potočnej ulice, no aj tak toho prežilo dosť.

Koncom 80. rokov sa plány na ďalšie búranie prehodnotili a začiatkom 90. rokov bola vyhlásená pamiatková zóna.

Len v užšom centre mesta sa dá napríklad napočítať šesť kostolov, štyri kláštory, zachoval sa aj zvyšok synagógy a radnica. „Kostol tu máme takmer na každej ulici,“ usmieval sa sprievodca v múzeu. Historicky hodnotných domov sú podľa mňa stovky, hoci len menšia časť z nich má štatút národnej kultúrnej pamiatky.

Ak sa pozriete na mesto z kalvárie, ktorá je zároveň miestom dávneho stredovekého hradiska, až tak veľa rušivého neuvidíte. Hneď v popredí stojí románska rotunda, jeden zo symbolov mesta. Slúžila nielen ako kaplnka, ale aj ako súčasť opevnenia. Oblá kupolovitá strecha pripomínajúca obrátený pohár románska nie je, v 12. storočí by ju tak ešte postaviť nedokázali. V období baroka už áno.

Priamo pod ňou sa rozprestiera starý židovský cintorín a vedľa na parkovisku vidieť v hradbách zvyšok synagógy. Neďaleko kalvárie zas stojí nový židovský cintorín. Na malom priestore tu je toho naozaj veľa.

Jurkovičov spolkový dom zo začiatku 20. storočia.

Trochu histórie: Najstaršie pamiatky zo stredoveku treba v Skalici trochu hľadať. Niekoľko kilometrov od mesta a jeho vinohradov sa nachádza lokalita Kopečnice, kde približne v rokoch 800 až 900 pochovávali svojich mŕtvych Slovania. Na ich mohylách dnes rastie listnatý les, no zvlnený terén vám akoby stále hovoril: Tu niečo bolo. Iba archeológovia však vedia rozoznať, kde sa nachádzal starý hrob a čo je jednoducho len nasypaná zemina.

Druhým takýmto miestom je bývalé hradisko, ku ktorému ako kaplnka mohla patriť aj dodnes existujúca rotunda. Nachádzalo sa na mieste dnešnej kalvárie. Jeho múry tam však nehľadajte, môžete si ho len predstavovať. Vo svahu sa našiel najsevernejšie objavený hrob starých Maďarov na Slovensku (z 10. storočia).

Skalica sa písomne po prvý raz spomínala v roku 1217 v listine uhorského kráľa Ondreja II., avšak ako neosídlené územie. Neďaleko sa nachádzal brod cez Moravu, ktorý si Maďari vybrali ako strážne miesto. Názov mestečka Strážnice dodnes pripomína, že sa strážilo aj na moravskej strane.

Územie Skalice bolo súčasťou nárazníkového pásma medzi uhorským a českým kráľovstvom a napriek tomu, že tadiaľto viedla strategická Česká cesta medzi Budínom a Prahom, nebolo príliš zaľudnené. Po smrti Matúša Čáka sa Skalica uvádzala ako kráľovská dedina.

Slobodným kráľovským mestom sa stala až za nasledujúcej dynastie Anjouovcov, kráľ Ľudovít I. jej vydal toto privilégium v roku 1372. Mesto si potom postavilo hradby, ktoré netypicky nemali bašty alebo veže, existovali však dve brány, Uhorská a Strážnická. V nasledujúcom storočí do hradieb začlenili aj rotundu.

V Skalici sa konali trhy a zhruba polovicu mešťanov tvorili podľa lexikónu stredovekých miest Nemci. Ani štatút kráľovského mesta jej však nepomohol pred zálohovaním. Kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý potreboval peniaze stále, dal Skalicu do zálohu moravským markgrófom Joštovi a Prokopovi, neskôr svojej sestre Margite a nakoniec svojmu politickému spojencovi Stiborovi zo Stiboríc. Stiborov syn založil v meste špitál.

Za Žigmunda sa stala udalosť, ktorá sa odohrala menej idylicky, než by naznačovali symboly česko-slovenskej vzájomnosti na kultúrnom dome. V roku 1432 obsadili mesto husiti pod vedením bývalého Stiborovho kastelána Jána z Vrbna. Keď Žigmund získal mesto späť, oslobodil obyvateľov aj nových prisťahovalcov od daní, lebo mesto bolo spustošené.

Pohľad z veže kostola sv. Michala

Časy rozmachu mali ešte len prísť. Za Mateja Korvína spevňovali hradby, Skalica bola strategická v jeho vojnách s českým kráľom Jurajom z Poděbrad. Františkáni vystavali kostol a kláštor s knižnicou. Kostol sv. Michala na námestí existoval už približne od 14. storočia.

Keď sa Uhorsko dostalo do rúk Habsburgovcov, Skalica bola opäť vymenená za pôžičku. Do zálohu ju v roku 1527 dal Ferdinand I. Jánovi Žerotínskemu z Moravy. Uhorskej korune sa Skalica vrátila až v roku 1568.

To už prichádzame k obdobiu, keď sa spomínala kamenná radnica na námestí, prvý evanjelický farár, prvé vinohradnícke búdy a prvé kamenné domy na Potočnej, Kláštornej a Ružovej, Veľkom Rínku či Škarniclovskej.

Typický dom mešťana – príslušníka patriciátu, opisuje pamiatkový úrad v dokumente o pamiatkovej zóne takto: Mal pivnicu, nad ktorou boli obytné priestory: malá svetnica – hlavná miestnosť na bývanie aj so spálňou, komora na cennosti, šaty a potraviny a sieň – vstupná miestnosť do domu. Čeľadnícka miestnosť plnila zrejme aj funkciu kuchyne. Na dvore stála komora, maštale, krmníky a hnojiská.

Evanjelická cirkev istý čas využívala spolu s katolíkmi dnešný farský kostol na námestí. Potom si evanjelici postavili kostol na Potočnej, ktorý však neskôr prevzali jezuiti, následne karmelitáni a po nich zas milosrdní bratia. Rády zriadili v kláštore lekáreň, ktorá fungovala niekoľko storočí a dnes sa dá pozrieť ako historická zaujímavosť.

Ani Skalici sa nevyhli protihabsburské povstania. Pri prvom z nich, ktoré viedol Štefan Bočkaj, zapálili mesto Moravania. Zhorela polovica domov. Povstanie Juraja Rákociho priviedlo do Skalice jeho švédskych spojencov, ktorí sa legendárne snažili dobyť aj Brno. To však nebolo všetko. Priniesli so sebou aj morovú epidémiu, ktorá už predtým zachvátila Skalicu viackrát.

Mor prichádzal aj s ďalšími povstaniami. Jezuitský rád si staval svoj kostol na prelome 17. a 18. storočia práve počas morovej epidémie. Kostol bol zasvätený Františkovi Xaverskému, ktorého považovali aj za ochrancu proti moru. Po skončení epidémie v roku 1711 postavili Františkovi Xaverskému aj kaplnku v dnešnej lokalite Tehelňa.

Stavovské povstania boli porazené spolu s ich posledným vodcom Františkom II. Rákocim, v Skalici namiesto protestantov pôsobili rímskokatolícke rády, no nasledujúce 18. storočie bolo pokojnejšie. Poukazuje na to aj zrútenie kusu hradieb v roku 1734. Mestské opevnenie už nemalo taký význam. Jozef Gvadányi prišiel do Skalice už ako penzionovaný generál.

V 60. rokoch 18. storočia odkúpil v meste malú tlačiareň český tlačiar Josef Antonín Škarnicel. To ešte v Uhorsku vládla Mária Terézia, remeselnú výrobu organizovali cechy, cestovalo sa dostavníkmi a z tlačiarne vychádzala najmä náboženská literatúra.

Keď po Škarniclovcoch koncom 19. storočia preberali tlačiareň Teslíkovci, malo Uhorsko svoju vlastnú vládu, jezuiti aj paulíni boli v meste dávnou minulosťou, podnikať sa mohlo pomerne slobodne, cisárom a kráľom bol František Jozef, do Skalice sa dalo dostať vlakom a skalická tlačiareň vytlačila aj almanachy Nitra, Napred či osvetové diela prvého slovenského novinára Daniela Licharda, ktorý tiež žil v Skalici.

Lokalita mohýl v lokalite Kopečnica

Za Teslíkovcov vyšlo v roku 1898 v skalickej tlačiarni aj prvé číslo časopisu Hlas, ktorý založili Pavel Blaho a Vavro Šrobár. Blaho, povolaním lekár, bol aktívny práve v Skalici, vtedy ešte s prívlastkom Uhorskej. „Sme si navlas rovní: oni si kedy-tedy zavlastenčia, my kedy zahejslováčime a okolo nás milióny biedneho nepovedomého ľudu lopotí sa o tvrdý kus chleba,“ napísali hlasisti v úvodnom čísle o uhorských vlastencoch a slovenských národovcoch.

Blahovi aktivita nechýbala. Medicínu študoval vo Viedni, navštívil Spojené štáty. V Skalici založil Gazdovsko – potravný spolok aj mliekarenský spolok. Družstvá, ľudové knižnice alebo spolky triezvosti organizoval po celom Záhorí. Jeho skalické Družstvo na nákup a speňaženie ľudového priemyslu malo na starosti výkup slovenských ľudových výrobkov a ich následný predaj. Česko-slovenskú orientáciu mal podloženú aj ekonomicky.

Dom od Dušana Jurkoviča s maľbami Mikoláša Aleša mal slúžiť práve spolkom, a to gazdovskému spolku, katolíckemu kruhu a spolku sv. Vincenta. Každý mal pôvodne svoj osobitný vchod a Blahovci bývali na poschodí. Zo svojich zbierok založil múzeum, pričom viaceré tieto predmety vystavuje Záhorské múzeum dodnes.

Aj pri založení Obchodnej banky v Skalici stál Blaho. Táto banka sa stala v roku 1919 súčasťou Americko-slovenskej banky, za ktorou stál emigrant Michal Bosák. To už existovala nová Československá republika. Ešte v roku 1918 pôsobila v Skalici dočasná vláda na čele s Vavrom Šrobárom, fungovala od 6. do 15. novembra. Blaho v nej mal na starosti tri rezorty plus ubytovanie niektorých členov vlády u seba v byte.

Horšie dopadla rodina iného pôvodom Skaličana, ostrihomského biskupa Jána Černocha, ktorý pôvodne pomáhal financovať Spolkový dom, no potom odmietol vznik Československa a usiloval sa o zachovanie Uhorska. Černochov brat s manželkou sa stali obeťami lúpežnej vraždy v čase, keď mesto obsadili české jednotky.

V roku 1922 už vláda v Skalici dávno nesídlila, mesto sa však stalo aspoň sídlom okresu. Za Uhorska bol okresným mestom istý čas Holíč. Bratia Pilárikovci si vystavali nový mlyn poháňaný elektrinou a plynom. Evanjelický kostol získal modernú vežu od Dušana Jurkoviča a Milan Michal Harminc začal projektovať nemocnicu, ktorú dostavali až v 40. rokoch 20. storočia. Neďaleko mesta ústi do Moravy Baťov kanál, ktorý Baťovci naprojektovali pôvodne na prepravu uhlia, ale aj poľnohospodárske účely. Dnes je z neho turistická atrakcia.

Pohľad z mlyna bratov Pilárikovcov

Tak, ako za Slovenského štátu prišla Skalica o svoju židovskú menšinu, socializmus priniesol znárodnenie, ktoré neobišlo ani Teslíkovú tlačiareň či mlyn. Okrem múky tam potom vyrábali aj PVC. Koncom 80. rokov začalo skalické výrobné družstvo produkovať na svoju dobu pokrokové počítače Didaktik, po revolúcii však boli prevalcované PC-čkami.

A čo sa stalo s pamiatkami, ktoré sa za socializmu masovo búrali, pričom neďaleká Senica sa stala obzvlášť výrazným príkladom? Pamiatkový úrad píše, že „dobová urbanistická štruktúra je do značnej miery zachovaná“. Na prelome 70. a 80. rokov však zbúrali krídla meštianskych domov v západnej časti Potočnej ulice, Pivovarskú zasiahla výstavba trhoviska. Na námestí za farským kostolom vyrástol dom služieb.

Ak by ste sa pozreli na Skalicu z vinohradníckych vŕškov, už by ste nevideli len idylu, ktorú na impresionisticky ladených obrazoch stvárnil skalický maliar Július Koreszka. Popri najviac historických uliciach, akými sú Námestie slobody, Potočná, Kráľovská alebo Lichardova, uvidíte aj malé uličky, ktoré síce možno nemajú oficiálne evidované kultúrne pamiatky, sú však súčasťou toho, čo Pamiatkový úrad nazval dobovou urbanistickou štruktúrou.

Mesto v letnej sezóne sprístupňuje viacero pamiatok na jeden lístok, v roku 2026 sa napríklad dali pozrieť Spolkový dom, farský kostol sv. Michala s početnými oltármi, z ktorých väčšinu financovali skalické cechy, a s renesančnou vežou, bývalý jezuitský kostol s kryptami, ktorý sa dnes využíva na koncerty a označuje sa za takzvane odsvätený. Otvorené boli aj rotunda, mlyn aj lekáreň.

Sprievodcami boli väčšinou študenti a viacerí z nich vyzerali tak, že ich práca celkom bavila. Bývalý spolkový dom využívalo aj Záhorské múzeum a jeho súčasťou sú i miestnosti, kde bývali Blahovci, okrem Pavla aj jeho syn Ján, operný spevák a zberateľ ľudových piesní.

Spolkový dom má aj javiskovú sálu so stĺpmi a zvláštnymi oknami, ktorú za Blahových čias využívali na ochotnícke predstavenia. „Tá miestnosť má obrovské čaro, zaujme každého, kto do nej vojde. Množstvo ľudí je prekvapených, že tu niečo také je, nečakajú to,“ povedala Denníku N dlhoročná riaditeľka múzea Viera Drahošová.

„Teraz v Skalici divadlo nemáme,“ dodala mladá sprievodkyňa počas mojej návštevy v 2026. Niekedy je to osudom menších historických miest.

Pramene:

…František Buchta, Pavol Dinka: Skalica a Záhorie. Formát, Skalica 2008
…Rudolf Irša: Skalica, mestská pamiatková zóna na starých fotografiach. Záhorské múzeum v Skalici, Skalica 1991-1992.
…Martin Štefánik, Ján Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Historický ústav SAV, Bratislava 2010.
…Dokumenty Pamiatkového úradu SR o pamiatkovej zóne v Skalici
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR
…Natália Žáková: Pocta Jurkovičovi, architektovi, ktorý využíval ľudové motívy a nebál sa farieb. Denník N, 2025.
…Maroš Schmidt: Skvelý slovenský počítač prišiel neskoro. Denník N, 2015.
…Miriam Kuzmíková, Daniel Kuzmík: Osobný fond Pavol Blaho (1867 – 1927). Ministerstvo vnútra, Bratislava 1999.
…V Skalici začala 6. novembra 1918 pracovať dočasná vláda. Vtedy.sk
…Černoch Ján, Dr., Ostrihomský arcibiskup, kardinál a poslanec. ezahorie.sk, 2026
…Kostoly v Skalici. skalica.fara.sk

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Skalici

Zaujímavé články o Skalici

Fotogaléria

Fotky sú väčšinou z roku 2024. Popisy sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR, zásad ochrany pamiatkovej zóny, webu Turistickej informačnej kancelárie mesta Skalica, Slovak Jewish Heritage, IAJGS a historických pohľadníc.