Stará Ľubovňa - o mestách.sk

Viac ako tristo rokov bola centrom poľskej moci na zálohovanom Spiši,
námestie má zachované meštianske domy a pôvodne stredoveký kostol,
pod Ľubovnianskym hradom sa nachádza skanzen s dreveným kostolom z obce Matysová.

Hlavné námestie bývalého kráľovského mesta v Starej Ľubovni stojí na kopci. Možno aj vďaka tomu zostalo viac-menej historicky zachované. V tomto mala Ľubovňa šťastie. Na vrchu za riekou sa zas nachádza Ľubovniansky hrad, viac než 300 rokov centrum poľskej moci na zálohovanom Spiši. Aj to je šťastie, v 19. storočí sa uvažovalo o jeho rozobratí.

Trochu histórie: Máloktoré slovenské mesto má dejiny tak úzko späté s Poľskom ako Stará Ľubovňa. Je to trochu aj zemepisnou polohou, rieka Poprad sa kľukatí smerom do Poľska. Rozhodujúci však bol takzvaný poľský záloh.

Kráľ Žigmund Luxemburský (v Uhorsku vládol v rokoch 1387 až 1437) potreboval peniaze na boj s Benátčanmi v Dalmácii a požičal si ich od svojho švagra poľského kráľa Vladislava II., s ktorým sa práve na Ľubovnianskom hrade dohodol na mieri.

Žigmund získal 37-tisíc kôp českých grošov a šestnásť spišských miest vrátane Starej Ľubovne si poľský panovník vzal ako zálohu.

*Meštianske domy na Námestí sv. Mikuláša*.

Stará Ľubovňa mala v tom čase už privilégiá kráľovského mesta od uhorského panovníka Ľudovíta I. (1342-82), ktorý bol, mimochodom, časť svojej vlády aj poľským kráľom. Kostol sv. Mikuláša na námestí sa datuje od 13. storočia. Mesto však na rozdiel od hradu nemalo hradby a ani ich nikdy nezískalo.

Poľský záloh nebol pre Starú Ľubovňu podľa historikov žiadnou katastrofou. Dostávala ďalšie výsady a navyše bola ušetrená od uhorských stavovských povstaní. V rokoch 1655-61 počas švédskeho útoku na Poľsko, takzvanej Potopy, na Ľubovnianskom hrade ukrývali poľské korunovačné klenoty. Ich kópie sú tam dodnes vystavené, originály roztavili začiatkom 19. storočia v Prusku na mince.

Zato sa Ľubovne týkalo povstanie Barskej konfederácie proti poľskému kráľovi Stanislavovi II. Poniatowskému, do ktorého sa zapojil aj neskorší „kráľ“ Madagaskara Móric Beňovský, istý čas väznený aj na Ľubovnianskom hrade.

Ľubovňa bola zároveň sídlom poľských starostov zálohovaného Spiša. Spočiatku sa vo funkcii striedali, neskôr tento post dedične získala rodina Lubomirských. Aj vďaka nim sa môžu poľskí turisti na Ľubovnianskom hrade cítiť ako doma, uvidia tam totiž viacero do kameňa vytesaných nápisov v poľštine.

Z obdobia poľského zálohu pochádzajú aj mnohé meštianske domy na hlavnom Námestí sv. Mikuláša. Pamiatkari však píšu, že ani v ranom novoveku sa Ľubovňa nemohla veľkosťou porovnávať s menšími kráľovskými mestami, ako bol Sabinov.

*Mestský palác na Námestí sv. Mikuláša*.

Späť pre Uhorsko získala spišské mestá po 360 rokoch až Mária Terézia v roku 1772. V tom čase na tom bolo Poľsko zle, bol to rok jeho prvého delenia medzi Prusko, Rusko a habsburskú monarchiu.

Starej Ľubovni návrat do Uhorska príliš neprospel. So sídlom starostov bol koniec a centrom novej provincie XVI spišských miest sa stala Spišská Nová Ves. Pamiatkari uvádzajú, že kým v roku 1775 bolo v Starej Ľubovni 163 remeselníkov, v roku 1843 ich uvádzali len 105.

Druhá polovica 19. storočia a začiatok 20. storočia bola v Uhorsku obdobím rozvoja priemyslu, no ani tu Ľubovňa nemala šťastie. Železničnú trať získala až v 60. rokoch 20. storočia. Väčší priemysel neexistoval, hoci na hrade mala tradíciu liehovarnícka výroba a budova liehovaru pod hradom z 18. storočia bola podľa historikov najstaršia na Slovensku. Dnes je však značne prestavaná.

Hrad chcela štátna správa pôvodne rozobrať, no v roku 1825 ho odkúpila rodina Raiszovcov a v roku 1882 zas Zamoyských. Obe rodiny sa udržiavaniu hradu venovali, Raiszovci sú pochovaní pred hradnou kaplnkou, Zamoyskí sa snažili vybudovať aj múzeum a dodnes možno na hrade vidieť klenoty, ktoré múzeu zapožičali.

*Výhľad z Ľubovnianskeho hradu*. Možno budete mať lepšie počasie, než som mal ja, ale na druhej strane, návšteva má zmysel, aj keď slnko nesvieti.

Aj rodina Zamoyských, známa vďaka výstavbe viacerých kúpeľných budov vo Vyšných Ružbachoch, pochádzala z Poľska. Andrzej Przemysław sa narodil vo Varšave a jeho syn Jan Kanty Zamoyski, ktorý vlastnil hrad do roku 1944, československé občianstvo neprijal a pomáhal za druhej svetovej vojny Poliakom dostať sa do Maďarska. Ich príbuzný Mauricy, ktorý v Ľubovni nežil, bol v roku 1924 sedem mesiacov poľským ministrom zahraničných vecí.

Za socializmu sa už priemysel do mesta nasťahoval. V 60. rokoch vznikla skrutkáreň, v 70. rokoch textilka, v roku 1966 dokončili trať z Podolínca do Plavča. V roku 1960 Stará Ľubovňa prišla o štatút okresného mesta, no v roku 1968 ho opäť získala. Historickejší Kežmarok vtedy okresným mestom nebol.

Veľa sa stavalo. Pamiatkari ako najväčšiu škodu uvádzajú zbúranie Obchodnej ulice v centre mesta, no konštatujú, že až na západný okraj bolo centrum mesta ušetrené socialistickej prestavby. Podľa pamiatkarov zachovaniu námestia mohol pomôcť aj prudký terén – námestie leží na vyvýšenine, cesty z neho vedú nadol, niekedy pomerne strmo.

Na Námestí sv. Mikuláša sa dodnes zachovalo 27 historických meštianskych domov. To sa mi páčilo najviac, všetky domy boli staré, aj keď niektoré sa nevyhli úpravám. Avšak žiadne masové búranie, žiadne Jednoty, kocky ani nič podobné. Teda aspoň na námestí a spredu. Najviac si zrejme budete všímať Güntherov dom, nazývaný aj Provinčný, v ktorom sídli galéria, alebo meštiansky palác s číslom 5.

Aj na susednej Garbiarskej a Farbiarskej ulici ešte uvidíte remeselnícke domy.

Barokový kostol sv. Mikuláša, ktorý má zachované aj niektoré stredoveké prvky, stojí v parku zhruba uprostred námestia. Okolo v čase mojej návštevy jazdili autá, takže som si pripadal trochu ako na malom ostrovčeku. Na fotenie to bolo, na zdržiavanie sa a rozjímanie už trochu menej.

Aj synagógu v Starej Ľubovni zbúrali komunisti, no židovský cintorín ešte existuje. Keď som bol v meste po prvý raz, ukázal mi ho ochotný Róm.

Ak však prechádzate z námestia na hrad, uvidíte najmä nehistorickú časť mesta. Budova bývalého soľného skladu z 18. storočia pri rieke Poprad neďaleko autobusovej stanice je výnimkou. Pamätám si ju ešte schátranú s červenou fasádou, dnes je už natretá do zelena.

Ľubovňa však v nedávnej histórii pamiatky nielen strácala, ale aj získavala. V roku 1985 otvorili pod hradom skanzen s dreveným kostolíkom z obce Matysová. Uvidíte tam aj vodný mlyn z Malého Sulína, pri ktorom zas podľa stránky vodnemlyny.sk stojí gáter, teda píla, z Novej Ľubovne.

Na hrade nebudete sami, aj počas mojej februárovej návštevy tam prichádzali turisti. Počuť bolo najmä poľštinu.

Žiadne prekvapenie, však?

Pramene:

…Miroslav Števík, Michaela Timková, Vladimír Dlugolinský: Stará Ľubovňa v premenách storočí. Mesto Stará Ľubovňa, Stará Ľubovňa 2006.
…Kol.: Stará Ľubovňa Klenot severného Spiša. Vizual, Košice 1993.
…V Starej Ľubovni objavili najstarší liehovar. Aktuality/TASR, 2010
…hradlubovna.sk
…vodnemlyny.sk
…Dokumenty PÚ SR o pamiatkovej zóne v Starej Ľubovni
…Zoznam národných kultúrnych pamiatok
…Opakované osobné návštevy

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Starej Ľubovni