Stará Turá. Katolícky kostol a bývalá katolícka ľudová škola.
  • Jednou z najstarších pamiatok je veža na cintoríne nazývaná husitská, hoci v skutočnosti nie je husitská,
  • podnikanie s výrobou bryndze sa do Detvy rozšírilo práve zo Starej Turej,
  • pamiatkami z 18. storočia sú obecný dom a oba kostoly. Železničná stanica a meštianska škola sú z prvej republiky.

Naľavo panelák, napravo panelák. Po kraji ulice autá, vľavo na chodníku, vpravo len tak pri tráve. V diaľke sa však dvíha veža katolíckeho kostola z 18. storočia a pred ňou zas bývalá škola z 19. storočia. Približne takýto opis by sedel na mnohé slovenské mestá. V tomto prípade ide o Starú Turú.

Aj na webovej stránke Starej Turej sa diplomaticky píše, že podoba mesta príliš neharmonizuje s jeho označením „Stará“.

Kto má rád históriu, niečo si tu napriek tomu nájde. Napríklad barokový bývalý obecný dom s oblúkovým portálom. Evanjelický kostol, pôvodne tolerančný, a bývalú evanjelickú školu. Domov bielych hláv, ktorý založila Kristína Royová za prvej republiky.

Potom je tu železničná stanica, tiež z masarykovských čias, keď sa stavala možno najkrajšia trať na západnom Slovensku spájajúca Nové Mesto nad Váhom, Starú Turú, Myjavu a Veselí nad Moravou. V bývalej čakárni vytvorili dobrovoľníci železničné múzeum, na ktorom pracovali cez víkendy a vo voľnom čase.

Na starom cintoríne stojí veža, ktorú zvykli nazývať husitská. V skutočnosti nemá s husitmi nič spoločné, podľa webu mesta ju postavili v 16. alebo 17. storočí a slúžila ako zvonica starého kostola, ktorý už neexistuje. Uvidíte ju aj z vlaku, nachádza sa kúsok od trate smerom do Myjavy.

A všeličo ďalšie. Kalvária, nový mestský úrad zo 40. rokov 20. storočia a meštianka z prvej republiky. Židovský cintorín, ktorý zarastal, kradli z neho kamene a primiešavali do betónu, dobrovoľníci ho však napokon zachránili.

To staré však často medzi sídliskami v centre zaniká.

Veža nazývaná husitská

Trocha histórie: Turá sa spomínala po prvý raz v darovacej listine Žigmunda Luxemburského pre poľského šľachtica Ctibora z Ctiboríc z roku 1392. Vtedy sa ešte nevolala Stará, tento názov získala až po založení Turieho Poľa, dnešnej myjavskej časti Turá Lúka. Stará Turá sa tak od novej dediny odlíšila.

Žigmund nedaroval Ctiborovi ani zďaleka len Turú. Do rúk tohto pôvodom poľského šľachtica sa dostala veľká časť západného Slovenska vrátane Čachtického a Beckovského hradu. Turá bola len jednou z mnohých položiek a patrila k čachtickému panstvu. Ctibor by sa dal sčasti prirovnať, aspoň mocou a vplyvom, k Matúšovi Čákovi. Volali ho aj Pán Považia.

Ako ste si už mohli prečítať, Turá má vežu, ktorú nazývajú aj husitská, hoci s husitmi nemá nič spoločné podobne, ako máme na Slovensku viacero tureckých mostov, ktoré Turci nestavali. V skutočnosti sa Turania nezachovali voči bývalým husitom práve najlepšie. Zdôrazňujem slovom bývalým, na území Slovenska sa totiž jednotky bývalých husitov či bratríkov dávali najímať tomu, kto zaplatil, a nevyhýbali sa násiliu. O myšlienky rovnosti šlo menej než v Čechách.

Turá získala v roku 1467 výsady od kráľa Mateja Korvína po tom, čo jej obyvatelia zajali utekajúceho veliteľa bratríkov Jána Švehlu. Staroturania vďaka výsadám nemuseli platiť dane a mýta, čo podnietilo rozvoj obchodu. Švehlu obesili.

Mestečko aj po udelení výsad naďalej patrilo zemepánom. Keď už nežil Ctibor ani jeho syn, boli to Orságovci, neskôr Nádašdiovci a ďalší. Kopanice, ktorých má dodnes Stará Turá viac než desať, sa rozšírili po tureckých nájazdoch na južnom Slovensku. Ľudia pred bojmi utekali a usídľovali sa tam, kde to bolo možné.

V 17. storočí sa už v mestečku spomínali cechy obuvníkov a kožušníkov, pribudlo právo organizovať trhy a výročné jarmoky. Stará Turá bola, zjednodušene, niečím medzi mestečkom a dedinou. O to, aby jej obyvatelia nemuseli robotovať (iba platiť vrchnosti), sa musela usilovať opakovane. Ešte aj urbár z čias Márie Terézie vyvolal sťažnosť, pretože obyvateľom namiesto platieb znovu prikazoval práce.

Bývalý obecný dom

Matej Bel opisoval Starú Turú predovšetkým ako poľnohospodársku či salašnícku obec. Dnes sa už bryndziarstvo veľmi so Starou Turou nespája, práve odtiaľto však pochádzajú zakladatelia prvých bryndziarskych podnikov na strednom Slovensku. Mäsiar Ján Vagač zo Starej Turej a jeho bryndziareň založená v roku 1787 v Detve je zrejme najznámejšia, no podnikanie s bryndzou sa z Turej rozšírilo aj na Liptov a do Zvolena.

Koncom 18. storočia už mala Stará Turá oba dnešné kostoly, katolícky aj evanjelický.

Devätnáste storočie sa v podjavorinskom regióne spája najmä so slovenským povstaním. Povstalci v septembri 1848 ovládli Myjavu a Brezovú pod Bradlom a snažili sa tak bojovať na strane Habsburgovcov proti uhorskej revolúcii. V Starej Turej sa však ukázala odvrátená stránka tohto vystúpenia.

Vedenie mestečka sa totiž odmietlo k povstaniu pridať, hoci niektorí obyvatelia mali k Slovenskej národnej rade sympatie. Hurbanovcom sa Starú Turú 27. septembra 1848 síce podarilo dobyť, no išlo o Pyrrhovo víťazstvo. „Prvý skutok rozbúrených bojovníkov slovenských bolo vypúšťanie v sklepoch pozatváraných občanov slovenských,“ opisuje Mikuláš Dohnány.

To, čo nasledovalo, Dohnány obhajuje predchádzajúcimi represiami z „maďarskej strany“. „Zúfalí o pomstu volajúci kostlivci“ sa vyrútili do ulíc a začali zapaľovať domy. Na pamätníku z roku 1882 čítame, že „odťatím rúk aj nôh do ohňa hodený násilnou smrťou“ zomrel v tento deň mestský pomocník Ján Pottfay, ktorý nechcel vydať mestskú pokladnicu. Mal 70 rokov.

„Zabitý bol aj Juraj Lastovička a smrteľne zranená Katarína Krúpová, rod. Siváková, ktorá svojmu zraneniu o dva dni podľahla,“ dodáva v Kronike Starej Turej Dušan Úradníček.

Prvá slovenská dobrovoľnícka výprava sa krátko po dočasnom dobytí Starej Turej skončila. V roku 1849 nasledovali ďalšie a väčšie akcie, no už v iných regiónoch.

Kalvária

„Búrlivé roky 1848 — 1849 so svojím povstaním Maďarov proti Habsburgom a rakúskemu cisárstvu a so svojou strašnou revolúciou, nepriniesli Slovákom — ktorí boli verní trónu — nijaké trvalé poľahčenie,“ napísala Kristína Royová, ktorá si inak Hurbana vážila, bola s ním rodinne spriaznená a na fare v Starej Turej býval hosťom.

Sama na to však išla inak. Dcéra evanjelického farára Augusta Roya bola inšpirovaná prebudeneckou cirkvou. „Dôležité nie je chodiť do kostola a dodržiavať rituály, ale žiť podľa kresťanských princípov, hoci aj pri modlitbách na lúke,“ opisujú jej myšlienkové základy v článku Pavol Lacko a Lukáš Krajčír.

Tieto princípy boli čitateľné v jej najznámejšej rozprávke o sirote Martinkovi s názvom Bez Boha na svete, ktorá bola preložená do 28 jazykov vrátane čínštiny. Royová navštívila prebudenecké spoločenstvá v rôznych krajinách Európy a do Starej Turej priniesla charitatívnu činnosť, ktorú u nich spoznala.

V jednom zo zariadení sa starala o deti takzvaných hauzírerov, teda cestujúcich podomových obchodníkov. „Boli to také úbohé siroty živých rodičov. Desať mesiacov všelijako opatrované, vlastne zanedbávané. Dva mesiace rodičmi maznané a presycované, žili úplne nenormálnym životom. Rodičia im za tie dva mesiace chceli akosi vynahradiť, čo im za desať mesiacov chýbalo,“ opisovala a zabezpečila pre ne starostlivosť v dome svojho známeho Jurka Mačicu.

Ďalším prínosom Kristíny Royovej bola nemocnica a za prvej Československej republiky aj zariadenie na opateru seniorov nazývané Domov bielych hláv. Vtedy mala už 70 rokov. Názov starobinec sa jej zdal byť príliš tvrdý.

Bývalá meštianska škola

A ako prijímali takéto aktivity v mestečku, kde, ako sama napísala, bolo v druhej polovici 19. storočia bežné prísť na faru v zablatených čižmách?

Nebolo to vždy jednoduché. O svojej nedeľnej škole napríklad píše: „Hoci nám nikdy nebolo zakázané mať tú školu, deti tak dlho v škole i po domoch prenasledovali, tak dlho im zakazovali k nám chodiť, až prestávali.“

Ubytovanie sa v jednej chvíli ťažko zháňalo aj jej samej, hoci, ako poznamenala, krčiem bolo v mestečku veľa. Dom, ktorý sa jej podarilo zohnať, pripomínal chatrč jej rozprávkového hrdinu Martinka. Podobne ako Martinko v príbehu sa pustila do práce a len žihľavy vyniesla 52 fúrikov.

Rozprávku síce potom preložili aj do čínštiny, ale ani jej začiatky neboli jednoduché. „Slovenská kritika môjho Martinka privítala nie bárs priaznivo! Jeden — ináč vysoko vzdelaný farár a senior — vrátil pánu Bežovi exempláre, čo mu bol poslal, s poznámkou: ‚Tie knihy nerozširujte, majú príliš bezbožnú tendenciu!‘“ spomínala Royová.

Keď Royová v roku 1936 umrela, bolo mesto v mnohom iné než za Uhorska. Malo už železničné spojenie, od roku 1935 vyrábal závod bratov Micherovcov súčiastky pre vodomery a plynomery. V roku 1937 zamestnával približne 400 ľudí a v roku 1945 pri výrobe nábojníc viac než tisícku. Po druhej svetovej vojne na jeho základe vznikla Chirana, v ktorej istý čas pracoval každý druhý obyvateľ mesta.

Za prvej republiky postavili v Starej Turej novú meštiansku školu. Otvárať ju prišiel vtedajší minister školstva Vavro Šrobár. Pamätná tabuľa na jej priečelí je príkladom, aké obete si vyžiadala v meste a okolí druhá svetová vojna. Pripomína smrť tamojšieho učiteľa Stanislava Hlubockého, ktorý po SNP ukrýval príbuzného učiteľa Ondreja Chorváta a amerického letca Jamesa Kirchhoffa. Mesto vo svojom turistickom sprievodcovi píše, že gestapo oboch pedagógov zatklo pravdepodobne na základe udania. Zavraždili ich na Brezine v Trenčíne.

Bývalý partizánsky bunker a nemocnica vo Vetešovom jarku

V okolí pôsobila partizánska skupina Miloša Uhera, ktorý padol vo februári 1945 na Cetune, časti obce Bzince pod Javorinou, dnes obľúbenom mieste začiatku túr na Veľkú Javorinu. V marci 1945 na kopanici Nárcie Nemci zaživa upálili deväť partizánov. Zapálili aj domy miestnych obyvateľov. Dodnes ich pripomínajú pamätníky.

Na hrebeni Bielych Karpát sa tiež nachádza pamätník generála Iliu Danylovyča Dibrovu. Tohto veliteľa partizánskych oddielov na západnom Slovensku tam zabili v októbri 1944 po výpade proti Nemcom v Starej Turej. Pochovaný je v ukrajinskej Oleksandrii, v regióne, kde vyrastal a za sovietskych čias viedol podniky. S Dibrovom ako náčelník štábu spolupracoval Jozef Brunovský, ktorého za komunizmu podobne ako viacerých iných bývalých partizánov zavreli.

To, ako sa Stará Turá po vojne spolu s rastom Chirany zmenila, dokladá aj mestské múzeum. V minulosti fungovalo v bývalej katolíckej škole, dnes sídli v kultúrnom dome Javorina postavenom za socializmu. Ak si chcete v Starej Turej pozrieť staré veci, socializmu sa skrátka nevyhnete.

Pramene:

…Ján Michálek: Stará Turá. Obzor, Bratislava 1983
…Dušan Úradníček: Kronika Starej Turej. Staratura.sk, 2009
…staratura.sk
…Pavol Lacko, Lukáš Krajčír: Jej rozprávku preložili aj do čínštiny, neskôr založila v Starej Turej sirotinec a nemocnicu. Denník N, 2022
…Kristína Royová: Za svetlom. Zlatý fond SME
…Kristína Royová: So svetlom. Zlatý fond SME
…Lucia Zornová: Železničné múzeum v Starej Turej je unikát. MY Trenčín, 2012
…Martin Šimovec: Židovský cintorín v Starej Turej pohltila džungľa. Oslobodili ho dobrovoľníci. MY Trenčín, 2016
…František Skovajsa: Pred 95 rokmi otvorili meštiansku školu v Starej Turej. MY Trenčín, 2017
…zoznam národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR

Táto stránka nie je odborným historickým dielom. Pracujem na nej vo voľnom čase, niekedy sa zmýlim a datovanie pamiatok sa občas mení. Ak citujem odborné zdroje a urobím chybu, je to moja chyba. A ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na adresu jfilip@omestach.sk.

Čo sa dá navštíviť v Starej Turej

Zaujímavé články o Starej Turej

Fotogaléria

Fotky sú z rokov 2022, 2021 a 2026. Popisy sú podľa zoznamu Pamiatkového úradu SR, informačných materiálov mesta Stará Turá, evanjelického cirkevného zboru a IAJGS.